V prírode sa premeny dejú postupne a plynulo. Svet je koniec koncov okrúhly, a vládnu mu kolobehy. Koniec sa pomaly prelína do začiatku, a začiatok do konca. Človek by si myslel, že sa niekedy presné hranice ani nedajú určiť, a ak sa dajú, sú jemné ako piesok a nenápadné ako snežienka; mnohokrát si ich ani nestačíme všimnúť.
Napríklad prelom noci a dňa. Kedy sa začína ráno? Keď sa slnečný kotúč začne šplhať ponad horizont a objavia sa prvé tiene? Keď začne ubúdať tma ešte predtým, než slnko vyjde? Keď sa začne zosvetľovať obloha ešte predtým, než začne ubúdať tma?
Asi ste to už uhádli; a ak ste niekedy prebdeli noc a dávali pozor, máte skúsenosť z prvej ruky a viete, aké je to magické.
Začiatok dňa sa totiž nedá vidieť, ale počuť. Začína sa prvým zatrilkovaním vtáka.
Nech ste kdekoľvek, v prírode, v meste, či na dedine, všade a vždy ho môžete počuť. Ten jeden zvestovateľ rána ide vždy sólo aspoň desať – dvadsať minút predtým, než sa začnú pridávať ostatní. Je to niečo, čo ma neprestáva fascinovať. Mám toľko otázok.
V prvom rade – ako vie, že sa začína ráno a slnko onedlho vyjde? Vždy začne spievať, keď je ešte úplná tma. Ani obloha sa ešte nezosvetľuje. Má na to „vševedúca“ veda nejaké vysvetlenie? Vták nikdy nezačína do minúty presne každé ráno; jeho načasovanie sa mení podľa toho, ako sa skracujú a predlžujú dni.
Je to vždy ten istý vták, čo začne spievať? Alebo má komunita vtákov vo vašom najbližšom okolí presný rozvrh služieb, zavesený na najväčšom strome, podľa ktorého sa celé spoločenstvo vtákov riadi? Ako to, že jeden vták ide vždy sólo dvadsať minút; prečo sa k nemu ostatné vtáky nepridajú už po minúte či dvoch?
Každé každučké ráno, za úplnej tmy, predtým než začne pribúdať svetlo, začne spievať vták. Každé ráno. Bez výnimky. Vždy sa nejaký nájde. Kolobeh prírody a večné napredovanie zhrnuté do jedného trilku. Tá jemnučká zmena v prírode – preliv z noci do dňa, ktorý si väčšina ľudí nevšimne alebo prespí.
Ak najväčšia tma býva pred úsvitom, tak najhlbšie ticho je pred prvou vtáčou piesňou. Je to práve to ticho, ten kontrast zvuku a nezvuku, čo pritiahne našu pozornosť. Uprostred letného dňa, keď je vzduch naplnený zvukmi vtáčimi aj nevtáčimi, nám všetko splynie do pozadia nášho vnímania. Ale v nočnom tichu je vtáčí spev ako perla v uhlí. Trblietavý, magický a vzácny.
Hovorí sa, že ticho odhaľuje to skryté v nás. Núti nás počúvať. Naše srdce, ego svedomie; môže podporiť a prehĺbiť to dobré a krásne v nás, môže nás spojiť so Stvoriteľom a všetkým okolo nás a byť požehnaním, no odhalí i nahotu našej duše, ak je prázdna, smutná, alebo naplnená odpadom. Preto majú ľudia tendenciu tichu sa vyhýbať a prehlušiť ho akýmkoľvek zvukom. Nechcú čeliť samým sebe.
Ak je to ticho prázdne alebo naplnené temnotou a strachom, výčitkami či beznádejou, vtáčí spev ho dokáže narušiť, dať ho do novej perspektívy. Prvý zvuk vtáčieho hlasu rozochvie vzduch, a noc akoby už nie je statická, ale rozpohybuje sa do dňa. Tma už odrazu nie je taká hustá, aj keď sa úsvit ešte neobjavil; prichádza posolstvo svetla a nového začiatku, nová nádej, nová príležitosť.
Nie je v skutočnosti temnota v nás iba spomalením, zakalením svetla? Neprejavujú sa aj depresie okrem panickej beznádeje aj nechuťou k akejkoľvek činnosti? Bezsenné noci naplnené pocitom nezmyselnosti všetkého, keď sa človeku nechce vstať a čeliť ďalšiemu dňu. Tma, ticho, nehybnosť – a do toho zatrilkuje vták. S ráznosťou, čulosťou a energiou, že sa človek až musí čudovať. Vyznieva absurdne a nemiestne, ak kontrastuje s letargickou nehybnosťou v našej duši, ale to je dobre, lebo môže pomôcť rozptýliť tmu a nehybnosť v nás, priviesť na iné myšlienky a niečo prebudiť. Odkiaľ sa v tom vtákovi berie vôľa spievať? Ako to, že mne chýba? Odkiaľ ju môžem znovu získať? Nie je to len klišé, sú to existenčné otázky, ktoré sa vo chvíli núdze zaryjú hlboko do srdca. A môžu zachrániť život.
Aké poetické, že sa noc zavŕši spevom vtáka.
Nepatrí noci, je to priekopník dňa. Nikdy nevynechá ráno. Nevezme si deň voľna. Nepremárni žiadny čas. Jeho spev zarezonuje v ľudskej duši, čo počúva. Je vyjadrením neustáleho pohybu vo stvorení, čo neustane ani na minútu. Ak počúvate spievajúceho vtáka, v skutočnosti načúvate Stvoriteľovi, Jeho sile, ktorá všetkým prúdi, všetko poháňa.
Jediné, čo nás delí od tejto sily, je nedostatok našej túžby, našej vôle byť s ňou v spojení. Ak po prebdenej bezútešnej noci začujete spev vtáka, a prebudí to vo vás túžbu byť ako on, a nájsť každý deň vôľu „spievať“, a tá túžba je úprimná, tryskajúca priamo zo srdca, držte si ju, starajte sa o ňu ako o semienko, čo musí vzklíčiť. Nech rastie a stane sa každodennou modlitbou, aj keď ešte spočiatku možno nebudete vedieť, ako ju naplniť. Pritiahne toľko požehnania a pomoci zo Svetla, až sa budete čudovať. Každé dobré chcenie rozozvučí radosť anjelov ako v podobenstve o márnotratnom synovi. Boli ste stratení, a našli ste sa...
Je veľa hlasov, ktoré sa dožadujú našej pozornosti. Táto doba ide na plné obrátky a hlasy vnútorné i vonkajšie sa mnohokrát prekrikujú a sú zmätené. Ak už nejaký počúvať, nech je to Ten, čo poháňa kolobeh prírody, čo nevynechá žiadne ráno. Ten, ktorý je večne spoľahlivo železne prítomný, nepominuteľný, stále šepotajúci, oblažujúci a načúvajúci, kmitajúci hlboko v srdci; ktorý vyvedie z temnoty, prinesie šťastie a nadpozemský pokoj. Iba Ten má odpovede na všetky otázky. Iba On prináša pravý život, ktorý nevysychá.
Toľko ľudí to ešte nechápe. Nechápe, že niet inej cesty. „Iná cesta“ totiž znamená odpojenie sa od toku Života. Naša budúcnosť je alebo v Ňom, alebo vôbec nebude. Voľba je na nás.
To je ten moment, keď sa začína ráno. Keď sa rozhodneme počúvať a nasledovať Hlas, ktorý je Večný, a naladíme sa na Jeho melódiu. Keď rozochvejeme svojho ducha.
Hovorí sa, že najväčšia tma býva pred úsvitom. Vták ju prečká v pokoji, s piesňou pripravenou v zobáku. Tak ako on, nečakajme na prvé lúče slnka; začnime spievať ešte za tmy, naladení na Večného, a tým úsvit privoláme. Pomoc je tu pre všetkých čistého srdca, ktorí o ňu prosia. Opakom strachu je dôvera.
© Ludmila
