Spomedzi všetkých vtákov najkrajší je rosík.
Podobá sa vtákom nespavosti. No kým tí žijú z nočnej tmy, vták rosík sa živí vôňou kvetov, ozvenami piesní a ľudskými snami.
Počuť ho spievať za tichých nocí alebo na pravé poludnie, keď ostatní vtáci mlčia. Hlas má priezračný ako ticho.
Nie každému je dané, že ho môže uvidieť.
Aj tí, ktorí majú šťastie uzrieť jeho neurčitú a ustavične sa meniacu podobu, nemôžu ho uzrieť hocikde a hocikedy.
Hádam by sme ho vídali všetci a častejšie. Ale rosík môže vysedieť svoje oslnivokrištáľové vajíčka iba v tichu, v úplnom tichu a pokoji.
Pretože sa neprestajne kdesi strieľa a hartusí, vták rosík sa sťahuje z miesta na miesto.
V zime vyzerá trochu ako bozk zimnej kráľovnej. Prilieta až k očiam alebo ústam, a kým sa ľudia stačia spamätať - je preč, rozplynie sa.
Na jar má podobu fialkovej vône a jeho hlas je ružový.
V lete ním rozvoniavajú lesy.
Nik nevie, kde sa vták rosík zrodil.
On sám spieva občas takto:
Kde sa deň stretá s nocou,
tam som sa zrodil,
strom pravdy je mojím otcom
a matkou prameň živej vody.
Vták rosík má toľko podôb ako ľudská túžba.
Je to vták-srdce, vták-dúha, vták-slza radosti, vták-nečakaný dar.
Ak naň ide niekto s klietkou alebo osídlami - unikne, a lovec obyčajne upadne do vlastných osídiel.
Najkrajší je vták rosík vtedy, keď zamrieme v sladkom blahu a srdce tuší, že vták rosík sa nám zahniezďuje v duši.
Milan Ferko - Kam vtáci na noc odkladajú srdce
No comments:
Post a Comment