Thursday, January 29, 2009

Cleanness of Winter

Jeden môj známy raz povedal, že čistota je chladná. Chcelo to trochu skúmania, bádania a hľadania, aby som mu dala za pravdu. Je to jedna z jej vlastností. Chladná nie ako neosobná, ale ako chladivo osviežujúca, svojou chladivosťou prebúdzajúca a nútiaca k pohybu. A možno ešte ak niekto nazve neprikrášľovanie chladom; čistota ako taká, zobrazujúca čírosť a podstatu takú aká je a má byť, bez prímesí, nezakalenú a pravú...


Zima je obdobie, ktoré sa s čistotou spája asi najviac. Vlastne spája čistotu s chladom do jedinečnej krásy...


Vzduch je pod bodom mrazu nehybný, teda čistý (baktérie chrípok sa začnú šíriť, až keď sa oteplí). Sneh nemôže mať inú farbu ako bielu, ľad inú ako priezračnú. Horizonty a hory vidno zreteľnejšie. Dokonca vraj aj hviezdy vidno v zime jasnejšie, pretože obloha je čistejšia


Nehybnosť a spánok. Nie ako výraz lenivosti, ale vrámci zákona pohybu. Nutná regenerácia a očistenie. Keď veci zastavíme a znehybníme, vidíme ich jasnejšie, čistejšie.


Vďaka bielej sú čistejšie a kontrastnejšie i iné farby...


Hugging preciseness of winter




Čistota sa nedá narušiť bez toho, aby to na nej nebolo vidieť, aby nezanechala stopy. Čo sa týka snehovej prikrývky, nemusí to byť vždy na škodu. Pri prechádzke v lese ma vždy potešilo, keď som našla stopy zvierat v snehu. Dávalo mi to pocit spájania, cítila som sa k nim vždy bližšie než inokedy. Tadeto chodila srnka, tadeto líška, jeleň, vlk... A nesmierne sa mi páčilo, ako sa všetky stopy zbiehali ku krmelcom (vlčie stopy som našla práve tam :-)). Tam to bolo udupané ako na diaľnici...:-)




A nakoniec zima, čistota a detstkosť. Verím, že vidine postaviť si snehuliaka neodolajú ani mnohí dospelí...:-)

Sunday, January 25, 2009

Čo najviac zaberá

Hovorí sa, že raz mali čerti snem, na ktorom sa dohadovali ako najlepšie a najrafinovanejšie zvádzať ľudí k temnu. Prediskutovávali veľa možností a našli aj veľa riešení, najmä ako podporovať sedem hlavných hriechov. Dokonca si aj urobili zoznam najvydarenejších možností ako zatratiť človeka. Vrchol zoznamu, čo najviac zaberá, zaplnili tieto možnosti: Upútajte pozornosť človeka na materiálne veci. To znamená: našepkávajte mu, aké dôležité je naháňať sa za hmotnými statkami, že je to vlastne najdôležitejšie. Zakoreňte tiež do sŕdc ľudí strach, aby ich zväzoval a nútil myslieť a zaoberať sa matériou. Strach zo straty, strach z biedy. Nech ich to zamestnáva každú chvíľku dňa a nech nemajú čas na nič iné. Dávajte mu do časopisov vychudnuté polonahé ženy, aby zaviedli módu a vzor pre dnešné ženy, aby to bola jedna z ich najhlavnejších priorít. Aby sa cítili menejcenné a horšie, ak tejto móde nepodliehajú. Zamerajte jednoducho všetky potreby človeka na hmotné, nech sú akéhokoľvek druhu, aby tak vznikali túžby a potreba ich uspokojovať... Druhá najvýznamnejšia činnosť je zamerať pozornosť na ego človeka. To znamená: nech pokladá sám seba za najdôležitejšieho, najvýnimočnejšiecho, najúžasnejšieho. Nech prehliada všetkých ostatných a všetko ostatné okolo neho. Nech si myslí, že tie jeho problémy a potreby sú najdôležitejšie, najvážnejšie a prvé na riešenie. Nech dokonca aj svoje mínusy považuje za dôležité, lebo tvoria jeho JA, jeho osobnosť, ktorú rešpektuje on sám a musia i ostatní. Nech dokonca mnohé svoje mínusy označuje ako „milé slabôstky“, a nech vyžaduje od ostatných, aby ich dokonca mali radi. Nech sa nechce vzdať týchto svojich vlastností, zvykov a návykov, či už z lenivosti a presvedčenia, že to nejde, alebo zo strachu, že stratí sám seba, niečo, s čím sa identifikuje. Nech všetko hlboké odmieta, považuje za nereálne a bojí sa toho... Avšak prvé miesto v zozname, čo najviac zaberá, si vyslúžil jeden čert, ktorý dostal brilantný nápad. V jednoduchosti je naozaj genialita, uškierali sa ostatní. Stačí iba vždy, keď človek dostane či už dobrý nápad, alebo má urobiť niečo dobré, krásne, užitočné, alebo potrebné – či už ide o nejakú maličkosť, čo sa týka jeho samého, a jeho okolia, alebo ide o naozaj veľké veci; stačí mu pošepkať jedno slovíčko: „Neskôr.“

Thursday, January 22, 2009

Capers with Beni

Možno sa vám to príde detinské, ale je fajn mať nejakú pozitívnu vec, čo poteší a zdvihne náladu, keď je človeku smutno. A okrem toho, čo sa vzťahov týka, môže mať výborné terapeutické a spájacie účinky...:-) Náš Beni... Náš domáci miláčik... (psa nemáme..;-))
(Sme tak trochu blázni...)


Computer guard - Beni celý deň stráži počítač, kým som v práci; ani sa od neho nehne...


Beni with his chocolate brothers - Beni rád sladké...:-)


Enjoying the book - Beni láskavo súhlasil pózovať pre moje profil foto. Bol do toho riadne zažratý...


Candy bath - ale si bahni...


...nebojte sa, dám aj vám...


Yoga Bear - Beni cvičí stoj na hlave


Smarties king

Sunday, January 18, 2009

Give me the money!

...ozýva sa známy (a zvučný) hlas, ktorý počujem už spoza rohu. Vždy ma to poteší, usmejem sa a pridám do kroku. Reč nie je o lúpežnom prepadnutí, ale o čipernom predavačovi ovocia na trhu. Tunajšie centrálne trhovisko sa ťahá po jednej celej dlhej ulici, na konci ktorej je Lidl, mekka môjho lacného nakupovania. A aj keď som ho nazvala tak honosne že „centrálne trhovisko“, je v podstate obyčajné a nenápadné, v úzkej ulici; dlhá slíža stánkov ústiaca do ďalšej rušnej ulice a finišujúca busy Lidlom. Každý druhý deň tú trasu popri stánkoch absolvujem za svojimi zvyčajnými nákupmi. Keďže pracujem dlho do večera a dostanem sa tam najskôr o siedmej, zvyčajný ruch trhoviska ma vždy minie. O šiestej už majú väčšinou zbalené kvetinári a predavači rýb; aj stánky so sladkosťami kapú rýchlo. Iba zopár zelovocinárov ešte otáľa, snažiac sa dopredať polozhnité ohrdnuté zvyšky za polovičné ceny. Takými zvyčajne pohŕdam aj ja, ale z času na čas sa stane, že natrafím na chlapíka, ktorý si takto otvorene a nehanebne pýta peniaze od ľudí – a jemu neodolám. Ale nie preto, že by mal dobré hypnotické schopnosti...:-) Pamätám si, keď som ho stretla prvý krát, nezakryte som sa smiala (nie vysmievala). Nič si z toho nerobil (asi bol na to zvyknutý). Ani teraz svoju zvyčajný žltý glóbus banánov nekúpim bez úsmevu. Chlapík pobehuje okolo svojho stánku po chodníku a strká banány do rúk prekvapeným chodcom, ktorí ho zvyčajne ignorujú, so slovami: „Now, boys and girls, give me the money! Banana just for one euro!“ (vyslov jouro:-)) Jedna dievčina bola z toho náhleho šoku, že jej niekto vrhol ovocie do rúk, tak vyvalená, že postávala bezradne na chodníku s banánmi v náručí a hovorila: „Ale čo ja mám s tým robiť?! Ja to nechcem!“ Povedala som jej s úsmevom, že nech to vráti naspäť do stánku, keď to nechce. Nikto ju predsa nenúti, aby si to kúpila (aj keď to tak možno vyzeralo). Dievčina v panike hodila banány mne a zdrhla. Pozrela som na banány vo svojich rukách a všetko som pochopila. Pochopila som, prečo chlapík takto „nehanebne“ vykrikuje. Nie je to nenažranec, ktorý prahne po prachoch, ale jednoducho hovorí ľuďom, že má pre nich ponuku, čo sa neodmieta. Zvyčajne sa na trhu predáva osem banánov po dve eurá. Chlapík predával desať za jedno euro, ale nie polozhnitých, ale nádherných žltučkých banánov v tej najlepšej kondícii, také, ktoré môžete rovno jesť a ešte vydržia dva-tri dni bez toho, aby začali hniť. A ešte aj keď začnú hniť, je to vždy iba šupka, vnútro je nedotknuté. Takže kvalitné lacné banány asi tak na päť dní. Taká ponuka sa neodmieta...:-) Väčšina tých nevšímavých chodcov, ktorým sa náhle ocitnú v rukách banány, mu to euro napokon po malej obhliadke rada dá. Chlapík predajnosť banánov podporuje aj slovami o tom, ako sa ponáhľa (čo je evidentné, a ešte keď je tak neskoro večer) – na svadbu, a že už mešká a musí sa tovaru rýchlo zbaviť. Prvý krát som mu to zhltla aj ja, ale potom som zistila, že sa svadbu ponáhľa stále; či v sobotu, či cez pracovný týždeň (asi harmonikár, keď ho všade volajú...;-)). Nuž ale, keby vykrikoval, že zmeškáva začiatok futbalového zápasu, obchodom by to asi neprospelo...:-) Keď som si u neho kupovala banány naposledy (vždy má banány najlepšej kvality, nikdy, never-ever, nepredáva nič polozhnité, prípadne zhnité), bola s ním jedna staručká podarená babka, ktorá mu pomáhala. Jeho „give me the money“ som počula už cez dve ulice, a vidina banánového koktailu ma popohnala, aby mi niečo z tých banánov zvýšilo. Chlapík výnimočne nevykrikoval nič o svadbe, asi nechcel klamať rovno pred svojou matkou. Zhrbená babka pomalými pohybmi balila banány do sáčkov a po každom „give me the money“ ho šušľavo napomínala, aby prestal kričať, že sa to nepatrí. Podišla som k stánku a vypýtala si svoju dávku banánov. Babka hneď začala rozlepovať mikroténový sáčok. „Now, love, ten bananas for you...“ Starostlivo vyberá medzi nádhernými banánmi tie najnádhernejšie. „One, two... („Give me the money!“), three, four, five... („Now come on, boys and girls, give me...“ „Stop shouting!“, oborí sa babka na synátora. „But I have to shout...“ odpovie on naspäť.) Now, how many have I here, love..? Five... so six, seeeeven, eight...“ („I have banana just for one euro, now give me the money!“ „Would you just stop your shouting?!“ „But I have to..!“) Odpútaná babka sa vráti k sáčku, poráta tam osem banánov a pokračuje. „Niiine, ten...“ ...a ešte pridá jeden so slovami: „...for the baby...“ Vymeníme si sáčok za euro, rozlúčim sa a s úsmevom odchádzam. Okolo mňa je hlúčik ľudí, ktorí s úsmevom čakajú na svoju dávku banánov. „Give me the money“ ma sprevádza až k Lidlu. A premýšľam, že ak má niekto právo takto otvorene kričať, aby mu dali peniaze, tak je to niekto, kto ponúka ozajstnú kvalitu za dobrú cenu. Nedá sa mu čo vyčítať, za nič sa neskrýva, ani sa nesnaží ľudí ošmeknúť. (Tie hlášky o svadbe skôr rozosmejú ako pohoršia a... aj tak si nemyslím, že mu to tam niekto naozaj verí...) V podstate takto kričia všetci obchodníci každý deň, len si na to vyberajú iný spôsob. Väčšinou rafinovanejší. Všetky tie akcie, zľavy, oháňanie sa tým, aké je to kvalitné a ako sa vyplatí... Aj keď potom možno zistíme, že to až také kvalitné nie je. A že sa to až tak nevyplatí... Je to sila, zakričať niečo takto otvorene do sveta. A vedieť, že mám na to právo. Pretože je to pravda a nič neskrývam...

Thursday, January 15, 2009

Dante's Prayer

...by wonderful Loreena McKennitt



When the dark wood fell before me
And all the paths were overgrown
When the priests of pride say there is no other way
I tilled the sorrows of stone

I did not believe because I could not see
Though you came to me in the night
When the dawn seemed forever lost
You showed me your love in the light of the stars

Cast your eyes on the ocean
Cast your soul to the sea
When my dark night seems endless
Please remember me

Then the mountain rose before me
By the deep well of desire
From the fountain of forgiveness
Beyond the ice and the fire

Cast your eyes on the ocean
Cast your soul to the sea
When my dark night seems endless
Please remember me

Though we share this humble path, alone
How fragile is the heart
Oh give these clay feet wings to fly
To touch the face of the stars

Breathe life into this feeble heart
Lift this mortal veil of fear
Take these crumbled hopes, etched with tears
We'll rise above these earthly cares

Cast your eyes on the ocean
Cast your soul to the sea
When my dark night seems endless
Please remember me

Please remember me
Please remember me...

Tuesday, January 13, 2009

In a cold icy day...

Pár dní bolo tu v Dubline natoľko chladno, že na riečke sa urobil ľad a netopil sa ani cez deň. Povedala som si, že takúto nevšednú exotickú udalosť treba zaznamenať. Dostala som sa síce k tomu keď už bol čiastočný odmäk, ale podstatu sa mi podarilo zaznamenať aj tak. A nebola iba radostná. Hoci som po ceste z luasu videla, čo ma asi čaká, pohľad zblízka predčil aj moje neblahé očakávania...


Ustupujúci ľad. Pokiaľ pracuje iba príroda, je to v pohode; krásne a zázračné...


...inak to ale vyzerá, keď sa pridá aj človek




Niekde sa ľad roztopil úplne a odnáša zo sebou ďalšie prejavy machrovania...


Kde to potom všetko skončí, keď to už voda nebude mať kam ďalej odplaviť..?


Je toto vôbec možné??? To už niekto odhadzuje do rieky aj nepotrebný vianočný stromček???


Hm, tak toto tu je fakt záhada. Žeby niekto predsalen skúšal chodiť po ľade a vyznačoval si cestu, kde je ľad najhrubší??


Cikcakový kontrast. Jemné vlnky oproti čírej zrkadlovej hladkosti a nehybnosti ľadu...


Dúfam, že "len" vietor... Ale skôr ďalší vandalizmus...


Vrchol rozmernosti vyhadzovania. Matrac. Keď to spadne do rieky, ešte to zablokuje stavidlá a vytopí najbližšie domy


Tak to už býva, že vedľa seba človek nájde okrem prirodzených čistých línií i ostré polámané hroty, ktoré ich narúšajú. V jeden studený ľadový deň...

Sunday, January 11, 2009

Či jesto pravda na svete

Trochu som váhala, či dať túto báseň, lebo je veľmi dlhá a na rozlúčku sa skôr hodí niečo krátke a výstižné. Ale nedalo mi inak. Je to jedna z mojich naj... A Milan Rúfus... O ňom by som mohla hovoriť buď týždeň, alebo vôbec nie. Ale ako hovoril sám majster, "jazyk je kompromis, pretože podstata je nevysloviteľná", len snáď dodám, že je len málo básnikov, čo sú mi tak blízki tým, ako dokážu výstižne postihnúť pravdu, krásu, pokoru a lásku, a... rozprávky... (vrámci oných možností...) Tak sa s ním pre tento čas a svet lúčim. A neprajem mu večný odpočinok, pretože jeho cesta pokračuje. Skôr veľa Svetla, sily a všetkého, o čom sám písal, nech mu to pomáha na jeho ceste. A ďakujem... V neposlednom rade aj za to, ako mal rád rozprávky, objavil ich hodnotu, že nie sú len pre deti, ale že pomáhajú žiť. Tak ako jeho básne... "Rozprávka je onou orechovou škrupinkou, v ktorej je uložený život..." Tenká briezka pod snehom sa ohla. Uchystalo nebo mrákavu. Rozprávočka, ako si len mohla také ťažké zdvihnúť nad hlavu? Nepokúšaj, zlož to z pliec a zameň. Vzdušná si a krehká ako vták, teba by ten ťažký ľudský kameň pridlávil, nuž odlož, nechaj tak. Či je pravda na svete? Ó, nebuď démonov a nežeň ku kraju! Milióny ľudí k zemi, nebu tisícročia takto volajú. A ty, dcéra slúžtičiek a sluhov, dieťa driny, ústrkov a bied, čo urobíš s touto večnou túhou? Čo k nej pridáš? Vari odpoveď? Nestoj, briezka na tom pustom brehu, pre iný si bola súdená. Kam dnes hľadíš, to je ríša snehu, mrazivá a prázdna, studená. Ale ona celistvá, ba celá, mocnejšia i teraz ako ja, ani sa len hláskom nezachvela, hovoriac mi plná pokoja. Nechcem klamať ani v jednom slove, že sa vo mne večnosť začína. Že som ďalej, ako môže človek, a že mením vodu na vína. Vodu, ja viem syn môj, iba vodu. Iba vodu, ale plodovú. Preto dych, čo odchádza mi od úst, predral sa mi dnes až ku slovu. Počúvaj, keď nechceš, tu si vezmi plášť a z kratšieho sa vráť. O veciach, čo človek prosto musí, aby mohol žiť a zrno siať: Žili dvaja bratia. Osireli. Ťažilo ich prázdno po dome. „Poďme brat môj, čo by sme tu chceli, v tejto opustenej Sodome? Nebudeme nad popolom smútiť, Plačom kriesiť navždy skončené. I nám bude lepšie v zabudnutí." „Nedbám braček, nechže pôjdeme." „Svet je veľký, nuž a naše žiale stratia sa v ňom ako v jazere dve kvapôčky dažďa - také malé." „Dedičstvo si každý zoberie, rozdelené na dva rovné diely, tak, ako to stojí v závete." „Poďme zvedieť, čo sme nevedeli: že či jesto pravda na svete." „Čo to vravíš, vidno, že si mladý. Také nech ťa v hlave nemáta. Svet a pravda nemajú sa radi. Dávno je tá z neho vyhnatá." „Neverím, čo ako ťažko je mi. Keby pravda zišla zo zeme, nebolo by ľudí na tej zemi. Hybaj so mnou brat môj, budeme hľadať, chodiť hore-dolu svetom, v rečiach ľudí po tej pravde pásť." „Ale ak nám rieknu, že jej nieto, z dedičstva mi vrátiš svoju časť!" „Vrátim, brat môj, Pravda mi je bližšie, väčšmi mi je pravdy potreba ako zlato dedičstvo i ríše. Poďme za ňou, či už do neba, či už stanem rovno na predpeklí." Išli teda bratia medzi svet. Pýtali sa ľudí a tí riekli: „Či je pravda? Ach, jaj, pravdy niet!" Jeden vravel: "Čože by ste chceli? Pravda? Aha, prázdno na stole! Ani spánok nepatrí mi celý. To je pravda - bič a mozole?" Druhý zasa: "Pravda? Na čo to je? Postačí nám bohatstvo a moc. Pravda je keď blázon robí vietor. A vy ste tí blázni, dobrú noc." „Vidíš braček ďaleko si došiel. Čo si si to vtĺkol do čela? Teraz vysyp podedené groše. Pekne ťa tá pravda oplela." „Možno sa nám skrýva," probuje to. „Dedičstvo? Ber, neľutujem strát. Hľadajme ju, bez nej žitia nieto, Vydrž ešte chvíľu so mnou, brat. Budeme sa pýtať vo dne v noci všetkých živých: ak ju ani tak neuvidia tieto moje oči, vylúp mi ich, darujem ti zrak!" No ľudia i teraz ako vtedy dávali im jednu odpoveď: "Možno, že aj bola voľakedy, ale dneska veru pravdy niet." „Dosť už bolo! Sem tie oči z hlavy! Nikdy už tú pravdu neuzrieš. Zbohom ostaň blázon tvrdohlavý. Máš už svoje, ži si ako vieš!" Osamel tak rovno v bránach pekla, slepá kôpka z neho ostala. No z tých prázdnych očných jám mu tiekla nie krv, ale slza trúfalá: „Život náš, ty temný, krásny, krutý, všetko si ber, iba jedno nie. Celý vesmír do neho sa zrúti, ak by človek stratil svedomie. Mal by oči, ale bol by slepý. Sýty by bol, a žil o hlade. Prázdny ako pohodené črepy na zemi, v tej krásnej záhrade. A ja slepý vidím na dno dejov. Preto si ťa, pravda, nepustím. Slniečko, čo hreje nad nádejou, studňa, ktorá chladí na púšti! Pravda je vždy v nás, ó milovaní, nespí ona, ak vy zaspíte!" Tak volal, a pod čelom dve rany vymýval si rosou na svite. Rozprávočka napravila zločin, ohladila hrany zodraté: Od tej rosy narástli mu oči, ako rastú puky na kvete. Ako vždy. Zas potrestala hada. Nenúkala lacné. Verte mi. Netajila, že kto pravdu hľadá, nemáva to ľahké na zemi. Riekla však, že býva zemi soľou ten, kto koná, čo mu káže čas. A preto jej kde bolo tam bolo, bolo blízko, lebo bolo v nás. Jemu dala zrak, nám dala jeho. Akoby mal hviezdy v obrve: Jeho osud mlel už z posledného, a on stále myslel na prvé. Na veci, čo človek prosto musí, aby mohol byť a zrno siať. Milovaní, túto rozprávku si rozprávajte mnoho, mnohokrát...
Milan Rúfus

Thursday, January 8, 2009

Wildlife in Winter

...by Martin Ridley









Tuesday, January 6, 2009

Na púť s troma kráľmi



Tak to už býva. Chystáme sa, putujeme, ideme dllllho dllllho, potom "odovzdáme dary" a - nič... Všetko skončí. A ešte sa sťažujeme, ako rýchlo je po všetkom. Pre mňa sú Traja králi takým oficiálnym zakončením Vianoc, keď zhodíme aj stromček (pokiaľ ešte nezostali nejaké oschnuté koláče). Ešte sa čaká v Betleheme na tých troch vytrvalcov, nech dôjdu. Ale ako hovorím, sú iba oficiálnym zakončením Vianoc, lebo... ono je to vlastne beh na dlhú trať, ako to Traja mudrci predvádzajú každý rok. Tak teda, nech bude akákoľvek časť roka - nech v nás ostane kúsok voňavého stromčeka, vŕzgajúceho snehu pod nohami a Tichej noci. Ja viem je to ťažké, veeeľmi ťažké (verte mi, viem, o čom hovorím), ale... nevraví sa, že Ježiško nosí darčeky podľa toho, či sme boli celý rok dobrí..? A hlavne, keď už k Ježiškovi nakoniec dôjdeme, ostaňme s ním, "neodovzdajme iba dary" a nechoďme preč...

Sunday, January 4, 2009

Why can't we be friends..?

The Chubbchubbs or... unexpected situation may bring unexpectend solutions...:-) As almost allways, actually. We just have to hold on... Enjoy :-) PS: Wait till the very end. Believe me, it's worth of it.

Thursday, January 1, 2009

Many happy returns... and beginnings

Few irish sayings for new year 2009 and for years and years after that...


May the road rise to meet you,
may the wind be at your back


May you allways have these blessings:
A soft breeze when summer comes...


...a warm fireside in winter


May your pockets be heavy and your heart be light


May the rainbow for sunlight rise after showers


May the lilt of lush laughter lighteen every load


May neighbours respect you,
trouble neglect you,
the angels protect you
and heaven accept you...