Food, glorious food

Idem si tak jeden večer z práce domov, keď sa tu pri mne pristaví auto a šofér na mňa zavolá. Obzriem sa, je to taxík. Nie je tu nezvyklé, že taxikári sami ponúkajú svoje služby okoloidúcim chodcom. Taxíkov je veľa, práce málo. Občas sa stane, že sa šoféri pýtajú na cestu, ale žeby to robil aj taxikár..? Už mám na jazyku, že ďakujem, domov zájdem aj pešo, ale to, s čím sa na mňa chlapík obráti, predčí všetky moje očakávania.
Prstom ukáže na praženú rybu a hranolky, čo má na sedadle vedľa seba, a hovorí: „V prvom rade vám prisahám, že to jedlo je v poriadku, ale ja ho nezjem a nechcem ho vyhodiť. Nechcete ho?“
Čo myslíte, je to nejaký zákerný neznámy okoloidúci, čo sa snaží otráviť bezbranných chodcov? Ale kdeže. Nie sme vo filme. Chlapík má úprimnú sympatickú tvár urobeného človeka v strednom veku, akú tu máva veľa starších Írov. Na deväťdesiat deväť percent som presvedčená, že to, čo hovorí, je čistá pravda. Ja som takúto fish’n’chips jedla len raz a nebol to príjemný zážitok. Je to typický fast food alebo „junk food“, ako mu tu ľudia hovoria.
„Ďakujem, ale ja by som to tiež nezjedla,“ hovorím. „Ale oceňujem, že to nechcete len tak vyhodiť, snáď nájdete niekoho, kto to zje.“
Chlapík sa na mňa usmeje, zdvihne ruku na pozdrav, povie „jasné, úplne to chápem, nič sa nedeje“ a odíde.

Jedlo sa tu dennodenne vyhadzuje na tony. Pekne naaranžované na tanieri, lahodiace, voňavé kulinárske výtvory, ale aj obyčajné ryby z konzervy alebo hotdog zo stánku sa môžu šmahom ruky zmeniť na odpadky. Ani nemusí to byť ani pokazené. (Nieto že by sa ešte prejavovalo nejaké úsilie dávať pozor a skonzumovať jedlo skôr, než sa pokazí.) Berie sa to tu ako úplne normálne, ľudia sa nad tým nepozastavia. A ak sa niekto aj pozastaví, ostatným to väčšinou pripadá smiešne. Aj v reláciách o varení sa kamery vypnú hneď ako sa jedlo dovarí a nikto sa nepýta, čo sa s tým jedlom stane potom. Akoby sa častokrát takto vypla aj pozornosť ľudí po tom, čo si naplnia žalúdok. Zvyšky nie sú hodné ani psov, tí majú svoje psie konzervy. Plastikové vrecia napchaté jedlom odnesú spred dverí, mysle a svedomia smetiari, aby to nesmrdelo pod nosom. Úcta k jedlu? Väčšiu prejavujú potulné mačky, ktoré po nociach vyhryzávajú plastové vrecia, alebo nanervylezúce mestské holuby, čo vyzobávajú papierové obaly od jedla pohodené na ulici.
Reštauračné zariadenia majú vzadu na dvorčeku megakontainery, do ktorých vyhodia každý deň toľko vriec s jedlom, že by na ne častokrát nestačili prsty dvoch rúk. Každý deň.
Každý deň.
V jednom deli, kde som istý čas robila, mali zamestnanci zakázané brať jedlo na vyhodenie domov, aby sa „náhodou“ na jedlo neulakomili a nepripravovali ho viac, aby tak bolo viac jedla na vyhodenie – teda na vzatie domov.

A oproti tomu všetkému jeden chlapík, ktorý si robí starosti o jedlo bohaté na dvestokrát prepálený olej, ktoré by si „možno“ zaslúžilo, aby sa hodilo do odpadkov. Dokonca tak, že zastavuje neznámych chodcov na ulici.
Verte či nie, táto miniudalosť mi presvetlila deň...