ludmila´s corner: September 2010

Spomínate si na naše cesty autobusom na Lysú Poľanu? Raz sme stáli pri zadných dverách a mali sme výhľad na spodnú cestu, po ktorej išlo auto Family frost. Bola to putovná predajňa zmrzliny, čo cestovala kade-tade a predávala zmrzlinu, ktorú aj tak väčšinou nikto nekupoval (aspoň u nás, čo si pamätám), lebo bola dosť drahá. Na oznámenie svojej prítomnosti vytrubovalo auto dookola jednoduchú melódiu, ktorá po chvíli liezla na nervy, ale ktorá sa vám zaryla do hlavy a je tam dodnes... (aspoň v mojom prípade). Vtedy v autobuse sme mali na to auto nielen dobrý výhľad, ale sme ho aj dobre počuli, aby sme sa z tej dookola znejúcej melódie nezbláznili, vymýšľali sme na ňu veršíky (sedem slabík). Tu je zopár, na ktoré si spomínam, spievajte si so mnou:
„Family frost ide k nám.“
„Zmrzlina už sa veze.“
„Zmrzlina je na ceste.“
„Predražena zmrzlina.“
„Netrub mojo, zmiuj sa.“
Vymysleli sme ich aspoň dvadsať, pamätá sa niekto ešte na viac?
(PS: Na meno tej spoločnosti si spomínam len preto, že mi stále znie v ušiach „family frost ide k nám“, inak by som na ňu dávno zabudla..) Jo jo, polovička radosti z výletu je už na ceste tam... :-)

Toľko na úvod, vítam vás všetkých pri ďalšom bloku mimodenníkových spomienok z našich výletov. :-) Je večer, okolo mňa horia sviečky (nielen na atmosféru, ale aby ma aj trochu zahriali; sychravý dážď a vietor zvonku sa celkom úspešne snažia dostať ku mne dovnútra), a mne akosi nie je zaťažko privolať si náš úplne prvý výlet do Varšavy. Zaujímavé, že si veľmi nepamätám na to, ako som sa balila alebo nastupovala do autobusu; prvá vec, na ktorú si živo spomínam je, že som sedela vedľa Božky Skokanovej, a predo mnou sedelo jedno z Bérešovie dievčat (asi sa volala Lucka) a čítala Poklad na striebornom jazere. My tri z nižného konca sme sa potom držali pohromade, ja hlavne Božky, ktorá vedela trochu po poľsky; a ja som nevedela ani pol slova (a dobre som vedela, že ona vie :-)) Cesta dlhá a únavná, aj keď sme mali za sebou nejaké to zoznamovanie s okolosediacimi – na mená si už nespomeniem; ale dobre sa mi vybavuje fakt, že sme do Varšavy mali prísť okolo šiestej večer a dorazili sme zmordovaní o pol deviatej. Veď sme si aj robili srandu, že náš uvítací výbor Poliakov, ktorí nás mali ubytovať, nám namiesto mávania na privítanie bude hroziť päsťami, prípadne nás posielať naspäť ta, odkiaľ sme prišli. Pokiaľ teda zmrznutí na kosť budú ešte nejakého mávania schopní...

Zmrznutí boli, našťastie nie na kosť a ani nie na chladné privítanie. Práve naopak. Privítali nás o to srdečnejšie, dobreženie so slzami v očiach; lebo sa o nás báli, či sa nám niečo nestalo, keď sme tak meškali... Takáto pre nás tak nová a nezvyčajná vrelosť a srdečnosť nás hriala aj v ľadovej katedrále, kde sme si hneď potom na chvíľu sadli, aby sa nám dostalo oficiálneho uvítania a rozdelenia do rodín, v ktorých sme mali bývať. Tu sme sa aj prvýkrát zoznámili s otcom Adamom, kľúčový moment jeho predstavenia, pretože prvé, čo do mikrofónu predniesol okrem svojho zubatého úsmevu bola veta: „Sme radi, že ste dorazili ešte pred raňajkami.“ Malo nám to dať predstavu, čo sme mohli od neho očakávať...:-)
(Teraz mi zišlo na um, že na inom výlete v Slovenskom raji si otec Adam vyslúžil prezývku harlejovec, podľa toho, ako bol doobliekaný. Nikto by o ňom ani za sto rokov nepovedal, že je kňaz :-))

Niekoľko nasledujúcich dní sa nieslo v prvom zoznamovaní s krásami Varšavy, budovy, parky (Wilanow prvý krát), námestia, omše a prehliadky najrôznejších kostolov a katedrál, najlepšie bolo ich prekvapivé vynorenie sa na nečakaných miestach, napríklad keď sme vošli do nejakej bočnej uličky, úzkej tak na dva metre, o ktorej sme si mysleli, že je to nejaká skratka; otec Adam nás odrazu v našom svižnom kroku zastavil a povedal: „Ajhľa po mojej pravej ruke katedrála sv. Anny!“ A naozaj tam bola – vstavaná do radu budov, obrovská a nádherná, že sme ani vari nedovideli jej koniec, ani keď sme zaklonili hlavy tak, že sme skoro stavce polámali...

Neskôr nás všetkých presťahovali z rodín do akejsi tajomnej ubytovne (dorazili sme tam zasa za tmy, takže sme ani nevideli poriadne kde sme), aby sme tam oslávili silvestra. Tipujem, že to bol nejaký kláštor, alebo farská ubytovňa. Mali tam aj kaplnku a mnohoúčelové priestory (napríklad aj na legendárnu hru na Pastiera.) A ešte čosi. Spomínam si, ako Lucka poznamenala: „Viete, že spíme na cintoríne?“ po tom, čo sme chystali spať a rozprávali sme akési duchárske príbehy. Najprv sme jej neverili, ale keď vyšiel mesiac, zbadali sme aj my, nalepené na skle okna to, čo Lucka zbadala prvá, keďže spala najbližšie pri okne. Že sme obklopení náhrobkami... Nuž... nech sa potom nikto nečuduje, že sme sa veľmi do spania nemali a radšej sme ponocovali :-)

Spomínam si na silvestrovskú zábavu, keď dídžejovi zjavne išli hodinky o desať minút dozadu, pretože my na parkete sme si o polnoci počas tancovania popriali šťastný nový rok, keď tu zrazu dvanásť desať hudba stíchla a dídžej začal odpočítavať: „Desať, deväť, oseeeem, sedeeem...“ atakďalej. (Museli to byť jeho hodinky, pretože dvadsať ľudí tancujúcich v kruhu s dvadsiatimi rozličnými hodinkami malo na ciferníku 12:10). Tak sme si nakoniec popriali „šťastný a nový“ dvakrát...:-)

Spomínam si, ako sme v kaplnke po omši ešte dlho do noci spievali piesne s rukami nad hlavou a úžasnej nálade. Spomínam si ako sa kde tu po chodbách a spoločenských miestnostiach tvorili skupinky, čo sa rozprávali a smiali, keď už mali dávno spať, ako to už býva... Na druhý deň potom ráno na modlitbách všetci zívali a podriemkávali v laviciach... :-)

Ale najviac nám asi utkvela v pamäti hra na Pastiera. Spočívala v uvedomení si, ako Ho potrebujeme, a ako na naše zavolanie príde, ale to volanie musí prísť najprv od nás. Zaviazali nám oči, roztrúsili nás do všetkých možných kútov budovy. A ak sme chceli z chladu, samoty a tmy preč, mali sme zavolať „Pastier“ a niekto by po nás prišiel a odviedol nás. Možno sa nám to spočiatku zdalo smiešne či trápne, keď sme tam tak stáli, nevedeli sme, kde sme... Počúvala som, ako sa okolo mňa ozývali výkriky „Pastier“, ktoré pomaly utíchali, a s nimi aj šum a občasný chichot. Až napokon utíchlo všetko... A vtedy som si uvedomila, že som ostala úplne sama, v tme a chlade. A že na mňa pravdepodobne zabudli! Možno sa to teraz zdá smiešne, ale vtedy ma naozaj zachvátila momentálna panika. Hlavne vtedy, keď moje prvé výkriky zostali bez odozvy. Až na ďalšie zavolania ktosi prišiel, zobral ma za ruky (mal ich teplé na rozdiel od mojich) a odviedol ma do miestnosti, ktoré predstavovalo „nebo“. Tam mi rozviazal oči. Nikdy som nevidela, kto to bol, lebo hneď ma privítalo a objalo s úsmevom na tvári niekoľko ľudí... Pamätám si, ako som sa triasla. Myslím, že nebudem preháňať, keď poviem, že to bol kľúčový moment v našich životoch, kedy sme sa otvorili, začali zmýšľať a cítiť úplne inak. A na stretkách sme sa potom k tomu donekonečna vracali.. :-) Po nejakom čase priviedli pastieri všetky zablúdené ovečky do „neba“, alebo aspoň sme si tak mysleli. Prešli hodiny, už sme sa navečerali, mali sme program, keď tu zrazu nás jeden kňaz prekvapil, že jedna ovečka stále chýba. Ja som strávila v samote a tme tak 15 – 20 minút a zdalo sa mi to ako celá večnosť, aké je to asi, keď sa to natiahne na niekoľko hodín?! Pamätám si živo, keď ho priviedli. Dali mu dole šatku a pred ním stál niekto (otec Adam?), aby ho privítal. Chalan padol na kolená a objal ho okolo nôh...

Na čo všetko si ešte spomínate vy?

Viem, že sme ešte na ceste tam navštívili Osvienčim (tá návšteva ostane vo mne zarytá na celý život a nič veselé sa o nej nedá povedať), na spiatočnej sme sa stavili v Czestochowej, ktorú sme prešli ako z rýchlika, na pár hodín nás vysypali v centre nádherného nádherného Krakova, kde tuším mali ešte vianočné šiatre (nejaké šiatre to rozhodne boli) a hajde domov...

Tak, toľko na dnes, prvý výlet do Czestochovej necháme nabudúce... Už sa nezmestil :-) Nech nás teplo spomienok oživí, zahreje a naštartuje, keď je sychravo možno nielen vonku...

Related links:
"Čo veta, to perla" alebo to najlepšie z našich výletov 1
"Čo veta, to perla" alebo to najlepšie z našich výletov 2
"Čo veta, to perla" alebo to najlepšie z našich výletov 3