King's speech

Zachytila som dvojaké ohlasy na tento film. Tie negatívne sú, že začína byť už po desiatich minútach nudný. Je tam toho, kráľ má predniesť reč a nemôže, lebo kokce. A o tom je celý film. Človek by na posedenie vymyslel lepší a pútavejší scenár.

Koktanie človeka viditeľne fyzicky nepoškodzuje; nie je to pliaga, na ktorú sa umiera. Možno preto sa problém jeho prekonania nezdá mnohým ľuďom dosť dramatický, alebo sa nezdá problémom ako takým. V horšom prípade im to pripadá smiešne alebo banálne, v „lepšom“ koktavého poľutujú, automaticky ho degradujú na človeka s nižšou inteligenciou a rozprávajú sa s ním ako s päťročným dieťaťom.

Našťastie je veľa empatických ľudí, ktorí koktavých hneď neodpíšu. A správajú sa normálne. Aj keď sa to veľmi cení, nerobí to koktanie menej bolestné, jednoduchšie, unesiteľnejšie. Myslím, že ani tí najempatickejší ľudia si nedokážu plne predstaviť, aké to je, keď človek nemôže vysloviť slovo, slabiku, keď mu slová navonok znejú úplne inak ako v mysli. Aké je to nesmierne ponižujúce, že ho pritom ostatní pozorujú (a najhoršie, keď zaňho dokončujú slová a vety a hovoria mu, že má rozprávať pomaly). Je to rovnako bolestné zakaždým; či sa to opakuje tretí alebo desaťtisící krát, či je to časté, alebo zriedkavé, či sme deti alebo dospelí (dospelí to možno nedávajú tak najavo). Tí, ktorí sú iba pozorovateľmi tohto javu u iných, nemajú ani potuchy ako veľmi to zasahuje celú osobnosť človeka, jeho pohľad na svet, na samého seba, na iných ľudí, na život, na vzťahy; ako sa mu pokrivuje videnie reality bez toho, aby si to priamo uvedomoval. A naprávať, čo je pokrivené, ide veľmi ťažko – akoby ste žehlili a vyrovnávali pokrčené prádlo holou rukou. Od celého spektra emócií s tým spojených – sebanenávisti, komplexov, hnevu, až po pokus o zmierenie sa s tým, dôjde človek skôr či neskôr, k jedinému východisku: pokúsiť sa prekonať to.

A o tom je vlastne film. Pokusy o prekonanie začínajú prístupom ku koktaniu ako k mechanickej chybe; myslím, že väčšina koktavých prešla celým tým procesom dychových a hláskových cvičení, ktoré majú pomôcť uvoľniť hrdlo a hlasivky. Používanie hrubých výrazov (vo filme) na uvoľnenie prúdu reči je iba dočasné riešenie. Pre to dlhodobé musí ísť človek oveľa hlbšie.

To, čo postihli vo filme úplne presne, je skutočnosť, ako veľmi je koktavý človek spútaný strachom. Bol na prvom mieste strach zo zakoktania a rozprávania sa s ľuďmi, ktorý sa rozšíril do všetkých stránok osobnosti, alebo strach ako taký ovplyvňuje spätne reč a kontakt s ľuďmi? Ťažko v tomto nájsť počiatok, a ešte ťažšie z toho vyjsť von. Začína sa v mnohých prípadoch hon na sebavedomie ako boj proti strachu. Ani ja som nebola iná. Teraz pracujem v obchode a skúšam si, aké to je byť na druhej strane bariéry a byť terčom pre tých, ktorí si chcú cvičiť to svoje sebavedomie. Väčšine nestojím ani za základné prejavy slušnosti ako je dobrý deň, prosím a ďakujem. A len málo ľudí je takých, ktorí tieto slová myslia úprimne a naozaj mi pozrú do očí. Len pre málo ľudí nie som iba prístroj, do ktorého vhodia mincu a on im odpovie na otázku (ani automatu na kávu neďakujete, keď vám vydá kávu). A už viem, ako takéto prejavy neosobnosti, ba až hrubosti môžu bolieť.

Túžila som po tom vzácnom a povznášajúcom pocite pokoja pri rozhovore s ľuďmi, ktorého sa mi občas dostalo, ktorý upokojil a uhladil aj moju reč. Nedostalo sa mi ho pri nespočetných dychových a hlasových cvičeniach, ani vedomím zbavovaním sa strachu pri rozhovoroch s ľuďmi a hľadaním sebavedomia. Až keď som začala vnímať ľudí, že nie sú ničím menej než v skutočnosti sú – ľudskými bytosťami, ktoré si zaslúžia moju plnú pozornosť a počúvanie, a zabudla som na to, ako hovorím – vtedy sa stal ten zázrak. Uvedomila som si, že robím presne to, v čo som dúfala aj u ostatných; že ma budú počúvať – nie zo zdvorilosti, ľútosti, alebo len naoko, a pritom budú rozmýšľať o svojich veciach.

Práve toto priam zázračne (keďže bol sám bez rečovej chyby) pochopil aj vo filme kráľov logopéd amatér. Pristupoval ku kráľovi ako k priateľovi, nie ako k pacientovi s mechanickou chybou; a snažil sa ho pochopiť a pomôcť mu komplexne ako osobnosti. Dobre vedel, že odstrániť rečovú vadu neznamená len upokojiť sa a rozprávať pomaly, znamená to prekonať samého seba. A to nie je jednorázová záležitosť. Závisí od mnohých vecí, znamená zájsť hlboko do seba, do koreňov vlastného zmýšľania, až podvedomia, a zmeniť veci, o ktorých sme si ani nemysleli, že by sa mali zmeniť, že by sa dali zmeniť, že sa musia zmeniť. Pokúsiť sa vnímať samého seba objektívne, a to je vari to najťažšie, čo môže byť, u každého človeka. Je to nikdy nekončiaci proces; človek pri odstraňovaní niečoho objaví zase niečo iné, čo potrebuje zvládnuť. Tak aj koktanie ostáva so mnou vždy, striehne na to, kedy poľaví moja bdelosť, aby ma na ňu upozornilo. Ukazuje mi neúprosne a prísne, čo robím zle, hovorí o stave mojej duše. Znova a znova mi pripomína, čo všetko ešte treba prekonať, čo nevidím. Je to prekliatie i požehnanie, záleží, ktorým smerom to nasmerujem.

Tak teda všetkým tým, ktorí si myslia, že film je nudný: jedná sa v ňom o skutočnú ľudskú drámu, akou len prekonanie samého seba môže byť, zvlášť, keď od tohto prekonania závisí veľa. Kráľ totiž nemá čo iné ľuďom ponúknuť, iba svoju reč. Nezostavuje vládu, ani nevedie vojakov do boja ako generál; jediné, čo môže, je prehovoriť k nim, dať im nádej, povzbudiť ich. A práve rozprávať on nemôže...

Nie, nehľadám sebavedomie, hľadám skôr životnú pokoru. Aj v ostatných ľuďoch. A viete čo? Na tých ľuďoch, v ktorých ju nájdem, si okrem mnohých iných vecí všimnem jedno: nádherne rozprávajú. Vážia si slová, dávajú si pozor čo, ako, o čom hovoria, snažia sa hovoriť pravdu a nikdy nerozprávajú do vetra. Chápu, aký je reč dar, nezneužívajú ho, neubližujú ním a nerozprávajú vulgárne. Lebo byť objektívny voči sebe samému znamená aj naučiť sa počúvať samého seba. Pozorne a všímavo. Riskuje sa tým objav mnohých vecí, ktoré prekvapia – aj nemilo, aj zarmútia, hlavne to, ako sa opakujú, aj keď nechcene, a ako ľahko sa do nich opäť upadá. Lebo v podstate každý z nás má nejakú rečovú chybu. A jeden náš míľnik na ceste ku Svetlu je prekonať ju.