Thursday, November 18, 2010

Glasnevin cemetery 2


Väčšina osobností pochovaných na cintoríne neírom nič nehovorí. Za všetkých spomeniem iba jedného: Daniel O'Connell, asi najvýznamnejší írsky štátnik a politik, prirovnám ho k Ľudovítovi Štúrovi. Je po ňom pomenovaná aj hlavná ulina Dublinu. Jeho hrobka je pod vysokou vežou, dominantou cintorína


Vnútro hrobky a sarkofág


"Moje telo Írsku, moju dušu nebu, moje srdce Rímu..." Jeho posledné slová zobrali doslovne, chceli jeho srdce preniesť do Ríma, ale cestou sa stratilo...












Inak, s cintorínom sa viaže jedna kuriozita; hneď vedľa je krčma, kam chodievali pozostalí zapíjať svoj žiaľ, a to ešte veľakrát pred(!) pohrebom. Truhlu nechali vonku. Samozrejme, stalo sa, že zabudli pritom na čas, a tak sa častokrát vonku nakopilo niekoľko truhlí, ktoré tam ostávali aj do druhého dňa, lebo pozostalí po východe z krčmy neboli schopní žiadnych pohrebných obradov. Toto sa zarazilo oficiálnym príkazom, že všetky pohreby musia byť odbavené do dvanástej hodiny napoludnie, inak nebudú pripustené vôbec... Len si to predstavte, krčma vedľa cintorína! Na Slovensku je také čosi nemysliteľné; už krčma samotná by sa brala ako znesvätenie, nie to ešte nechať telo svojho blízkeho zosnulého pred dverami a ísť vysedávať do krčmy ešte pred pohrebom!!!













Wednesday, November 17, 2010

Glasnevin cemetery 1

Na všetky pozamykané cintoríny v Dubline, do ktorých sa vôbec nedá dostať, pripadá jeden obrovský a nádherný, ktorý tento nedostatok kompenzuje. Je to asi najvýznamnejší, a tiež aj najrozmanitejší cintorín v celom Írsku, pochovaní sú tu vedľa seba dôležití i "nevýznamní" ľudia, malí i veľkí, bohatí i chudobní, cirkevníci, politici, spisovatelia a tak ďalej. A hlavne, je otvorený pre návštevníkov...


Pompézne i skromnejšie náhrobky, alebo obyčajné náhrobné dosky...


...a jesenná novembrová príroda


Na cintoríne nie je ani decimeter štvorcový, kde by neboli pochovaní ľudia. Dokonca aj na mieste, kde sú dnes chodníky, boli kedysi dávno hroby




Cintorín je taký obrovský, že moja dvojhodinová návšteva stačila iba na to, aby som prešla sotva polovičku cintorína... Určite sa tam ešte vrátim
















Cintorín je hneď vedľa frekventovanej vozovky, ale hrubé a vysoké múry ho chránia pred hlukom. Ďaleko od všetkých atrakcií a obchodných centier, cintorín je oáza ticha a pokoja. Aj pre návštevníkov...





Tuesday, November 2, 2010

O smrti a živote

Chceli by ste poznať odveké tajomstvo smrti. Ale ako ho nájdete, keď ho nehľadáte v srdci Života? Sova má oči stvorené pre noc a cez deň je slepá, nie je jej určené odhaliť záhadu svetla. Ak vskutku chcete vidieť ducha smrti, dokorán otvorte svoje srdce telu Života. Lebo život a smrť sú jedno, tak ako rieka a oceán sú jedno. V hĺbke vašich nádejí a túžob leží vaše tiché poznanie druhého sveta: A ako semeno, čo čaká pod snehom na príchod jari, aj vaše srdce sníva o jari. Dôverujte snom, lebo v nich je skrytá brána do večnosti. Váš strach zo smrti je len chvenie sa pastiera stojaceho pred kráľom, ktorý mu na znak uznania kladie na rameno svoju ruku. Či pastier, hoci sa chveje, nie je šťastný, že nesie kráľovské označenie? A napriek tomu sa ešte väčšmi rozochveje. Len keď sa napijete z rieky ticha, Začnete naozaj spievať. A keď dosiahnete vrchol hory, Až potom začnete stúpať. A až keď si zem zažiada vaše údy, Až potom začnete naozaj tancovať.
Chalíl Džibrán - Prorok
You would know the secret of death. But how shall you find it unless you seek it in the heart of life? The owl whose night-bound eyes are blind unto the day cannot unveil the mystery of light. For life and death are one, even as the river and the sea are one. In the depth of your hopes and desires lies your silent knowledge of the beyond; And like seeds dreaming beneath the snow your heart dreams of spring. Trust the dreams, for in them is hidden the gate to eternity. Your fear of death is but the trembling of the shepherd when he stands before the king whose hand is to be laid upon him in honour. Is the shepherd not joyful beneath his trembling, that he shall wear the mark of the king? Yet is he not more mindful of his trembling? Only when you drink from the river of silence shall you indeed sing. And when you have reached the mountain top, then you shall begin to climb. And when the earth shall claim your limbs, then shall you truly dance.
Kahlil Gibran - The Prophet

Sunday, October 31, 2010

Na tekvicovú tému

Jediné, čo sa mi na Halloweene páči, sú pekné obrázky, na ktoré občas natrafím. Tu je zopár z nich. Usmiatych tekvíc :-) Irónia, či nevinný vtip? :-) Related links: Halloween (ne)Halloweensky

Saturday, October 23, 2010

Venice in paint

...by Robert Finale:







...and by Bob Pejman:





Tuesday, October 19, 2010

Food, glorious food


Idem si tak jeden večer z práce domov, keď sa tu pri mne pristaví auto a šofér na mňa zavolá. Obzriem sa, je to taxík. Nie je tu nezvyklé, že taxikári sami ponúkajú svoje služby okoloidúcim chodcom. Taxíkov je veľa, práce málo. Občas sa stane, že sa šoféri pýtajú na cestu, ale žeby to robil aj taxikár..? Už mám na jazyku, že ďakujem, domov zájdem aj pešo, ale to, s čím sa na mňa chlapík obráti, predčí všetky moje očakávania.
Prstom ukáže na praženú rybu a hranolky, čo má na sedadle vedľa seba, a hovorí: „V prvom rade vám prisahám, že to jedlo je v poriadku, ale ja ho nezjem a nechcem ho vyhodiť. Nechcete ho?“
Čo myslíte, je to nejaký zákerný neznámy okoloidúci, čo sa snaží otráviť bezbranných chodcov? Ale kdeže. Nie sme vo filme. Chlapík má úprimnú sympatickú tvár urobeného človeka v strednom veku, akú tu máva veľa starších Írov. Na deväťdesiat deväť percent som presvedčená, že to, čo hovorí, je čistá pravda. Ja som takúto fish’n’chips jedla len raz a nebol to príjemný zážitok. Je to typický fast food alebo „junk food“, ako mu tu ľudia hovoria.
„Ďakujem, ale ja by som to tiež nezjedla,“ hovorím. „Ale oceňujem, že to nechcete len tak vyhodiť, snáď nájdete niekoho, kto to zje.“
Chlapík sa na mňa usmeje, zdvihne ruku na pozdrav, povie „jasné, úplne to chápem, nič sa nedeje“ a odíde.

Jedlo sa tu dennodenne vyhadzuje na tony. Pekne naaranžované na tanieri, lahodiace, voňavé kulinárske výtvory, ale aj obyčajné ryby z konzervy alebo hotdog zo stánku sa môžu šmahom ruky zmeniť na odpadky. Ani nemusí to byť ani pokazené. (Nieto že by sa ešte prejavovalo nejaké úsilie dávať pozor a skonzumovať jedlo skôr, než sa pokazí.) Berie sa to tu ako úplne normálne, ľudia sa nad tým nepozastavia. A ak sa niekto aj pozastaví, ostatným to väčšinou pripadá smiešne. Aj v reláciách o varení sa kamery vypnú hneď ako sa jedlo dovarí a nikto sa nepýta, čo sa s tým jedlom stane potom. Akoby sa častokrát takto vypla aj pozornosť ľudí po tom, čo si naplnia žalúdok. Zvyšky nie sú hodné ani psov, tí majú svoje psie konzervy. Plastikové vrecia napchaté jedlom odnesú spred dverí, mysle a svedomia smetiari, aby to nesmrdelo pod nosom. Úcta k jedlu? Väčšiu prejavujú potulné mačky, ktoré po nociach vyhryzávajú plastové vrecia, alebo nanervylezúce mestské holuby, čo vyzobávajú papierové obaly od jedla pohodené na ulici.
Reštauračné zariadenia majú vzadu na dvorčeku megakontainery, do ktorých vyhodia každý deň toľko vriec s jedlom, že by na ne častokrát nestačili prsty dvoch rúk. Každý deň.
Každý deň.
V jednom deli, kde som istý čas robila, mali zamestnanci zakázané brať jedlo na vyhodenie domov, aby sa „náhodou“ na jedlo neulakomili a nepripravovali ho viac, aby tak bolo viac jedla na vyhodenie – teda na vzatie domov.

A oproti tomu všetkému jeden chlapík, ktorý si robí starosti o jedlo bohaté na dvestokrát prepálený olej, ktoré by si „možno“ zaslúžilo, aby sa hodilo do odpadkov. Dokonca tak, že zastavuje neznámych chodcov na ulici.
Verte či nie, táto miniudalosť mi presvetlila deň...

Saturday, October 16, 2010

Ode on Solitude


Happy the man, whose wish and care
A few paternal acres bound,
Content to breathe his native air,
In his own ground.

Whose heards with milk, whose fields with bread,
Whose flocks supply him with attire,
Whose trees in summer yield him shade,
In winter fire.

Blest! who can unconcern'dly find
Hours, days, and years slide soft away,
In health of body, peace of mind,
Quiet by day,

Sound sleep by night; study and ease
Together mix'd; sweet recreation,
And innocence, which most does please,
With meditation.

Thus let me live, unseen, unknown;
Thus unlamented let me dye;
Steal from the world, and not a stone
Tell where I lye.

Alexander Pope