Have a wonderful Christmas

Nebesia sa otvárajú a Svetlo, ktoré nám pred 2000 rokmi prinieslo Lásku & Pravdu, je tu zas. Krásne a požehnané Vianoce, priatelia.

Merry and blessed Christmas, my friends.

(author of picture unknown)

Christmas Tree

Original post: Vianočný stromček

I don't go to the attic often. I visit this kingdom of boxes, tucked in shadows, only a few times a year, and this is probably the most special occasion. I slowly climb the ladder. The only light for my careful legs comes from a small skylight. Filtered through the soft snow blown from above into the corners, it is milky white, softened, and edgelessly  smooth. I can easily find the boxes I'm looking for; we never put them far back, they have permanent reserves "in the first rows" just below the window. Their content is as fragile as the swiftly waning light; I have to hurry, the evening is coming. I take them and carry them down. They weigh almost nothing, and that is deceptive; if I'd drop them, it would be a disaster. I pile them into columns in the living room. They are the Christmas presents that have a new recipient every Christmas. It is already there, smelling of forest and winter, different every year, and yet always the same, sometimes with long needles, other times with short ones. I have the honor to be a mediator of the gift-giving, and I carry out my role with enthusiasm, pride, and appropriate seriousness, which includes a strict ban on everyone entering the room during the act of giving.

The tree stands in its usual place, fully professionally prepared, with an air of natural presence, as if he always belonged there, and the chair we moved for him was only saving a place for him during the year. It has to be close to the window of course; part of the overall Christmas panorama is that he is visible from the street. His presence alone, without ornaments, is festive already. A small piece of me wonders if the decorations inherited from dozens of others will fit him, but otherwise, I have no doubts. I get to work.

I start when it's still light outside; I play a Christmas fairytale on TV in the background, and when I'm lucky, my decorative operation is accompanied by quietly swaying snowflakes outside, hoarding on the windowsill. They embody Christmas peace and quiet, I feel their presence, even though we are separated by a window and a hot radiator.

The star on the treetop goes first. The sentimental myth of „putting it up at the very end“ is for amateurs. It would be impractical with a fully decorated tree. Most ideally it's fastened when the tree is not up yet. The same goes with fairy lights. Just like laundry pegs, they click down deep into the most prominent branches, so there is plenty of room for other ornaments. Fortunately, no light bulb is burned out this year, even though the paint is peeling off on many. What can I say – they're veterans, they've lit up many Christmases.

The tree is then tied up on a little nail hanging from the ceiling, so it doesn't fall, as it happened once a long time ago, where my fleeting memory of early childhood no longer goes. It is carefully adjusted so that the light cable reaches the plug.

That concludes the prologue of decoration; now it's time for the main symphony. The vanguards of the decorations are the candies. You want to put your sweets first, because they are the heaviest and need to be worked their way far back in the branches, preferably near the lights, where the branches are the firmest. Getting them to the right place requires focused maneuvering, and a last-minute questioning of the length of the decorative threads I tied onto them a few days ago. It is an annual tradition for me to think that the box of candies seems bottomless, and halfway through I always wonder if I ever fit more on the tree without disrupting their symmetrical distribution. But each time I get to the last one in the end; and then, with satisfaction, I put my needle-pricked hands on my sides and look at the candy glory from a distance. The tree looks bizarrely crowded around the trunk, and so it should - the first phase, the first layer.

Heavier candies follow. As for the hanging potential, they come with their own pathetic cobweb-like loops which tear when you breathe on them, thus contrasting greatly with the firm strings of the previous candies. They therefore require the utmost care; that means the careless branch-rending is over. With the gentleness of a hummingbird, they travel onto the delicate twigs – in the case of pines three or four powerful needles. Even with the utmost caution, I'm never 100% successful, so I replace torn loops with the same strings I used for previous candies. If I don't balance them well, they fall to the ground with a loud crash. But no matter how hard they try, I always win in the end, and the second phase of decorating is completed.

            In the third phase, things are getting serious. The following are the main stars of the evening (in the case of some ornaments literally), which honour us with their presence traditionally every year. This phase has also a strict hierarchy. First come the six largest baubles. It's a set, but not all of them are the same colour, therefore I hang them in a way that the colours are evenly spread. The most prominent ones get their place of honour at the end of the branches, where they are most visible. If you look at them closely, you'll see not only your bulging face but also a delicate web of cracks – a patina that has seen many Christmases and gained charm and memories gradually from all of them; ready to take a new dose. The more cracks on them, the richer they are.

I work my way through smaller and smaller baubles and lay them out evenly because there is no greater sin of sloppiness than the accumulation of the same baubles in one place. No set of veterans is complete anymore. Some have only two or three specimens. The boxes thus contain several types of ornaments, not just baubles; you know the drill – as a part of the space-saving, two half-empty boxes are consolidated into one.

Every year, a few newcomers are added to the veterans. The boxes are not dusty or damaged, the surface of the ornaments is not cracked, they shine with novelty and the glow of freshly fallen snow outside the window. The meeting is quick and smooth. No matter what their shape and colours are, they have no problem fitting in. The harmony of the new and the traditional works swimmingly on the Christmas tree, and the charm of an ancient fairy tale is not disturbed in any way by the novelty. Quite the opposite. It gives him a new zip.

As penultimate comes a turn of small decorations that are not baubles. Bells, stars, mushrooms (Yes, mushrooms too, made out of silver beads because - why not?). The tree already looks complete, although the final layer is still to come. There is no longer an unadorned twig on it, which would accidentally escape my attention. Everything is visually radared and documented. Even if it seems that somewhere in the back there is an overlooked space to discover for the last ornaments, I find on closer inspection that it is already occupied by three ornaments that I could not see from a distance; and any addition would exceed the weight capacity – thus causing a fatal bending of the branch and dramatic fall of the occupiers.

Despite the capacity doubts that could arise, each ornament will eventually find its place. The tree is complete, and yet something is still missing. The last phase of decorating comes to pass. Just like ribbons on a present, there comes the tinsel. Loose tinsel is as light as snow, and if you don't overdo it, it's not obtrusive and adds true sparkly magic to the overall look of the tree. Tinsel chains, carefully placed at the ends of the branches, help to shape it.

And finally - no act of decorating would be complete without final approval. The main lights in the living room go out, only the tree lights up, the door opens, family members are called in, which subsequently sing praises on how beautiful the tree looks. That brings the subtle art of tree decorating to an end. The tree lights go out, and the normal lighting is switched on - the tree is allowed to lit up before Christmas Eve only for the final approval.

Before tidying away the empty boxes, I beam at the tree once more. I like that he is multi-coloured and not just pure white or gold-red, as it is a trendy monolithic fashion. I like that the tree looks the same every year, even though he is always unique. The decorations are never in the same places as the previous year, but I never have the impression that they are in the wrong spots. The tree, in his beauty, roots deeply in our living room for two weeks like a fairy-tale creature. His roots run deeper than the pedestal on which he stands, and his top with the star extends higher than the ceiling. His magic can move what is gentle in us if we let it. Let us be amazed again, in a child-like fashion. Let our spirit allow us to reach into the ancient timelessness, where things are constant and indelible. The tree with his rich variety of ornaments is a collection of symbols that affect us in some way, and the biggest, under his lowest branches, is the symbol of giving and receiving. Giving and receiving on a much softer and higher level of Light, if we open up to it. Let us lit up the Fairy lights and let them glow in the dark. And let us rejoice in them.

 

© Ludmila
     (author of picture unknown) 

Vianočný stromček

 

Hore na pôjd nechodím často. Kráľovstvo škatúľ zapadnutých v pološere navštívim iba párkrát za rok, a toto je asi tá najvýnimočnejšia príležitosť. Pomaly stúpam hore po rebríku. Jediné svetlo pre moje opatrné nohy prichádza z malého strešného okna. Prefiltrované cez hebký sneh, ktorý navialo zhora do rohov, je mliečnobiele, zjemnené, a akoby bez hrán. Škatule, ktoré hľadám, nájdem ľahko; nikdy ich nedávame ďaleko dozadu, majú permanentné reservé „v prvých radoch“ hneď pod oknom. Farby majú dokonca vyťahané od slnka. Ich obsah je krehký ako svetlo, ktorého rýchlo ubúda; musím sa ponáhľať, blíži sa večer. Vezmem ich a znášam ich dole. Nevážia skoro nič, a to je zavádzajúce, keby mi spadli, bola by to katastrofa. Naukladám ich v obývačke do komínov. Sú to vianočné darčeky, ktoré majú každé Vianoce nového prijímateľa. Už tam stojí pripravený, voňajúci lesom a zimou, každý rok iný, a predsa vždy rovnaký, raz s dlhými ihlicami, raz s krátkymi. Mám tú česť byť sprostredkovateľom odovzdania darov a svojej úlohy sa zhostím s nadšením, hrdosťou a patričnou serióznosťou, ktorá zahŕňa prísny zákaz vstupu každého do izby počas aktu odovzdávania.

            Stromček stojí na svojom zvyčajnom mieste, plne profesionálne pripravený, a s nenútenou samozrejmosťou akoby tam patril stále, a kreslo, ktoré sme preňho odsunuli, mu počas roka iba držalo miesto. Samozrejme, musí byť blízko okna, súčasťou celkovej vianočnej panorámy je aj to, že ho vidno z ulice. Už len jeho prítomnosť takého aký je, bez ozdôb, je slávnostná. Malý kúsok niekde vo mne je zvedavý, či ozdoby zdedené po desiatkach iných mu budú pasovať, ale inak pochyby nemám. Dám sa do práce.

            Začínam, keď je vonku svetlo, na videu si do pozadia pustím nejakú vianočnú rozprávku, a keď mám šťastie, sprevádzajú moju činnosť vonku za oknom nehlučne sa hojdajúce sa snehové vločky, kopiace sa na parapete. Stelesňujú vianočný pokoj a mier, mám pocit ich blízkosti, aj keď nás oddeľuje okno a horúci radiátor.

            Hviezda ide ako prvá. Mýtus, že sa dáva až na konci je pre amatérov. Bolo by to nepraktické pri plne vyzdobenom stromčeku. Najideálnejšie sa upevní, ešte keď nie je stromček vztýčený. To isté so svetielkami. Na princípe štipca sa zacvaknú hlboko do najprominentnejších vetví, aby bolo miesto na ostatné ozdoby. Našťastie žiadna žiarovka nie je toho roku vypálená, aj keď sa na mnohých už odlupuje farba. Čo dodať, sú to veteráni, rozžiarili už mnoho Vianoc.

            Osadený stromček sa potom uviaže hore o klinček aby nespadol, ako sa to stalo raz dávno, kam moja prchavá pamäť raného detstva už nesiaha. Starostlivo sa nasmeruje tak, aby kábel svetielok dočiahol na zástrčku.

            Prológ zdobenia mám za sebou, je načase rozohrať vlastnú symfóniu. Predvojom ozdôb sú salónky. Celkovo cukrovinky chcete dať ako prvé, lebo sú najťažšie a treba ich prepracovať ďaleko dozadu vetiev, najlepšie blízko svetiel, kde sú vetvy pevnejšie. Dostať ich na správne miesto vyžaduje sústredené manévrovanie, keď na poslednú chvíľu spochybňujem dĺžku ozdobných nitiek, ktoré som na ne pred pár dňami uviazala. Je to už každoročnou tradíciou, že sa mi škatuľa salónok zdá bezodná, a asi tak v polovici mám vždy pocit, že sa už viac na stromček nezmestí, aby sa zároveň nenaručilo ich symetrické rozloženie. Ale vždy sa nakoniec dostanem až k poslednej; a potom si so zadosťučinením dám ruky dopichané od ihličia v bok a pozriem sa s odstupom na tú salónkovú slávu. Stromček vyzerá bizarne preplnený okolo kmeňa, a tak to má byť – prvá fáza, prvá vrstva.

            Nasledujú kolekcie. Čo sa týka vešavého potenciálu, značne kontrastujú pevným šnúrkam salónok svojimi žalostnými pavučinkovými uškami, ktoré sa roztrhnú, keď na ne dýchnete. Vyžadujú preto najväčšiu opatrnosť, takže salónkovému kmásaniu vetví je koniec. S jemnosťou kolibríka putujú na delikátne vetvičky, v prípade borovíc tri alebo štyri mocné ihlice. Ani pri najväčšej opatrnosti nie som nikdy stopercentne úspešná, takže roztrhnuté ušká nahrádzam rovnakými šnúrkami, ktoré som použila na salónky. Ak ich dobre nevybalancujem, vypadnú zo slučky a s rachotom dopadajú na zem. Ale nech sa snažia ako vládzu, vždy vyhrám nakoniec ja, a druhá fáza zdobenia sa zavŕši.               Pri tretej fáze už ide do tuhého. Nasledujú hlavné hviezdy večera (v prípade niektorých ornamentov doslova), ktoré nás ctia svojou prítomnosťou už tradične každý rok. Toto je ich čas a priestor. Aj táto fáza má prísnu hierarchiu. Najprv šesť najväčších gulí. Je to sada, ale nie všetky sú rovnakej farby, tak ich vešiam tak, aby boli farby rozmiestnené rovnomerne. Najprominentnejšie dostanú čestné miesto na konci vetví, kde sú najviditeľnejšie. Ak sa na ne pozriete zblízka, uvidíte nielen svoj vypúlený obraz, ale aj jemnú pavučinu prasklín, patinu, ktorá videla už mnoho Vianoc a nabrala čaro a prežitia postupne zo všetkých, pripravená nabrať novú dávku. Čím viac prasklín, tým bohatšie sú.

            Postupne sa prepracovávam guľami, ktoré sú menšie a menšie a rovnomerne ich rozmiestňujem lebo niet väčšieho hriechu lajdáckosti ako nahromadenie rovnakých gúľ na jedno miesto. Žiadny set starých veteránov už nie je kompletný. Niektoré majú iba dva-tri exempláre. Škatule tak obsahujú viacero druhov ozdôb, a to nielen gulí; veď to poznáte, vrámci šetrenia priestoru sa dve poloprázdne škatule skonsolidujú do jednej.

            Každý rok medzi veteránov pribudne aj zopár nových príchodiacich. Škatule nezaprášené a nenatrhnuté, povrch ozdôb nepopraskaný, skvejúci sa novosťou a čerstvosťou ako práve napadnutý sneh vonku za oknom. Zoznámenie je rýchle a bezproblémové. Bez ohľadu na to akého sú tvaru a farieb, nemajú problém zapadnúť. Harmónia nového a tradičného funguje aj na vianočnom stromčeku, a čaro prastarej rozprávkovosti nie je nijako narušené novosťou. Práve naopak. Dáva mu nový šmrnc.

            Ako predposledné prídu na rad drobné ozdoby, ktoré nie sú gule. Zvončeky, hviezdičky, hríby (Áno, aj hríby, zložené zo strieborných koráliek lebo – prečo nie?). Stromček už vyzerá kompletný, aj keď ešte príde na rad záverečná vrstva. Už sa na ňom nenájde jedinej neozdobenej vetvičky, ktorá by omylom unikla pozornosti. Všetko je vizuálne zradarované a zdokumentované. Aj keby sa zdalo, že idem niekde vzadu dole objaviť prehliadnuté miesto na posledné ozdoby, zistím po bližšej obhliadke, že ho už okupujú tri ornamenty, ktoré z diaľky vidno nie je, a akýkoľvek ďalší prídavok by presiahol hmotnostnú kapacitu, spôsobil fatálne ohnutie vetvy a dramatický pád okupantov.

            Napriek kapacitným pochybnostiam, ktoré by mohli vyvstať, každá ozdoba si nakoniec nájde svoje miesto. Stromček je kompletný, a predsa ešte nie. Nasleduje posledná fáza zdobenia. Ako stuhy na darčeky prichádzajú strieborné reťaze a pozlátko, alebo „postriebro“, lebo pozlátko má menu neprimerane farbu striebornú. Je ľahké ako sneh, a keď to nepreženiete, je nenápadné a pridá celkovému výzoru stromčeka to pravé ligotavé čaro. Reťaze opatrne položené na konce vetví ho zasa pomáhajú vytvarovať.

            A nakoniec – žiadny akt zdobenia by nebol úplný bez záverečnej kolaudácie. Zhasnú sa hlavné svetlá v obývačke, rozsvieti sa iba stromček, dvere sa otvoria, zvolajú sa členovia rodiny, ktorí pochvália ako krásne stromček vyzerá. Tým sa dielo zdobenia zavŕši. Stromček sa zhasne a zapáli sa normálne osvetlenie – stromček má povolenie rozsvietiť sa pred štedrou večerou iba na kolaudáciu.

            Pred odprataním prázdnych škatúľ sa na stromček ešte raz rozžiarene zahľadím. Páči sa mi, že je taký plnofarebný, a nie iba čisto biely alebo iba zlato-červený ako sa to teraz moderne štýlovo monolitne zvykne ladiť. Mám rada, že stromček vyzerá každý rok rovnako, aj keď je vždy jedinečný. Ozdoby nie sú nikdy na tých istých miestach ako pred rokom, nikdy však nemám pocit, že sú na miestach nesprávnych. Stromček sa vo svojej kráse u nás zakorení na dva týždne ako rozprávková bytosť. Jeho korene vedú hlbšie než podstavec, na ktorom stojí, a jeho špic s hviezdou siaha vyššie než po povalu. Jeho čarovnosť dokáže rozochvieť to najjemnejšie v nás, ak ho necháme. Dovoľme si byť znovu detsky užasnutí. Dovoľme svojím duchom siahnuť do prastarej bezčasovosti, kde sú veci stále a nepominuteľné. Stromček so svojimi bohatými ornamentmi je kolekciou symbolov, ktoré na nás nejako pôsobia, a tým najväčším je symbol dávania a prijímania pod jeho najspodnejšími vetvami. Dávanie a prijímanie aj na omnoho jemnejšej a vyššej úrovni Svetla, ak sa otvoríme. Rozsvieťme „vílie svetielka“ ako sa malým farebným svetielkam hovorí, a to nielen na stromčeku, a nechajme ich žiariť do tmy. A radujme sa z nich. 

     © Ludmila
     (author of picture unknown)  

Snowman theme 2

(authors unknown)

Cheering the Arrival

Friendly Meeting

I Spy with my Little Eye

That Moment at Sunset

Knitting Club

Staring Contest

My Christmas Tree

Related link:
Snowman theme 1

If

If you can keep your head when all about you
Are losing theirs and blaming it on you,
If you can trust yourself when all men doubt you,
But make allowance for their doubting too;
If you can wait and not be tired by waiting,

Or being lied about, don't deal in lies,

Or being hated, don't give way to hating,

And yet don't look too good, nor talk too wise:

 

If you can dream and not make dreams your master;

If you can think - and not make thoughts your aim;

If you can meet with Triumph and Disaster

And treat those two impostors just the same;

If you can bear to hear the truth you've spoken

Twisted by knaves to make a trap for fools,

Or watch the things you gave your life to, broken,

And stoop and build 'em up with worn-out tools:

 

If you can make one heap of all your winnings

And risk it on one turn of pitch-and-toss,

And lose, and start again at your beginnings

And never breathe a word about your loss;

If you can force your heart and nerve and sinew

To serve your turn long after they are gone,

And so hold on when there is nothing in you

Except the Will which says to them: "Hold on!"

 

If you can talk with crowds and keep your virtue,

Or walk with Kings - nor lose the common touch,

If neither foes nor loving friends can hurt you,

If all men count with you, but none too much;

If you can fill the unforgiving minute

With sixty seconds' worth of distance run,

Yours is the Earth and everything that's in it,

And - which is more - you'll be a Man, my son!    

Rudyard Kipling