Videla som padať hviezdu
rovno do Veľkého Voza
a usmiala som sa:
"Ty si ale šťastná hviezda,
nikdy nedopadneš na Zem,
ale na palube hviezdneho kočiara
budeš brázdiť nebo naveky.
Zavezie ťa kamkoľvek budeš chcieť,
ak len nebudeš chcieť veci prízemné,
pozná svoju cestu
aj keď je noc tmavá
a oblačná.
Ponorený v tichu
a ticho tvarujúci
Vždy tá istá rýchlosť
závratná, a zároveň nehybná
Vedie po cestách vyšliapaných
aj tých, čo ešte len čakajú na objavenie.
Nedá sa vyrušovať zvukmi noci
Nikdy sa nezastaví.
Nikdy sa s ním nestratíš,
Ja to viem,
mňa ešte nikdy nesklamal.
Stále na mňa čaká,
stále pripravený vyraziť.
Tak upokojujúco známy,
ponúka mi jazdu
dolu po Mliečnej Dráhe,
do rozsvietenej tváre Mesiaca,
do najstrmších zákutí vesmíru,
do Svetla
do Nádeje.
Volá ma Domov.
Ktovie
Kam ma dnes vezme?
Koľko hviezd pochytám?
Ako ďaleko pôjdeme?
Koľko nám to bude trvať?
To nič, ak je cesta dlhá.
Veď cesty do nás samých
sú zvyčajne najdlhšie.
Nebojím sa, ak je to ďaleko.
Veď cesty do zákutí srdca
sú tie najkľukatejšie.
Nebojím sa,
sediac v Ňom so zapnutými pásmi,
s bezodným výhľadom
dokážem vidieť.
A vidieť znamená poznať.
© Ludmila
