"Čo veta, to perla" alebo to najlepšie z našich výletov 3

Keďže uverejňujem denníky podľa časovej postupnosti, teraz by mal byť na rade prvý z Czestochowských. Spomínam si na veľa vecí, ale zlievajú sa mi mená, miesta a časy; občas neviem, čo k čomu priradiť. Uvedomila som si tiež, že tradícia denníkov sa vyvinula neskôr a zďaleka nemám zaznamenané všetky výlety a situácie; napríklad Murzasichle... (Neboli sme náhodou v Jozefove dvakrát?) Pomôžete mi spomenúť si? Skúsme takto mimodenníkovo najprv výlet(y) do Varšavy a okolia. Spomínate si na naše panické nastupovanie a vystupovanie z vlaku, keď sme si neboli istí, kde sme? Mali sme vystúpiť vo východnej Varšave a boli sme v centrálnej, ale nevedeli sme, či inkriminovaná ceduľka s nápisom Warszawa vsch. označovala smer, kam pôjdeme, alebo miesto, kde sa nachádzame. Stáli sme už niekoľko minút, keď sme zhodnotili, že máme vystúpiť, a tak každý schmatol v panike všetko, čo mu prišlo pod ruku (nech to stihneme), bolo jedno, či to bolo priamo jeho, a vybehli sme von. Tam sme si všetko už spokojne porozdeľovali, čo komu patrí. Lucke však nedalo, a spýtala sa okoloidúceho, či sme vo východnej Varšave, a on že v centrálnej – tak sa situácia zopakovala. Každý v panike schmatol všetko, čo mu prišlo pod ruku a hajde naspäť do vlaku (našťastie tam ešte stál)... Keď sme potom znavení vystúpili vo východnej Varšave, otec Adam (mal nás čakať) nebol na dohľad, a tak sme sa bez rozmyslu ako ovečky pustili, kam nás oči viedli. Zišli sme dolu schodmi a Džordžo zavelil: „Tu to vyzera jak v Košicof. Dolava!“ A my všetci jak ovce doľava. Ideme si, ideme, nevedno kam, keď zrazu sa niekto (Bola to Božka?) otočil a zbadal vysmiateho zubatého otca Adama, ako ide za nami. Bol zvedavý kam až dôjdeme, tak sa neohlásil a sledoval nás. A dobre sa bavil... Spomínate si, ako sme sa o niekoľko dní predsalen dostali do centrálnej stanice, ako sme tam blúdili a všetko si pozerali, kopec šiatrov a obchodov, vstup do metra... obrovské... Došli sme potom do ďalšej obrej haly, kde bol vysokánsky vianočný stromček, a tam sme sa unavení usadili. Keď sme sa potom skontaktovali s istým Poliakom Lukášom, ktorého sme išli navštíviť, Lucka sa s ním dohodla, kde sa stretneme (mal po nás prísť), citujem „pri vianočnom stromčeku.“ Lukáš povedal: „Dobre,“ a zavesil. A my ho čakáme a čakáme... Na stanovený termín neprišiel... No dobre, päť minút meškať môže... Desať minút... Pätnásť minúť... Sme už nervózni z únavy a dlhého čakania... O dvadsať minút sa objavil, a my radi, že ho vidíme, sme mu odpustili meškanie. To však ešte nebolo všetko... Ja som už pred uzimenými očami mala vidinu poľskej herbaty, do ktorej nás, podľa môjho odhadu a dúfania, delilo takých desať minúť – no nebudem to naťahovať, vliekli sme dobrú trištvrte hodinu, možno aj hodinu po Varšave, a keď sme nakoniec utrmácaní a žehnajúc našej šťastnej hviezde došli do Lukášovho bytu a dali si herbatu, vysvitlo, že tá naša dlhá „prechádzka“ mala byť prehliadka Varšavy... Nuž, mohol nám to povedať aj skôr, aspoň by sme zdvihli unavené oči z chodníka... A zlatý klinec ešte len príde. Keď sme boli už napapaní chlebíčkov a načínali sme druhú šálku herbaty, Lukáš sa z ničoho nič marekovsky do ticha spýtal (Poliaci to asi majú v krvi): „Čo je to vianočný stromček?“ (U nich sa vianočný stromček povie chvojinka, či chojinka, tak nejako.) My sme zmrzli, šok 507, a prestali sme sa naňho hnevať, že meškal „až“ o dvadsať minút...:-) Keď potom Robo len tak prehodil: „...sme sa pozobuvali... to budu teraz vypary...“, Lukáš v záchvate udržania konverzácie chcel vedieť, čo znamená slovo výpary; Robo hneď: „O jéminečku, taka somarina, nehvarte mu!!“ Ale Lukáš bol vytrvalý, zobral dokonca slovník (!), a to slovo v ňom hľadal... Nepamätám sa už, či to slovo našiel, viem len, že som sa strašne smiala a Robo sa jeminečkoval ešte desať minút... (Aj keď to slovo našiel, pravdepodobne to, chudák, nepochopil...) Alebo ako sme raz nastúpili kamsi na autobus a Lucka pri nákupe lístkov nepochopila, čo po nej šofér chce, ten sa naštval a zrúkol na ňu a Džordžo mu na jej obranu povedal jednu zo svojich najpamätnejších viet: „My máme slabé srdcia, ale silné ruky.“ A keď sme sa chceli stretnúť s Ulou, ale nemali sme na ňu žiadny kontakt? A potom sme ju úúúúplne náhodu stretli v električke... Zázrak...:-) Ja mám ešte v hlave nekonečné rozhovory v kuchyni kláštora, rozoberali sme všetko možné, bolo to super... Aj to ešte viem, ako nám samotné rehoľné sestry pražili risky na cestu domov rovno v piatok..:-) A spomínate si, ako Božka kŕmila vtáčikov v parku (myslím, že vo Wilanowe, ale nie som si istá) a vyzerala ako socha slobody so zdvihnutou rukou..? :-) A čo Murzasichle? Na to spomínam veľmi rada, bývali sme priamo pod Tatrami; všade, kam sme sa otočili, bol krásny výhľad. Na tomto výlete sme sa naučili význam slova „blízko“ u Poliakov. Najprv keď sme nasadli do mikrobusu na stanici, a trmácali sme sa dosť dlho, mysleli sme si, že sa šofér len pomýlil. Potom nás vysadil na križovatke (nešiel priamo do M.), povedal nám, že keď sa pustíme po tej ceste, sme v Murzasichle raz dva, lebo je to „blízko“. My sme teda túžobne pozerali za každú zákrutu, ale trmácali sme sa v daždi a s ťažkým ruksakom dobré dva – tri kilometre, kým sme narazili na – domček. Bola to len taká osamelá drevenica, ale povedali nám tam, že keď budeme pokračovať po ceste, sme tam raz – dva, lebo je to „blízko“. Keď sme nakoniec uvideli tabuľku Murzasichle, dobreže sme nemali v očiach slzy šťastia ako maratónec, keď sa díva na cieľovú pásku. Ale cieľová rovinka mala byť dlhšia, než sa zdala. Budzova 25 bola naša adresa, samozrejme, že sme sa na ňu spýtali hneď prvého človeka, čo sme uvideli. Povedal nám, že je „blízko“, len čo sa pustíme dole po ceste... Už sme začínali byť na to slovo ostražito-alergické... Poslušne sme sa pustili dole cestou, samozrejme, dedina rozťahaná ako Ždiar, a keď sme konečne uvideli tabuľku „Budzova“, našu veľkú radosť nestlmila ani únava. Ešte stále sme neboli poučené... Už len číslo 25... Pozeráme po domoch, na nich tabuľky 1a, na ďalšom 1b, potom 1c, 1d, ďalej 2a, 2b, a tak ďalej, až sme došli po nejaký 8d, a za ním... nič. Lúka, kopec. Nemohli sme uveriť vlastným očiam. Samozrejme, že sme sa po chvíľke zúfalého váhania pustili hore kopcom, kde na našu radosť, bolo vidno v diaľke ďalšie domy. Keď sme na koncový koniec došli k číslu 25 a zložili sa v jedálni (myslím tým zhodili ruksaky a samých seba k nim), boli sme také uťahané, že sme si ani nevládali vybrať fľaše s vodou, aj keď sme boli pekelne smädné... A to ešte neskôr ktosi zahlásil: „Ale vy tu nebývate...“ My hneď na to: „My už nikam nejdeme!!!“ Ten dotyčný na to vyplašene: „Len kľud, len kľud, bývate len vo vedľajšom dome... To je pár metrov...“ :-) (Takže nakoniec bola naša destinácia číslo 24. Ešte sme si zašli! :-)) Neskôr, po ďalších skúsenostiach, sme došli k záveru: pokiaľ ide o odhad vzdialenosti, u Poliakov znamená „blízko“ trasu do 20 kilometrov, pokiaľ idete pešo; pokiaľ sa veziete vlakom, je to 200 kilometrov... Zišlo mi teraz na um, keď sme neskôr išli s Robom a Džordžom hore tým kopčiskom k nášmu číslu 24, sedela pri kraji cesty akási skupinka ľudí na drevenom plote, desiatovali a bavili sa na našom namáhavom fučaní do kopca. Nebavili sa však dlho, v jednej chvíli, práve, keď sme sa na nich pozerali, klát, na ktorom sedeli, sa pod nimi prelomil a oni sa vyvalili dozadu; len tak nohami zašvingali vo vzduchu. Nuž, kto sa smeje naposledy, ten sa smeje najlepšie...;-) Pamätám si ešte z rozprávania Roba a Džordža (prišli dva dni neskôr ako my, a potom aj odišli dva dni neskôr) ako Džordžo hneď v prvý deň spôsobil medzinárodné vzťahové nedorozumenie, lebo povedal istej slečne, že sa mu „podobá“; keďže sa podobala na jednu jeho známu. Až neskôr sa dozvedel, že „podobať sa“ znamená po poľsky „páčiť sa“. Tým sa aj vysvetlilo jej záhadné sklopenie očí plné rozpakov, a to, že povedala „ďakujem“ celá červená v tvári... Alebo keď večer chalanov pochytil vlčí slovenský hlad, a pobrali sa do kuchyne vyňuchať nejaký chlieb – konzervy mali svoje. Nenašli žiadny otvorený, aj keď ich tam bolo prichystaných na zajtra viac, nuž tak – hlad je hlad – si hold otvorili nový. Veď keby bolo zajtra málo, môžu potom dokúpiť. Nezostalo iba pri jednom krušku, vlastne zostalo... iba kúštiček, ktorý sa im potom zdalo drzé dojesť, tak ho pekne odložili naspäť na policu. V tej chvíli sa však prihrnulo do kuchyne niekoľko Poliakov, tiež ňuchajúcich dačo zajesť, a našli... kúsok chleba na polici... „Aha, kúsok chleba, to zjeme, to si nik nevšimne, to chýbať nebude...“ A aj potom zjedli! A ponúkli aj Slovákov...:-) Samozrejme, na všetkých výletoch sa toho udialo oveľa viac; príliš osobného alebo príliš intenzívneho na to, aby sa to dalo zapísať... Ale všetko to vtipné, čo sme prežili, oveľa ľahšie otvára brány – nielen do spomienok; ako keby ste si prezerali fotky, a ocitli sa tak na chvíľu priamo tam... Je dobré občas si zaspomínať... Boli to úžasné výlety, Lucka, vďaka Ti za ne!!! (Do budúceho spomienkového mimodenníkovského bloku by som chcela dať náš úplne prvý, nultý výlet do Varšavy, úplne prvý výlet do Czestochowej a ďalšie mimodenníkové výlety a drobnosti, na ktoré si spomeniem. Je toho toľko, prosím, zaspomínajte si so mnou, a napíšte mi, skôr, než sa to úplne vytratí!) Related links: "Čo veta, to perla" alebo to najlepšie z našich výletov 1 "Čo veta, to perla" alebo to najlepšie z našich výletov 2