Mám ešte pokračovanie. Pretože ani tým čľapotaním sa ich očista neskončila. Ba povedala by som skôr, že to bola iba príprava. Prešla som na druhú stranu rieky, pretože tým špliechaním sa mi vzdialili k druhému brehu. Myslela som, že ešte dodatočne cvaknem pár záberov a pôjdem preč, ale... zvrtlo sa to inak. Labutí pár si pekne zašiel na plytčinu a pustil sa do sebagruntovania, voskovania a naprávania pierok. Ani som nedýchala, priblížila som sa k nim tak na dva metre a cvakala som oživot. Labutiam to našťastie neprekážalo, sú už zrejme na ľudí zvyknuté, nevšímali si ma. A ja som urobila tisíc a jeden fotiek...:-)
Keď som vycvakala celú gigovú kartu, povedala som si, že by som sa už mohla ukľudniť a začať labute aj nerušene pozorovať...
...lebo som si uvedomila, že niekedy viac fotím ako pozorujem. Že sa nejakým miestom len precvakám, ale neprejdem ním poriadne, neprežijem ho a nenechám na seba pôsobiť. Spoznávam ho potom dodatočne z fotiek, ale to už nie je ono...
Pozorovala som teda, a prvé, čo mi napadlo, bola dôkladnosť. Pokojná, pravá a samozrejmá. Žiadne odfláknutie, len preto, že to robia po miliónty krát...
Prečistia a prekloktajú si aj hrdlo. Škoda, že si nemôžu vyčistiť krk aj zvonku. Ale keďže ho majú ponorený vo vode najčastejšie, ako si hľadajú potravu, špinavá rieka sa na ich perí za tie roky nezmazateľne podpísala...:-(
Také sú podarené, keď trasú chvostom! (je tu rozmazaný, takže sa ním trasie :-))
Keď si jedna labuť takto prvý krát natiahla krídla, zastihla ma celkom nepripravenú a až som sa zľakla. Nezabúdajte, že som bola od nich len na dva metre, a keď jedna odrazu takto vstala, a alarmujúco zväčšila svoj objem...:-) A ešte to mávanie krídlami vydáva dosť hlasný zvuk, podobný prášeniu obrovskej posteľnej plachty...:-) Ale je to majestátne a krásne...
Miesta, kde sa zobák nedostane, vykefujeme labkou :-)
Sedím tam a sedím už aspoň dvadsať minút (k tomu plus predošlých dvadsať minút fotenia) a labute ešte stále nejavia známky ukončenia svojej očisty. Hovorila som predtým o dôkladnosti? Myslím, že až teraz som si ju začala poriadne uvedomovať...
Ľudia majú upratovania a čistenia malé i veľké, podľa toho, či sa im chce a či majú čas, či sú sviatky, medzi sviatkami alebo všedný deň. Hocikedy len tak trošku, že to "zatiaľ stačí", alebo neupracú vôbec. Labute majú len jedno čistenie. Oni majú sviatky vždy. Vždy naplno, dôkladne, akoby to bolo prvý a posledný krát...
Neviem si predstaviť, že by sa labuť v jedno ráno očistného dňa prebudila a povedala si: "Joooj, dnes sa mi tak nechce... myslím, že to dnes odbavím len tak narýchlo, trochu našuchorím a prepláchnem perie, veď nie som až taká špinavá... Ani voskovať sa veľmi nemusím, veď nie je až taká kosa, môžem si aj trochu vymočiť perie..."
Ich dôkladnosť nevychádza z povinnosti, ale z radosti. Z prirodzenej zvieracej radosti, ktorá naplno prežíva každý prítomný okamih a je v harmónii so všetkým... Myslím, že u nich povinnosť nie povinnosťou, ale samozrejmosťou...
Moje drahé krásne labute... Zasa ma presvedčili, ako sú zvieratá v mnohom o veľký kus vpredu a ako za nimi človek, dokelu, zaostáva...
