Krivá

Zopár fotiek zo sobotňajšieho výletu s deťmi :-) Začíname v Krivej:

Kostol v Krivej má nádherný interiér, páčili sa mi hlavne fresky na stenách a strope

Socha sestry Zdenky

Zopár detailov zo stropu

Zlatá baňa

Skrátená poviedka z knihy Skala útočiska (Príbehy a povesti zo Spišskej Novej Vsi a okolia) od Petra Karpinského

"Tato, tato!" rozbehol sa chlapec otcovi v ústrety, len čo ho večer zbadal prichádzať k chalupe. "Tato, však neuhádnete, čo som dnes videl?"
Otec ho pohladkal po vlasoch, ale neodpovedal. Bol unavený po celodennej robote v bani. Od skorého rána až do neskorého večera spolu s ostatnými chlapmi kopali, aby pre milostivého pána grófa vydobyli spod zeme aspoň trochu medenej rudy. No rudná žila sa im kamsi stratila. Kopali len samú hlušinu a za tú im správca nechcel zaplatiť. Nie je meď, nebudú peniaze.
"Tato, hádajte, čo som dnes videl," dobiedzal chlapec, pretože sa celé popoludnie tešil, ako otcovi povie svoje tajomstvo.
"Veveričku."
"Neuhádli ste. Videl som čosi iné."
"Tak srnku?"
"Ani srnka to nebola."
"No čo si už len mohol vidieť?" zamyslel sa otec. "Určite sojku."
"Nie, nie. Ani teraz ste neuhádli. Videl som permoníka."
"Čože?" otec od prekvapenia vypustil z ruky lyžicu.
"Áno, permoníka, zemského ducha, takého, o akom ste mi minule rozprávali. Bol veľký ako... ako tuto náš Jožko." Chlapec ukázal na spiaceho päťročného brata. "A oblečený bol celý v červenom. Čižmy mal červené, aj nohavice, aj čiapku."
"A nevymýšľaš si?" brnkol otec synovi po nose. "Vieš, že klamať sa nesmie."
"Nie, nevymýšľam. Videli ho aj ostatní chlapci, ktorí tam pásli kravy, a hneď ho začali naháňať a hádzať po ňom kamene. Ale ja som im to zakázal, lebo ste vraveli, že permoníci sú pomocníkmi každého baníka. Tento by mohol pomôcť vám."
"A čo bolo ďalej?" opýtal sa zvedavo otec.
"Permoník na mňa pozrel, poklonil sa mi a bežal sa skryť do tej veľkej diery, ktorá je pri lese."
Otec sa zamyslel. Ak si chlapec nevymýšľa, tak by to mohlo byť dobré znamenie. Keď sa niekde pri bani objaví permoník, spolu s ním sa objaví aj ruda. Zajtra to bude musieť povedať správcovi. Možno by mali začať kopať tam. Vezme do roboty aj syna, aby ich zaviedol na to miesto, kde sa zemský duch objavil.

Na druhý deň v bani vzal otec syna priamo za štajgerom, banským dozorcom, aby mu chlapec vyrozprával svoj príbeh o stretnutí s permoníkom. Keď chlapec skončil, štajger sa poškrabal po hlave a pomyslel si: "Možno permoníci neexistujú, ale na druhej strane, bez vetra sa ani lístok nepohne. Čo môžem stratiť, ak sa s chlapmi pozriem do tej diery?" Súhlasil teda. Vzal niekoľkých baníkov i chlapca a vybrali sa na lúku, o ktorej im Števko rozprával.
Keď boli na mieste, úzkou puklinou sa vsúkali do kamennej chodby a lampášmi si posvietili na stenu. Prekvapením takmer onemeli, keď sa svetlo karbidiek odrazilo od jemnučkých trblietavých žiliek. Štajger nechtom zaryl do kovu a od radosti vykríkol: "To nie je ruda, to je zlato!"

Dobrú správu okamžite oznámili zemepánovi, ktorému bane i pozemky patrili, a o niekoľko dní sa v novoobjavenej bani začalo s ťažbou zlata, ktoré napĺňalo grófove pokladnice.
Haviarovu chalupu na krátku chvíľu navštívilo šťastie. Števko vedel, že za to môže ďakovať zemskému duchovi, ktorý mu ukázal zlatú žilu, a preto každý týždeň v nedeľu k vchodu do bane permoníkovi odniesol krajec chleba a hrnček mlieka.
Jedného dňa, keď Števko pri bani sedel a oddychoval, začul, ako sa zo skalnej steny ozývajú zvláštne zvuky. Akési klopkanie. Najprv si myslel, že počuje vzdialených baníkov. No o chvíľu sa ku klepotaniu pridal aj nárek. Akoby čosi v skale veľmi žalostne plakalo.
"To bolo znamenie," povedal jeden zo starších baníkov, keď im chlapec prezradil, čo počul. "Znamenie, ktoré nám dávajú zemskí duchovia, ak sa má stať nejaké nešťastie."
Ostatní haviari začali okamžite reptať a späť do bane sa im nechcelo. Verili, že klepot a nárek sú skutočne zlým znamením. A okrem toho, Štefan predsa už raz permoníka videl, jeho majú podzemné bytosti rady, preto sa dnes prihovorili práve jemu.
Štajgerovi sa však takéto reči nepáčili: "Kto sa okamžite nevráti do bane a nezačne kopať, zajtra ráno už do roboty nemusí chodiť! Pán gróf potrebuje ďalšie zlato!"
Baníci sa so šomraním chtiac-nechtiac museli pustiť do práce.
Niekoľko dní sa nedialo nič, všetci si začínali myslieť, že to bol len planý poplach, ale na štvrtý deň sa v zlatej bani prepadol strop. Bola to hrôza. Gróf vo svojej lakomosti chcel viac a viac zlata, a tak baníci nestačili poriadne vystužiť šachty. Drevené podpery povolili a kamenie zasypalo niekoľkých chlapov, medzi ktorými bol aj Štefanov otec.
Rodina odrazu prišla o svojho živiteľa. Štefan i celá jeho rodina odrazu prišli o všetko. Nemali už nič, a aby ako-tak prežili, museli ísť po žobraní.

Jedného dňa, keď chlapec prechádzal cez lúku, kde prvýkrát videl permoníka, zhlboka si vzdychol: "Keby som ťa nebol videl, zlatá baňa by sa nenašla a môj tato by ešte žili."
V tej chvíli sa za jeho chrbtom ozval tichý hlas: "Ja za to nemôžem. Chcel som vám len pomôcť."
Števko sa prekvapene otočil. Stálo tam chápätko v červených baníckych šatách a v červenej čiapočke.
"Vy ľudia však pokazíte všetko, čoho sa dotknete," pokračoval permoník. "Čo sa stalo, už sa neodstane. Zlato vám malo pomôcť, ale ono vám, naopak, ublížilo, preto si ho vezmem späť."
Kým sa chlapec stačil spamätať, zemský duch zodvihol ruku a zavelil: "Zlatá baňa, zaraz zavriže sa naraz!" Po tých slovách sa stratil.
V tej chvíli ani nezahrmelo, ani sa nezablýskalo, ale zlato sa v bani začalo strácať. Priamo pred očami baníkov zlatá žila vyschýnala a kov mizol ako sneh na jar. O chvíľu už bola baňa prázdna a rovnako sa rozplynulo aj zlato v grófovej pokladni.
Od toho dňa sa na Spiši už zlato nikdy viac neobjavilo.

Penguins of Madagascar

The beloved penguins of Madagascar are back! With their own movie :-)