Radšej nech ste studení alebo horúci, ale nebuďte vlažní, hovorí sa v Biblii.
V podstate som nikdy celkom nechápala, prečo je lepšie byť studený ako vlažný. Veď vlažný je k tomu horúcemu bližšie než studený, je v tom aspoň iskierka tepla. Studený, to je oblasť bez života, je to smrť, temnota, chlad. A predsa sa Pravda nachádza často práve za takýmito zdanlivými nezmyslami, ktoré vyžadujú hlbšie bádanie...
Ak ide o stav bytia, väčšina z ľudí nemá ani poňatia, že existuje nejaká zóna „horúceho“. Vlažnosť je pre nich zvyk, istota, čo nevyžaduje veľkú námahu (duchovnú). Sú zakuklení ako v lepkavom bahne, kde sa im (zdanlivo) nemôže nič stať, ale ani nič nové a dobré k nim prísť (pokiaľ sa sami neotvoria – ale to už nepatrí k vlažnosti). A toto bahno vlažnosti temno využíva veľmi zručne. Je to preň zóna istej záhuby. Existuje totiž paradoxne väčšia šanca dostať sa na cestu za Svetlom zo zóny „studena“. Prežitie hrôz zla, pádu a temna najrôznejšieho druhu môže v človeku zburcovať pud sebazáchovy zachrániť si život, a odpor a hnus zo všetkého nízkeho v ňom môže prebudiť túžbu po Svetle. Aj vtedy sa cesta ešte len začína a nemusí byť úspešná; podľa toho, aké pevné je chcenie a odhodlanie dotyčného. Šanca, že sa odtiaľ dostane je, typujem, dvadsať – tridsať percentná. Zo zóny vlažnosti je šanca jedno až päťpercentná (aj to ešte asi preháňam).
Oblasť vlažnosti je najľudnatejšia, najobývanejšia na meter štvorcový, ponúka rôzne pásma a možnosti životného štandardu, vedie do nej veľa ciest z každej strany, zhora aj zdola, ale východy nemá prakticky žiadne. Ak človek vojde (väčšinou vkĺzne veľmi nenápadne, ani sám nevie ako a kedy), dvere sa za ním zavrú a majú kľučku len z vonkajšej strany. Takže ak sa chce odtiaľ dostať, musí buď dvere rozbiť (veľmi hrubé a pevné), alebo preliezť múr (veľmi vysoký, šmykľavý a drapľavý). Človek, čo prišiel „zhora“, a nie je tu ešte dlho, je svižný natoľko, že múr môže preliezť pomerne ľahko. Ak v tej sfére pobudne dlhšie, stratí pohyblivosť a ohybnosť, zlenivie, a preliezť múr sa mu zdá nemožné; keď sa o to pokúsi, stojí ho to veľa škrabancov a pádov. Ba čo viac, ak sa mu naozaj nejakým spôsobom podarí preliezť cez múr, dosť často sa stáva, že po prvotnom rozbehnutí po ceste sa rýchlo unaví, nechce sa mu hľadať cestu ďalej, alebo pri prvých prekážkach zneistie, lebo im nerozumie, a ani nevie ako, znova zablúdi naspäť do hradného opevnenia vlažnosti, kde ho čakajú dokorán otvorené dvere, ktoré sa za ním zasa... zabuchnú. To je jedna z najhorších vecí vlažnosti: má ohromne silnú gravitáciu.
Ako sa vlastne prejavuje taká vlažnosť u človeka? Jeho život býva zväčša relatívne pokojný, ale je to iba stav spánku, stav bez pohybu. Väčšinou nemusí nič vážne riešiť a za nič bojovať, a ak aj čosi bolo, znovunastolený stav pokoja ho vrátil tam, kde bol; to je tá gravitácia vlažnosti. (Že je takýto pokojný život v podstate veľký dar, to pochopí – ak pochopí – až neskôr; že mohol tento čas zdravia, pokoja a sily využiť mnohorako na realizáciu celého spektra vecí.) Každodenný život sa mu stal monotónnym a rutinným, a zaoberá sa hlavne sebou; neberie to ako egoizmus, jednoducho sa mu zdá jeho život nenaplnený, tak je to preň prirodzená reakcia. Ozýva sa v ňom svedomie, ktoré ho núti hýbať sa, on má však pocit, že to nevie, nedokáže, aj by chcel, ale nechce sa mu; a to v ňom vyvoláva nervozitu, zlosť, prípadne depresie a zatrpknutosť. Svoje šťastie odvodzuje od vecí a javov okolo seba, nie vo svojom vnútri. Hovorí si, že by bol šťastný ak: by si konečne našiel vytúženého vysnívaného partnera, ak by mal inú prácu, ak by bol na inom mieste, v inom prostredí, ak by spoznal nové veci, ak by sa niečo (osoby, udalosti) vrátilo z minulosti, prípadne ak by niečo preskočil a bol už v budúcnosti... Donekonečna rozmýšľa a hĺba nad týmto všetkým; to mu však neprináša nič dobré, len ho udržiava v depresii. Nerozumie, prečo sa veci a udalosti okolo neho dejú tak ako sa dejú, ani veľmi nechce rozumieť. Cíti sa ako obeť, žaluje sa na život, a občas ho aj obviňuje, že sa veci nedejú tak, ako by si prial...
Aký potom vyzerá únik z tohto stavu? Väčšinou zábava; hlavne v telke alebo (horšie) v krčme, prípadne akékoľvek hry a podujatia, ktoré ho učičíkajú, navodia falošný pocit radosti a života, a na chvíľu utlmia svedomie. Ale nástojčivý vnútorný hlas ho aj tak doženie a hučí doňho, že „niečo“ stále nie je v poriadku, a že vlastne vôbec nie je šťastný a život je nanič. A tak sa možno bude snažiť zmeniť jednu z tých vonkajších vyššieuvedených vecí, ktoré ho možno na chvíľu zamestnajú, lebo zmena je prospešná, avšak tú ťažobu prázdnoty a nenaplnenosti si bude nosiť stále so sebou a skôr či neskôr sa vždy opäť ozve...
A tak dookola, niekedy i celý život. Možno sa navonok bude zdať, že je to veľmi zamestnaný a scestovaný človek, ale vnútorne sa ani nepohol. Nezbavil sa žiadnej zo svojich zlých vlastností, nič neprekonal, nič nové vnútorne nespoznal, jeho skúsenosti a poznatky neprenikli k jeho srdcu. Nikam sa nedostal, je spútaný. V tom najhoršom prípade i všetko duchovné pokladá za nereálne či smiešne...
A to som rozvinula iba jednu z línií vlažnosti, je ich neúrekom, každý z nás pozná tú svoju, ak ju zažil. Niekto napríklad v pasivite a monotónnosti ostane, zmieri sa s ňou, dokonca sa mu tam zapáči, urobí si z nej výsadu a úplne ho vyvedie z miery, ak ju niečo naruší. Tak aj tí navonok dobrí ľudia nebudú mať v rozhodujúcej chvíli silu ísť za Svetlom a postaviť sa zaň, ich duch nemal ako zosilnieť, nemal ako spoznávať, nemal ako rásť...
Ak už strach, tak strach z vlažnosti. Je horšia než fyzická smrť, lebo tá je len míľnik na ceste života; vlažnosť je smrť duchovná, je to rozklad. Ľudí ničí nevedomosť, kde sa nachádzajú, že stoja mimo Pravdy, mimo života, hlavne keď si myslia, že sú na tom ešte celkom dobre. Vlažnosť je lepkavá, lepí sa na ňu všetko možné, zabraňuje vidieť; vidí len vlastný vymyslený pokrivený svet predstáv.
Skutočný život nezávisí od vecí vonkajších. Tie sú iba pomocou, aby sa duch otvoril. Každá prítomná minúta je vlastne taká pomoc. Ak si chceme naschvál privolať tie vonkajšie „veci“ (udalosti, miesta, osoby, predmety a čojaviečoešte), ktoré nás vždy zaručene rozochvejú a oživia, dosť často sa stáva, že to nefunguje. Pretože volíme nesprávny smer. My rozochvievame veci, nie ony nás. To, čo je pomoc, nemôže byť hlavný zdroj. Tým je naše srdce. Neurobme si z vonkajších vecí barly, zatiaľčo vlastné zdravé údy sme vyradili z činnosti. Nikdy nám to neprinesie naplnenie.
A ako vystúpiť z toho hrozného začarovaného kruhu vlažnosti? Otvoriť si srdce... Zaberá v prvom rade modlitba o pomoc a silu, úprimná, z hĺbky srdca, akej sme schopní v stave najväčšej núdze a utrpenia, ale i radosti. Žiadny naozajstný, úprimný a silný záchvev srdca nie je bez odozvy; a nikdy, nikdy nie je nevyslyšaný, taká je láska Stvoriteľa. Za tým nasleduje pohyb a bdelosť. Neustále mávanie krídlami vo vzduchu, aby sme zase nespadli. Nesmierne ťažké. Nech nám v tom všetkým Pán Boh pomáha. Ide o život...
