cink cink
Nastúpený nenastúpený idééééém..! :-)
"Nezastavujem, máme spoždění.." ;-)
Rada cestujem luasom (električkou, oficiálne sa volá luas – po írsky rýchlosť – nikto mu tu inak nepovie). V prvom rade, mám z neho blízko do práce – iba čo prejdem cez cestu. V rade druhom, možno ešte dôležitejšom, luas nejde po hlavnom ťahu, teda nikdy nestojí v zápchach. Zatiaľčo autobus sa hocikedy posúva po dvoch metroch aj trištvrte hodinu, niekedy aj viac, luasom mám svojich dvadsať minút vždy istých. A dobre sa v ňom číta, jazdí plynulo, lahodne. Keďže luas je objekt, ktorý mám rada, celkom logicky mu venujem viac pozornosti, všímam si ho. Je ladený do príjemných farieb – žltej a fialovej, veľmi pripomína vlak, a keďže ja mám vlaky rada, pripadá mi priateľský. Dokonca má aj svoj zvon, aký mávali vlaky kedysi. Síce v dnešnej modernej dobe elektronický, šofér namiesto ťahania špagátu iba stláča gombík, ale výsledok je ten istý. Milý a prívetivý. Akoby sa s vami luas rozprával („...pozor, idem ja, ustúpte z koľají, prosím...“). Mnoho šoférov zvykne zazvoniť aj tesne predtým, než sa pohne z miesta, bez ohľadu na to, či ľudia pred ním prechádzajú cez koľaje alebo nie, čo mi príde podarené a typicky vlakovské.
Človek by si myslel, že týmto luasy vzbudzujú viac pozornosti, ale opak je pravdou. Dennodenne tá istá situácia, ľudia skôr venujú pozornosť autám (slovo „pozornosť“ berte s veľkou nadsázkou, znamená iba mierne zrýchlenie chôdze, keď je od nich auto tak na meter); luas je pre nich ako neviditeľný. Chodci majú zelenú, luas prirodzene pred nimi zastaví a trpezlivo čaká. Farby sa vymenia, ale pre chodcov to znamená asi toľko, že mrknú, či nejde auto ich smerom, a spokojne si vykračujú ďalej bez toho, aby si všimli vycengávanie luasu na druhej strane od nich. Tu šofér stlačí iný gombík, ozve sa riadny plnodecibelový ostrý klaksón (v zmysle „do prčíc, čo mi furt beháte popred nos, však mám zelenú!“), všetci na prechode až nadskočia a vyjavene na luas pozrú akoby tu práve zčista-jasna z neba spadol. Ale už sa pracú preč rýchlejšie...
Čím to vlastne je..? Žeby tým, ako žijú vo svete svojich myšlienok, že autá sa dostali do ich podvedomia viac, luas to ešte nestihol..? Prenikne vôbec do sveta našich myšlienok, predstáv a starostí aj to obyčajné alebo neobyčajné, čo sa deje okolo nás..? Možno si pomyslíte, a čo je na tom, nemôžem porozmýšľať o tom, čo ma trápi? Čo je na nevšímavosti také hrozné (okrem toho, že vás môže zraziť cengajúci luas)? Rozdiel je diametrálny. Otázka dokonca znie, či žijem, alebo nežijem. V plnom zameraní na prítomný okamih, v plnej pozornosti na to, čo sa deje okolo nás a v nás, prebieha život. Obyčajné veci sú neobyčajné, niečo nové pochopíme, pospájame si, pozorovaním sveta nájdeme odrazu riešenia na problémy, s ktorými sme si dlhý čas márne lámali hlavu. Prežívame radosť, cítime sa viac spojení s okolím, robíme veci lepšie, lebo im venujeme plnú pozornosť a nerozmýšľame nad blbosťami. Možno si poviete, že skutočný život je láska, lebo zamilovanosť prináša také isté pocity eufórie a „zdania“, že svet je krásny... Ale to je práve ono, láska je najkrajší dar Najvyššieho, je to prostriedok k životu, ktorý nás uvádza do pozornosti a všímavosti; samotná pozornosť k životu je láska... Nevšímavosť je otupelý spánok, ktorý nás ničí. Je to lenivosť ducha. Načo by sa namáhal, keď má teraz stroje a ľudí, čo urobia všetko zaňho..? Koľkokrát sa ma zákazníci v práci pýtajú, kde sú blahoprajné karty k svadbe a stoja priamo pred nimi? Slová ako „ach áno, tu, nevšimol som si...“ sú viac než bežné. Prečo by sa človek namáhal všímať si, keď je tu niekto, kto mu to povie? Už som videla papierové poháre na kávu s nápisom „Pozor, obsah pohára je horúci“. Je to normálne, aby sa takto bežne hovorili ľuďom primitívnosti, a nikto sa nad tým nepozastavil..? Môj bývalý spolubývajúci napríklad (okrem mnohého iného) umýval nože tak, že ostrú hranu mal otočenú smerom k hubke, takže bola v krátkom čase narezaná ako špekáčka, už len položiť nad oheň a opekať. Pritom stačilo iba otočiť nôž naopak. Koľko vecí by sa dalo zmeniť a vylepšiť, keby sme si viac všímali... Aj bežné rutinné záležitosti, o ktorých sme presvedčení, že niet na nich čo vylepšovať. Ešte by sme sa čudovali...
No ale keď sme už pri tej nevšímavosti, nedávno sa mi stala v práci taká vec. Zazvonil telefón, a keďže som bola pri ňom najbližšie, išla som zdvihnúť, čo ma už trochu rozladilo, lebo nerada zdvíham telefón (aj keď v poslednom čase sa už môj prístup lepší). Íri totiž tým svojím prízvukom niečo rýchlo vybľabocú, a ešte ten telefón skresľuje, takže občas mám problém pochopiť, čo vlastne chcú. Tentokrát bol problém jasný: istá dáma zúfalo hľadala pohár alebo hrnček s tridsiatkou ako darček k narodeninám. Povedala som jej, že máme iba hrnček s tridsiatkou, ale je na ňom macko, a tak je skôr pre ženy. Ona na to, že je to pre chlapa a že či som si istá, že nemáme nič iné. Bola som si istá, ale povedala som jej, že sa pre istotu pozriem (v zmysle všetko pre zákazníka). Pozrela som sa aj na poháre, ale keďže som si bola istá že máme len 40 a vyššie, iba som po nich len prebehla pohľadom. Skontrolovala som hrnčeky, a čo sa týka tridsiatky, mali sme len ten jeden druh. Bola som sa dokonca na ne spýtať aj kolegyne, ktorá ich dopĺňala, a tá mi potvrdila, že viac hrnčekov s tridsiatkou nemáme. S pocitom zadosťučinenia som sa vrátila k telefónu a oznámila som to zúfalej potencionálnej zákazníčke. Tá sa ma ešte trikrát spýtala, či som si naozaj istá. Bolo to už otravné, tak som jej dôraznejšie než zvyčajne odpovedala, že som si istá. Po zložení telefónu mi však niečo nedalo a išla som pre istotu ešte raz skontrolovať poháre. A hádajte, čo som našla. Áno, uhádli ste, pohár s tridsiatkou. Mrzelo ma to potom ešte celý zvyšok dňa. Možno si poviete, somarina, ale ja som si uvedomila, aká nebezpečná môže byť nevšímavosť k veciam, ktoré dobre poznám, len preto, že ich „dobre poznám“, a to v oveľa dôležitejších prípadoch, ako je hľadanie obyčajného pohára...
