Pod škrupinou

Aj vy radi lúskate oriešky?
Najlepšie sú arašidy. Uprostred škrupiny sa po celom obvode tiahne jemná spájacia čiara, ktorá krásne pukne, keď na ňu v strede pritlačíte. Obal orieška sa už potom ľahko rozpadne vo dvoje. Vnútri sa nachádzajú zvyčajne dva arašidy, každý ešte starostlivo zabalený v ľahkom červenkastom drobiacom sa závoji.

Dostať sa pod škrupinu človeku nie je také jednoduché. Nepukne tak ľahko, keď v strede zatlačíte. Ale tá podobnosť hľadania jadier u ľudí s orieškami je až zarážajúca. Každý individuálny oriešok je ako jeden individuálny človek. Ponúka obrovské množstvo najrôznejších prípadov a možností. Taká obyčajná až banálna vec ako lúskanie orieškov, a zároveň dostávate lekcie o ľuďoch a vzťahoch. Dokonca aj o sebe samom. Aké dokonalé. Všetko veľké sa odráža v tom najmenšom. Bez výnimky. Ako nebo v kvapke rosy.

Všetci poznáme to známe, že za pekným obalom nemusí byť pekné jadro, pekná tvár nemusí znamenať pekný charakter, úsmev môže byť falošný, dobrosrdečnosť pretvárkou. Veľká pravda. Ako nám však hovoria oriešky, vo väčšine (aj keď nie drvivej) prípadov obal naznačí, aké je jadro. Pekná svetlohnedá guľatá škrupina predpokladá chutné smotanovobiele oriešky, a spálená a neforemná zasa rovnaký obsah. To, ako človek vyzerá, jeho vystupovanie, správanie, reakcie na rôzne podnety, to, čo hovorí, ako to hovorí, i to, čo nehovorí, nám veľa naznačia o ňom samom; teda aký je vo vnútri, jeho vlastnosti, charakterové črty, sklony, povaha.

Veľakrát sa však minca otočí a obaly sa akoby vymenia. Dobré oriešky sú schované za spálenou a neforemnou škrupinou; už-už ich chcem vyhodiť bez lúskania a v poslednej chvíli si to rozmyslím. Naopak keď sa mi už slinky zbiehajú pri pohľade na lákavú dokonale vyzerajúcu škrupinu, prekvapia ma vnútri spálené zahorklé arašidy, niekedy až dočierna alebo dokonca iba čiernohnedý prášok. Nikdy si teda človek nie je na sto percent istý aký je oriešok vnútri, kým ho nerozlúskne.

Je to tak trochu záhada, pri orieškoch aj ľuďoch, prečo je to tak. Chce to trochu pátrania vedieť, čo sa za tým skrýva a aký je vývoj. U orieška sa vývoj zastaví akonáhle sa dostane do ľudskej (hladnej) ruky, u človeka môže a väčšinou aj pokračuje celý život, a treba ho lúskať na viackrát. Možno to lúskanie ani nikdy neskončí.

Nič však nie je čiernobiele a aj mnohé svetlé a chutne vyzerajúce oriešky majú na sebe tmavé škvrny. Niektoré sú celkom strakaté a chutia mierne horkasto. Iné tmavospálené ešte prekvapia svojou málo horkou a celkom jedlou chuťou.

Niekedy sa nám do tých tučnučkých a napučených škrupín zaboria prsty až príliš ľahko a arašidy vnútri sú nepomerne malé a scvrknuté. Naproti tomu malé i stredne veľké obaly môžu skrývať oriešky také veľké, že len len že nevyletia z tenkej škrupiny, ktorá ich tesne obopína, a my ich chrúmeme s chuťou hodnú chvíľu.
Občas narazíme na arašidy trojité namiesto bežne tandemových; to je vzácnosť! Stretnúť človeka, ktorý ponúka o toľko viac je jedno z najkrajších bohatstiev života, a byť takým je jedna z najťažších, ale najplnších ciest.

Dosť často sa mi stáva, že po rozlúsknutí a očistení vynikajúco vyzerajúcich orieškov mi tieto hneď spadnú (mojou nešikovnosťou) do misky plnej prázdnych už rozlúsknutých škrupín. Snažím sa ich, samozrejme, hneď nájsť, hrabem sa v tej kope ako v zemi pes ňuchajúci unikajúcu myšku. Pes skončí so zababraným ňufákom a labkami, ja so škrupinkami roztrúsenými všade okolo seba po koberci a mrzutým sklamaním, lebo vo väčšine (!) prípadov sa mi oriešok nájsť nepodarí. Čudné na to, že tá miska nevyzerá až taká veľká. Ale čím viac hrabem, tým viac sa mi oriešok stráca. A keďže nechcem skončiť ako Popoluška preberajúca jednu škrupinku za druhou, nakoniec to hľadanie vzdám. A dúfam, že v živote budem opatrnejšia a nestratím niečo vzácne a krásne v hŕbe nepotrebného odpadu.

Žiadne dva oriešky nie sú rovnaké. A nech sú akokoľvek pokrútené a neforemné, ich pravú podstatu odhalíme až keď ich rozlúskneme. Je pravda, že najprv siahame po tých pekných. Možno preto by sme si na obal mali dať pozor, aj na náš vlastný. My si ho totiž formujeme. Chcene či nechcene. A nech je obal akokoľvek krásny, silný alebo slabý a neforemný, nakoniec odpadne. Žiadny obal nemá moc uchrániť jadro navždy. Súvisí to tiež s oným známym, že pravda vždy vyjde na povrch.

Občas sa nám lúska ľahko, inokedy nás z neho bolia prsty. Lúskame a sme lúskaní. Úspešne, neúspešne. Veľa záleží na nás, čo v druhom objavíme, tak ako na nás záleží nakoľko sa objaviť dáme a chceme, a komu. Niekedy sa nie a nie dolúskať, máme pocit, že sme už dávno objavili jadro a ono je pritom stále skryté a čaká, kedy budeme pozornejší a schopnejší ho nájsť. Treba na to čas a priestor. Mnohokrát je to dobrodružná cesta plná radosti a sklamaní a učenia sa.

Nezaškodí okrem lúskania iných každý deň prelúskať aj sám seba a pozrieť sa dovnútra, či sa niečo nespálilo dohorka, alebo či sa nejaký ten oriešok ešte nepodarilo zachrániť. Ono sa tie jadrá v nás môžu stále meniť, v dobrom či v zlom. Jednu zásadnú vec však máme s arašidmi spoločnú. Nakoniec príde to posledné Veľké Rozlúsknutie. A bude záležať na tom, akí sme práve vtedy. Nepomôže žiadne nariekanie a vysvetľovanie, že len toť nedávno boli naše jadrá krásne a biele a zahorkli len na poslednú chvíľu. Tak ako nezáleží, keď rozlúskneme spálený oriešok, že niekedy v procese praženia bol hotový tak akurát. Jesť sa nedá tak či tak a musíme ho vyhodiť.

Môže to byť až smrteľne nebezpečné, ak si zvykneme odvolávať sa na minulé zásluhy. Udržiavanie našich jadier krásnych a bielych je naša bdelosť a rast.
Veľa šťastia pri lúskaní, priatelia.
Ozaj, nemáte teraz chuť na oriešky? Ja áno. Dobrú chuť!