Hore na pôjd nechodím často. Kráľovstvo škatúľ zapadnutých v pološere navštívim iba párkrát za rok, a toto je asi tá najvýnimočnejšia príležitosť. Pomaly stúpam hore po rebríku. Jediné svetlo pre moje opatrné nohy prichádza z malého strešného okna. Prefiltrované cez hebký sneh, ktorý navialo zhora do rohov, je mliečnobiele, zjemnené, a akoby bez hrán. Škatule, ktoré hľadám, nájdem ľahko; nikdy ich nedávame ďaleko dozadu, majú permanentné reservé „v prvých radoch“ hneď pod oknom. Farby majú dokonca vyťahané od slnka. Ich obsah je krehký ako svetlo, ktorého rýchlo ubúda; musím sa ponáhľať, blíži sa večer. Vezmem ich a znášam ich dole. Nevážia skoro nič, a to je zavádzajúce, keby mi spadli, bola by to katastrofa. Naukladám ich v obývačke do komínov. Sú to vianočné darčeky, ktoré majú každé Vianoce nového prijímateľa. Už tam stojí pripravený, voňajúci lesom a zimou, každý rok iný, a predsa vždy rovnaký, raz s dlhými ihlicami, raz s krátkymi. Mám tú česť byť sprostredkovateľom odovzdania darov a svojej úlohy sa zhostím s nadšením, hrdosťou a patričnou serióznosťou, ktorá zahŕňa prísny zákaz vstupu každého do izby počas aktu odovzdávania.
Stromček stojí na svojom zvyčajnom mieste, plne profesionálne pripravený, a s nenútenou samozrejmosťou akoby tam patril stále, a kreslo, ktoré sme preňho odsunuli, mu počas roka iba držalo miesto. Samozrejme, musí byť blízko okna, súčasťou celkovej vianočnej panorámy je aj to, že ho vidno z ulice. Už len jeho prítomnosť takého aký je, bez ozdôb, je slávnostná. Malý kúsok niekde vo mne je zvedavý, či ozdoby zdedené po desiatkach iných mu budú pasovať, ale inak pochyby nemám. Dám sa do práce.
Začínam, keď je vonku svetlo, na videu si do pozadia pustím nejakú vianočnú rozprávku, a keď mám šťastie, sprevádzajú moju činnosť vonku za oknom nehlučne sa hojdajúce sa snehové vločky, kopiace sa na parapete. Stelesňujú vianočný pokoj a mier, mám pocit ich blízkosti, aj keď nás oddeľuje okno a horúci radiátor.
Hviezda ide ako prvá. Mýtus, že sa dáva až na konci je pre amatérov. Bolo by to nepraktické pri plne vyzdobenom stromčeku. Najideálnejšie sa upevní, ešte keď nie je stromček vztýčený. To isté so svetielkami. Na princípe štipca sa zacvaknú hlboko do najprominentnejších vetví, aby bolo miesto na ostatné ozdoby. Našťastie žiadna žiarovka nie je toho roku vypálená, aj keď sa na mnohých už odlupuje farba. Čo dodať, sú to veteráni, rozžiarili už mnoho Vianoc.
Osadený stromček sa potom uviaže hore o klinček aby nespadol, ako sa to stalo raz dávno, kam moja prchavá pamäť raného detstva už nesiaha. Starostlivo sa nasmeruje tak, aby kábel svetielok dočiahol na zástrčku.
Prológ zdobenia mám za sebou, je načase rozohrať vlastnú symfóniu. Predvojom ozdôb sú salónky. Celkovo cukrovinky chcete dať ako prvé, lebo sú najťažšie a treba ich prepracovať ďaleko dozadu vetiev, najlepšie blízko svetiel, kde sú vetvy pevnejšie. Dostať ich na správne miesto vyžaduje sústredené manévrovanie, keď na poslednú chvíľu spochybňujem dĺžku ozdobných nitiek, ktoré som na ne pred pár dňami uviazala. Je to už každoročnou tradíciou, že sa mi škatuľa salónok zdá bezodná, a asi tak v polovici mám vždy pocit, že sa už viac na stromček nezmestí, aby sa zároveň nenaručilo ich symetrické rozloženie. Ale vždy sa nakoniec dostanem až k poslednej; a potom si so zadosťučinením dám ruky dopichané od ihličia v bok a pozriem sa s odstupom na tú salónkovú slávu. Stromček vyzerá bizarne preplnený okolo kmeňa, a tak to má byť – prvá fáza, prvá vrstva.
Nasledujú kolekcie. Čo sa týka vešavého potenciálu, značne kontrastujú pevným šnúrkam salónok svojimi žalostnými pavučinkovými uškami, ktoré sa roztrhnú, keď na ne dýchnete. Vyžadujú preto najväčšiu opatrnosť, takže salónkovému kmásaniu vetví je koniec. S jemnosťou kolibríka putujú na delikátne vetvičky, v prípade borovíc tri alebo štyri mocné ihlice. Ani pri najväčšej opatrnosti nie som nikdy stopercentne úspešná, takže roztrhnuté ušká nahrádzam rovnakými šnúrkami, ktoré som použila na salónky. Ak ich dobre nevybalancujem, vypadnú zo slučky a s rachotom dopadajú na zem. Ale nech sa snažia ako vládzu, vždy vyhrám nakoniec ja, a druhá fáza zdobenia sa zavŕši. Pri tretej fáze už ide do tuhého. Nasledujú hlavné hviezdy večera (v prípade niektorých ornamentov doslova), ktoré nás ctia svojou prítomnosťou už tradične každý rok. Toto je ich čas a priestor. Aj táto fáza má prísnu hierarchiu. Najprv šesť najväčších gulí. Je to sada, ale nie všetky sú rovnakej farby, tak ich vešiam tak, aby boli farby rozmiestnené rovnomerne. Najprominentnejšie dostanú čestné miesto na konci vetví, kde sú najviditeľnejšie. Ak sa na ne pozriete zblízka, uvidíte nielen svoj vypúlený obraz, ale aj jemnú pavučinu prasklín, patinu, ktorá videla už mnoho Vianoc a nabrala čaro a prežitia postupne zo všetkých, pripravená nabrať novú dávku. Čím viac prasklín, tým bohatšie sú.
Postupne sa prepracovávam guľami, ktoré sú menšie a menšie a rovnomerne ich rozmiestňujem lebo niet väčšieho hriechu lajdáckosti ako nahromadenie rovnakých gúľ na jedno miesto. Žiadny set starých veteránov už nie je kompletný. Niektoré majú iba dva-tri exempláre. Škatule tak obsahujú viacero druhov ozdôb, a to nielen gulí; veď to poznáte, vrámci šetrenia priestoru sa dve poloprázdne škatule skonsolidujú do jednej.
Každý rok medzi veteránov pribudne aj zopár nových príchodiacich. Škatule nezaprášené a nenatrhnuté, povrch ozdôb nepopraskaný, skvejúci sa novosťou a čerstvosťou ako práve napadnutý sneh vonku za oknom. Zoznámenie je rýchle a bezproblémové. Bez ohľadu na to akého sú tvaru a farieb, nemajú problém zapadnúť. Harmónia nového a tradičného funguje aj na vianočnom stromčeku, a čaro prastarej rozprávkovosti nie je nijako narušené novosťou. Práve naopak. Dáva mu nový šmrnc.
Ako predposledné prídu na rad drobné ozdoby, ktoré nie sú gule. Zvončeky, hviezdičky, hríby (Áno, aj hríby, zložené zo strieborných koráliek lebo – prečo nie?). Stromček už vyzerá kompletný, aj keď ešte príde na rad záverečná vrstva. Už sa na ňom nenájde jedinej neozdobenej vetvičky, ktorá by omylom unikla pozornosti. Všetko je vizuálne zradarované a zdokumentované. Aj keby sa zdalo, že idem niekde vzadu dole objaviť prehliadnuté miesto na posledné ozdoby, zistím po bližšej obhliadke, že ho už okupujú tri ornamenty, ktoré z diaľky vidno nie je, a akýkoľvek ďalší prídavok by presiahol hmotnostnú kapacitu, spôsobil fatálne ohnutie vetvy a dramatický pád okupantov.
Napriek kapacitným pochybnostiam, ktoré by mohli vyvstať, každá ozdoba si nakoniec nájde svoje miesto. Stromček je kompletný, a predsa ešte nie. Nasleduje posledná fáza zdobenia. Ako stuhy na darčeky prichádzajú strieborné reťaze a pozlátko, alebo „postriebro“, lebo pozlátko má menu neprimerane farbu striebornú. Je ľahké ako sneh, a keď to nepreženiete, je nenápadné a pridá celkovému výzoru stromčeka to pravé ligotavé čaro. Reťaze opatrne položené na konce vetví ho zasa pomáhajú vytvarovať.
A nakoniec – žiadny akt zdobenia by nebol úplný bez záverečnej kolaudácie. Zhasnú sa hlavné svetlá v obývačke, rozsvieti sa iba stromček, dvere sa otvoria, zvolajú sa členovia rodiny, ktorí pochvália ako krásne stromček vyzerá. Tým sa dielo zdobenia zavŕši. Stromček sa zhasne a zapáli sa normálne osvetlenie – stromček má povolenie rozsvietiť sa pred štedrou večerou iba na kolaudáciu.
Pred odprataním prázdnych škatúľ sa na stromček ešte raz rozžiarene zahľadím. Páči sa mi, že je taký plnofarebný, a nie iba čisto biely alebo iba zlato-červený ako sa to teraz moderne štýlovo monolitne zvykne ladiť. Mám rada, že stromček vyzerá každý rok rovnako, aj keď je vždy jedinečný. Ozdoby nie sú nikdy na tých istých miestach ako pred rokom, nikdy však nemám pocit, že sú na miestach nesprávnych. Stromček sa vo svojej kráse u nás zakorení na dva týždne ako rozprávková bytosť. Jeho korene vedú hlbšie než podstavec, na ktorom stojí, a jeho špic s hviezdou siaha vyššie než po povalu. Jeho čarovnosť dokáže rozochvieť to najjemnejšie v nás, ak ho necháme. Dovoľme si byť znovu detsky užasnutí. Dovoľme svojím duchom siahnuť do prastarej bezčasovosti, kde sú veci stále a nepominuteľné. Stromček so svojimi bohatými ornamentmi je kolekciou symbolov, ktoré na nás nejako pôsobia, a tým najväčším je symbol dávania a prijímania pod jeho najspodnejšími vetvami. Dávanie a prijímanie aj na omnoho jemnejšej a vyššej úrovni Svetla, ak sa otvoríme. Rozsvieťme „vílie svetielka“ ako sa malým farebným svetielkam hovorí, a to nielen na stromčeku, a nechajme ich žiariť do tmy. A radujme sa z nich.
(author of picture unknown)
No comments:
Post a Comment