Trochu som váhala, či dať túto báseň, lebo je veľmi dlhá a na rozlúčku sa skôr hodí niečo krátke a výstižné. Ale nedalo mi inak. Je to jedna z mojich naj... A Milan Rúfus... O ňom by som mohla hovoriť buď týždeň, alebo vôbec nie. Ale ako hovoril sám majster, "jazyk je kompromis, pretože podstata je nevysloviteľná",
len snáď dodám, že je len málo básnikov, čo sú mi tak blízki tým, ako dokážu výstižne postihnúť pravdu, krásu, pokoru a lásku, a... rozprávky... (vrámci oných možností...) Tak sa s ním pre tento čas a svet lúčim. A neprajem mu večný odpočinok, pretože jeho cesta pokračuje. Skôr veľa Svetla, sily a všetkého, o čom sám písal, nech mu to pomáha na jeho ceste. A ďakujem... V neposlednom rade aj za to, ako mal rád rozprávky, objavil ich hodnotu, že nie sú len pre deti, ale že pomáhajú žiť. Tak ako jeho básne... "Rozprávka je onou orechovou škrupinkou, v ktorej je uložený život..."
Tenká briezka pod snehom sa ohla.
Uchystalo nebo mrákavu.
Rozprávočka, ako si len mohla
také ťažké zdvihnúť nad hlavu?
Nepokúšaj, zlož to z pliec a zameň.
Vzdušná si a krehká ako vták,
teba by ten ťažký ľudský kameň
pridlávil, nuž odlož, nechaj tak.
Či je pravda na svete? Ó, nebuď
démonov a nežeň ku kraju!
Milióny ľudí k zemi, nebu
tisícročia takto volajú.
A ty, dcéra slúžtičiek a sluhov,
dieťa driny, ústrkov a bied,
čo urobíš s touto večnou túhou?
Čo k nej pridáš? Vari odpoveď?
Nestoj, briezka na tom pustom brehu,
pre iný si bola súdená.
Kam dnes hľadíš, to je ríša snehu,
mrazivá a prázdna, studená.
Ale ona celistvá, ba celá,
mocnejšia i teraz ako ja,
ani sa len hláskom nezachvela,
hovoriac mi plná pokoja.
Nechcem klamať ani v jednom slove,
že sa vo mne večnosť začína.
Že som ďalej, ako môže človek,
a že mením vodu na vína.
Vodu, ja viem syn môj, iba vodu.
Iba vodu, ale plodovú.
Preto dych, čo odchádza mi od úst,
predral sa mi dnes až ku slovu.
Počúvaj, keď nechceš, tu si
vezmi plášť a z kratšieho sa vráť.
O veciach, čo človek prosto musí,
aby mohol žiť a zrno siať:
Žili dvaja bratia. Osireli.
Ťažilo ich prázdno po dome.
„Poďme brat môj, čo by sme tu chceli,
v tejto opustenej Sodome?
Nebudeme nad popolom smútiť,
Plačom kriesiť navždy skončené.
I nám bude lepšie v zabudnutí."
„Nedbám braček, nechže pôjdeme."
„Svet je veľký, nuž a naše žiale
stratia sa v ňom ako v jazere
dve kvapôčky dažďa - také malé."
„Dedičstvo si každý zoberie,
rozdelené na dva rovné diely,
tak, ako to stojí v závete."
„Poďme zvedieť, čo sme nevedeli:
že či jesto pravda na svete."
„Čo to vravíš, vidno, že si mladý.
Také nech ťa v hlave nemáta.
Svet a pravda nemajú sa radi.
Dávno je tá z neho vyhnatá."
„Neverím, čo ako ťažko je mi.
Keby pravda zišla zo zeme,
nebolo by ľudí na tej zemi.
Hybaj so mnou brat môj, budeme
hľadať, chodiť hore-dolu svetom,
v rečiach ľudí po tej pravde pásť."
„Ale ak nám rieknu, že jej nieto,
z dedičstva mi vrátiš svoju časť!"
„Vrátim, brat môj, Pravda mi je bližšie,
väčšmi mi je pravdy potreba
ako zlato dedičstvo i ríše.
Poďme za ňou, či už do neba,
či už stanem rovno na predpeklí."
Išli teda bratia medzi svet.
Pýtali sa ľudí a tí riekli:
„Či je pravda? Ach, jaj, pravdy niet!"
Jeden vravel: "Čože by ste chceli?
Pravda? Aha, prázdno na stole!
Ani spánok nepatrí mi celý.
To je pravda - bič a mozole?"
Druhý zasa: "Pravda? Na čo to je?
Postačí nám bohatstvo a moc.
Pravda je keď blázon robí vietor.
A vy ste tí blázni, dobrú noc."
„Vidíš braček ďaleko si došiel.
Čo si si to vtĺkol do čela?
Teraz vysyp podedené groše.
Pekne ťa tá pravda oplela."
„Možno sa nám skrýva," probuje to.
„Dedičstvo? Ber, neľutujem strát.
Hľadajme ju, bez nej žitia nieto,
Vydrž ešte chvíľu so mnou, brat.
Budeme sa pýtať vo dne v noci
všetkých živých: ak ju ani tak neuvidia
tieto moje oči,
vylúp mi ich, darujem ti zrak!"
No ľudia i teraz ako vtedy
dávali im jednu odpoveď:
"Možno, že aj bola voľakedy,
ale dneska veru pravdy niet."
„Dosť už bolo! Sem tie oči z hlavy!
Nikdy už tú pravdu neuzrieš.
Zbohom ostaň blázon tvrdohlavý.
Máš už svoje, ži si ako vieš!"
Osamel tak rovno v bránach pekla,
slepá kôpka z neho ostala.
No z tých prázdnych očných jám mu tiekla
nie krv, ale slza trúfalá:
„Život náš, ty temný, krásny, krutý,
všetko si ber, iba jedno nie.
Celý vesmír do neho sa zrúti,
ak by človek stratil svedomie.
Mal by oči, ale bol by slepý.
Sýty by bol, a žil o hlade.
Prázdny ako pohodené črepy
na zemi, v tej krásnej záhrade.
A ja slepý vidím na dno dejov.
Preto si ťa, pravda, nepustím.
Slniečko, čo hreje nad nádejou,
studňa, ktorá chladí na púšti!
Pravda je vždy v nás, ó milovaní,
nespí ona, ak vy zaspíte!"
Tak volal, a pod čelom dve rany
vymýval si rosou na svite.
Rozprávočka napravila zločin,
ohladila hrany zodraté:
Od tej rosy narástli mu oči,
ako rastú puky na kvete.
Ako vždy. Zas potrestala hada.
Nenúkala lacné. Verte mi.
Netajila, že kto pravdu hľadá,
nemáva to ľahké na zemi.
Riekla však, že býva zemi soľou
ten, kto koná, čo mu káže čas.
A preto jej kde bolo tam bolo,
bolo blízko, lebo bolo v nás.
Jemu dala zrak, nám dala jeho.
Akoby mal hviezdy v obrve:
Jeho osud mlel už z posledného,
a on stále myslel na prvé.
Na veci, čo človek prosto musí,
aby mohol byť a zrno siať.
Milovaní, túto rozprávku si rozprávajte
mnoho, mnohokrát.
..
Milan Rúfus
