Saturday, August 29, 2009

A few honest serving-men


I keep six honest serving-men
(They taught me all I knew);
Their names are What and Why and When
And How and Where and Who.
I send them over land and sea,
I send them east and west;
But after they have worked or me,
I give them all a rest.

I let them rest from nine till five,
For I am busy then,
As well as breakfast, lunch, and tea,
For they are hungry men:
But different folk have different views;
I know a person small –
She keeps ten million serving-men,
Who get no rest at all!
She sends them abroad on her own affairs,
From the second she opens her eyes –
One million Hows, two million Wheres,
And seven million Whys!

Rudyard Kipling - Just so stories

(This book is a work of genius. I thing the name of writer speaks by itself. A pure and well-done job. A learn-book of stories (not just) for children)

Tuesday, August 25, 2009

Few Summertime moments... in paint

Leto sa už pomaly končí, takže tieto sú skôr na rozlúčku. (Tu v Írsku už čoskoro začne obdobie dažďov.) Zopár obrázkov, ktoré na mňa nejakým spôsobom letne pôsobia...


Chalúpka niekde na konci sveta za východu slnka. Má v sebe tú zvláštnu bezčasovosť leta a jeho zmysel pre prekonávanie diaľok...


Daisies... Painted by summer or painting the summer? :-)






Letu neodolajú ani najväčší domasedi... A vylezú...:-)


Summer nights...


...plné hviezd, posedenia pri ohni s priateľmi a dlhých rozhovorov


Summerside :-)


The good life...


Z rozprávky do rozprávky

Friday, August 21, 2009

"Čo veta, to perla" alebo to najlepšie z našich výletov 2

Nižné Ružbachy 2000 Hostitelia Andy a skauti, ubytovanie skautská klubovňa (stará škola), spanie na zemi... Spomínam si ako sa Marek zľakol, keď zistil, v akých podmienkach budeme spať a hneď ohmatával starý kožený gauč na chodbe, či je dosť mäkký na spanie. Aj na ňom potom spal, my ostatní na zemi, ráno sme vstali celí dolámaní (po noci viac prebenej než prespanej), Marek svieži, vyspinkaný doružova...:-) Niečo mu ale nedalo, a zrejme mu aj nakoniec došlo, lebo sa neskôr Lenky galantne spýtal, či nechce spať druhú noc na gauči ona. (Asi sa pýtal aj Lucky, už si nepamätám.) Lenka povedala, že by nemohla spať na gauči, keď ostatní spia na zemi. Marek znovu zarozmýšľal, druhýkrát mu, chudákovi, došlo, a rozhodol sa kolegiálne spať s nami na zemi. Keď si však prvýkrát ľahol na zem, čakal ho šok a v panike a prekvapení vykríkol: „Jake tvarde!!!“ Hneď nato nazháňal všetky uteráky, tričká a všetko mäkké v dosahu, rozložil si to pekne pod seba, a nakoniec si odobrujúco, aj keď nie úplne spokojne, ľahol... Spomínam si na panelovú cestu, na chatu Babu Jagu, na vysielač, na skautské večery a rozprávania, aj o hre na upíra („tc, tc, tc“), čo nám neskôr s Luckou spôsobilo najväčšie zľaknutie doposiaľ (a aj odvtedy, aspoň v mojom prípade), skríkli sme tak, až sme zachrípli, hrdlo stiahnuté, vôbec sme nepostrehli, kedy nám papiere z rúk spadli na zem. Lenka nás chcela zo srandy postrašiť, ale nečakala, že naša reakcia bude až tak dramatická...:-) Spomínam si na odbíjajúce hodiny, a k tomu spln mesiaca, na krikľavé šišky, ako sme chodili na krížovú cestu po tmavej tajomnej starej budove školy, ako sme spievali skautom preložené pesničky Učedníkov a Andymu sa ohromne páčili, ako sme si chodili cez cestu požičiavať farskú varnú kanvicu na čaj... Spomínam si, ako si chudák Marek kúpil nejakú malinovku na pitie, nalial si ju do pohára, ochutnal, a potom so svojou typickou kamennou tvárou povedal, že nie je až taká dobrá. Na to sme ju ochutnali my, tváre nám vykrivilo od tej sladkosti a hneď sme to vypľúvali do umývadla, lebo to bol sirup, nie malinovka... Marek sa sťažoval, že mohli aspoň poriadne napísať na fľašku, na čo sme pozreli na štítok my, a tam svietil nápis „SIRUP“... Na čo všetko si ešte spomínate vy? :-) Odpočuté vo chvíľke ticha zvonku cez otvorené okno: „Matej, Matej!“ „Čo?!“ „Ja ti dám ,čo’, poď sem!“ Robo (jeho večné): „O jéminečku...“ Marek (informatívne, blazeovane ako vždy): „Čo je to jeminečku..?“ Andy nás predstavoval: „Oni nie sú skauti, oni sú normálni...“ (Skauti boli pobúrení :-)) Večer nás boli obťažovať nejakí opití výrastkovia, videli, že sa v starej škole svieti, a zbadali len dievčatá, tak stáli na ulici, pokrikovali a hulákali na nás somariny, keď sa tu zrazu Robo vynorí v okne, vykloní sa a osloví najbližšieho (ten mal, samozrejme šok 507, keď sa Robo objavil): „No čo moj, čo chceš? Chceš sa rečovať?“ Opýtaný zjavne nevedel po šuňavsky, pretože nechápavo zopakoval: „Ryžovať???“ Robo zase počul, že vraví niečo o lyžovaní, tak to zakončil: „Lyžovať? Ta keď sa chceš lyžovať, ta sa lyžuj, abo iď nazberať žihlavy...“ To ho úplne odstavilo, nezmohol sa na nič. Je to príliš veľké sústo pre opité mozgové závity, aby ho spracovali a zistili, čo to malo znamenať...:-) Krátko na to nám niekto s baterkou svietil cez sklá na dverách dovnútra; naša trpezlivosť už dochádzala, tak nečudo, že Lenka naštvane poznamenala: „Ktorý trtko nám tu svieti baterkou?!“ Vysvitlo, že to bol – policajt; nočná hliadka, videl, že sa u nás svietilo, a nevedel, že sme tu my, tak to bol obhliadnuť, či tu nie sú vandali. Dúfali sme, že tá poznámka o trtkovi nebola príliš hlasná...:-) Na túre v lese sme našli malinový krík. Ktosi v panike vykríkol: „Sú tu hady!!!“ Robo: „Vykašli sa na hady, zberaj maliny!“ Zúfalý výkrik pri pohľade na hodinky so zaroseným sklom: „Nemám ručičky!“ Neskôr, už spokojne: „Už mám zase všetky tri ručičky...“ Roba sme potajme obložili stoličkami, kým spal. Jeho reakcia: „To kedy som sa sem zasunul?“ „Lenka, zatsukaj Robovi.“ (tc, tc, tc) „On sa nezobudí.“ „Budeme tsukať dve. Z jednej aj z druhej strany. Bude mať stereo.“ Bola som príliš dlho v kúpeľni. Robova poznámka: „Kde je tak dlho? Chemická očista?“ Lucka si prakticky skúša, ako sa nosí kríž: „Ako to niesol ten kríž..?“ „Kto..?“ Na krížovej ceste: „Tretie zastavenie: Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami...“ Nuž, keď inak nedajú, tak: „Aj nad dušami v očistci.“ – a hajde ďalej. To bolo extra krátke zastavenie..! :-) „Toten totem.“ „Skladáme orlie pierko špiny.“ (Skauti stále skladajú nejaké orlie pierka, napríklad mlčania. To znamená, že nepovedia celý deň ani slovo. My sme nemali sprchu...:-)) Chceli sme sa spýtať na cestu k vysielaču, pokúšali sme sa zastaviť a spýtať sa jedného cyklistu, ale ten nás ignoroval – to sa mu však vypomstilo, lebo mu spadla retiazka, takže napokon musel zastaviť, vypočuť nás a navigovať... Vyzeralo to asi takto: „Všimli ste si tie červené značky?“ „Nie.“ „Tak po nich pôjdete ďalej.“ Ako bonus Marekove príspevky, keď bol pozrieť na Šuňave: Robo: „Z toho tepla sa ti skyška mozog.“ My záchvat smiechu, Marek na nás nechápavo pozerá, tak mu päť minút vysvetľujeme, čo to znamená skyškať. Keď sa nám to na sedemdesiaty šiesty krát podarí a Marek nakoniec povie „hej, rozumiem“, my zajasáme od radosti, že konečne vie, o čom hovoríme, a stíchneme. Na to sa Marek do ticha spýta: „A čo je to mozog?“ Marek chce ísť do Štrby na omšu, ale nemá autobusové spoje: „Marek, vezmi si bicykel.“ „Môžu mi ho ukradnúť.“ „Dáš si ho dovnútra do fary.“ Na to nasledovala jedna z Marekových najpamätnejších, najfatálnejších viet: „Vždy je nebezpečenstvo.“ (Čo sa my naňho, na chudáka, naspomíname, ale jeho výroky sú jedinečné :-)) Ale asi tá najpamätnejšia, najfatálnejšia veta, ktorú som si ja odniesla z Ružbach, bol nápis na stene v skautskej klubovni: „Buď pripravený.“ (Ja viem, evokuje to „vždy pripravený“, ale nie je super, že to už nenasleduje? A aká je tá veta bez toho krajšia a zmysluplnejšia...) Related link: "Čo veta, to perla" alebo to najlepšie z našich výletov 1

Sunday, August 16, 2009

Roses of Botanic Gardens 2


Ray of Hope


Lovely Lady


Ruby Wedding


Princess of Wales


Great Expectacion


Peace


Fascination


Glad Tidings


Ice Cream


Dawn Chorus


Golden Wedding

Related links:Roses of Botanic Gardens 1
Tulips of Botanic Gardens 1
Tulips of Botanic Gardens 2

Roses of Botanic Gardens


Princess


Bright Smile


Many Happy Returns


Polar Ice


Elina


Orange Silk


Queen Elizabeth


Golden Memories


Honeywood


Primaballerina


Freedom

Related links:Tulips of Botanic Gardens 1
Tulips of Botanic Gardens 2

Friday, August 14, 2009

Hádanka sa neháda...


...ale vie :-) Ak sa už vie správna odpoveď, už to nie je hádanie. Ak sa háda, väčšinou sa ťahá za kratší koniec; lebo dobrá hádanka pozná len jednu správnu odpoveď, a tá sa musí vedieť; resp. musí sa na ňu prísť. Strafenie sa je málo pravdepodobné. Zvláštne, nie? :-) Asi len máloktorý útvar toho ponúka toľko na tak malom priestore. Záhada, tajomstvo, otázka, príbeh, hľadanie, objavovanie a nakoniec (snáď) riešenie. Priame zapojenie samého seba. Nové možnosti, nové odpovede, nový pohľad. Všetky tieto veci ľudí odjakživa fascinujú. Aj tá námaha pri hľadaní stojí za to. Dokonca aj keď človek prehrá a neuhádne, iba sa riešenie dodatočne dozvie, aj tak mu má čo hádanka ponúknuť...
Ja som zopár skvelých hádanok objavila v knihe, čo som nedávno čítala. Tu je jedna z nich. Zapojíte sa do riešenia? Dúfam, že áno, ale ak nie a budem si musieť odpovedať sama, verím, že aj tak bude mať čo hádanka ponúknuť...;-)


Bolo raz jedno kráľovstvo, kde bol zločin povedať lož, a trest zaň bola smrť. Istý mladý muž týmto krajom prechádzal a dopočul sa o zločine klamania.
„To je nezmysel,“ vyhlásil pred okolostojacimi ľuďmi. „Ak ja poviem lož, nevydajú ma na smrť.“
Túto odvážnu vetu začul aj jeden z kráľových vojakov a hneď sa ho spýtal: „Povedal si práve, že sa chceš vyhnúť trestu za klamanie?“
„Nie,“ odpovedal mladý muž bez mihnutia oka.
„To je lož!“ zakričal dav a on bol uvrhnutý do žalára.
Na druhý deň bol predvedený pred kráľa.
„Bol si uznaný vinným z klamania,“ povedal kráľ. „Predtým, než zomrieš, môžeš ešte poslednýkrát prehovoriť. Ale varujem ťa: ak tvoje vyhlásenie bude pravdivé, bude ti daný silný uspávací prostriedok a zomrieš bezbolestne. Ak však povieš lož, budeš zaživa upálený a zomrieš s krikom v strašných bolestiach.“
Mladý muž vyslovil len jednu jedinú vetu a kráľ bol z nej tak zmätený, že nemohol urobiť nič iné, len ho prepustiť.

Čo povedal mladý muž?

F. E. Higgins - The Eyeball Collector

(V poradí tretia vynikajúca kniha tejto autorky. Ľuďmi môže byť považovaná za tzv. "fantasty", ale napriek tomu, že ponúka silný a záhadný príbeh, všetko v ňom by sa teoreticky mohlo odohrať. Aj to je na nej také úžasné. Na prvom mieste sú ľudské príbehy, osudy, ich náročné zvládanie, prekonávanie a vyrovnávanie sa s nimi, a kúsok z odvekej Pravdy, ktorá je nakoniec smerodajná; na druhom tie záhady, spisovateľkine nápady a dejové zvraty. Hádanky sú v knihe len doplnkom, aj keď zohrávajú istú bočnú úlohu. V každom prípade je táto kniha aj so svojimi predchodkyňami jedna z najlepších kníh, aké som v posledom čase čítala...)

Related link:
Chair of Knowledge

Wednesday, August 12, 2009

Sneezing Panda

Raz mi Lucka poslala videjko o kýchajúcej pande, ktoré sa mi nedalo otvoriť. Ja som na jedno podarené teraz natrafila. Možno je to ono...:-)

Monday, August 10, 2009

Obrátený vodný svet

...ten "normálny" svet dopĺňa, dokresľuje, dotvára, uzatvára... Ale zároveň aj rozširuje a ukazuje z druhej strany; častokrát trochu roztrasený, občas nejasný a zošedivený, občas krištáľovo čistý. Máločo tu v Dubline na mňa pôsobí tak silne upokojujúco a mieruplne ako nehybná zrkadlová hladina riečky za jasného dňa a stromy pri nej. Tak k sebe pristanú...



















Thursday, August 6, 2009

Vlažnosť


Radšej nech ste studení alebo horúci, ale nebuďte vlažní, hovorí sa v Biblii.
V podstate som nikdy celkom nechápala, prečo je lepšie byť studený ako vlažný. Veď vlažný je k tomu horúcemu bližšie než studený, je v tom aspoň iskierka tepla. Studený, to je oblasť bez života, je to smrť, temnota, chlad. A predsa sa Pravda nachádza často práve za takýmito zdanlivými nezmyslami, ktoré vyžadujú hlbšie bádanie...

Ak ide o stav bytia, väčšina z ľudí nemá ani poňatia, že existuje nejaká zóna „horúceho“. Vlažnosť je pre nich zvyk, istota, čo nevyžaduje veľkú námahu (duchovnú). Sú zakuklení ako v lepkavom bahne, kde sa im (zdanlivo) nemôže nič stať, ale ani nič nové a dobré k nim prísť (pokiaľ sa sami neotvoria – ale to už nepatrí k vlažnosti). A toto bahno vlažnosti temno využíva veľmi zručne. Je to preň zóna istej záhuby. Existuje totiž paradoxne väčšia šanca dostať sa na cestu za Svetlom zo zóny „studena“. Prežitie hrôz zla, pádu a temna najrôznejšieho druhu môže v človeku zburcovať pud sebazáchovy zachrániť si život, a odpor a hnus zo všetkého nízkeho v ňom môže prebudiť túžbu po Svetle. Aj vtedy sa cesta ešte len začína a nemusí byť úspešná; podľa toho, aké pevné je chcenie a odhodlanie dotyčného. Šanca, že sa odtiaľ dostane je, typujem, dvadsať – tridsať percentná. Zo zóny vlažnosti je šanca jedno až päťpercentná (aj to ešte asi preháňam).

Oblasť vlažnosti je najľudnatejšia, najobývanejšia na meter štvorcový, ponúka rôzne pásma a možnosti životného štandardu, vedie do nej veľa ciest z každej strany, zhora aj zdola, ale východy nemá prakticky žiadne. Ak človek vojde (väčšinou vkĺzne veľmi nenápadne, ani sám nevie ako a kedy), dvere sa za ním zavrú a majú kľučku len z vonkajšej strany. Takže ak sa chce odtiaľ dostať, musí buď dvere rozbiť (veľmi hrubé a pevné), alebo preliezť múr (veľmi vysoký, šmykľavý a drapľavý). Človek, čo prišiel „zhora“, a nie je tu ešte dlho, je svižný natoľko, že múr môže preliezť pomerne ľahko. Ak v tej sfére pobudne dlhšie, stratí pohyblivosť a ohybnosť, zlenivie, a preliezť múr sa mu zdá nemožné; keď sa o to pokúsi, stojí ho to veľa škrabancov a pádov. Ba čo viac, ak sa mu naozaj nejakým spôsobom podarí preliezť cez múr, dosť často sa stáva, že po prvotnom rozbehnutí po ceste sa rýchlo unaví, nechce sa mu hľadať cestu ďalej, alebo pri prvých prekážkach zneistie, lebo im nerozumie, a ani nevie ako, znova zablúdi naspäť do hradného opevnenia vlažnosti, kde ho čakajú dokorán otvorené dvere, ktoré sa za ním zasa... zabuchnú. To je jedna z najhorších vecí vlažnosti: má ohromne silnú gravitáciu.

Ako sa vlastne prejavuje taká vlažnosť u človeka? Jeho život býva zväčša relatívne pokojný, ale je to iba stav spánku, stav bez pohybu. Väčšinou nemusí nič vážne riešiť a za nič bojovať, a ak aj čosi bolo, znovunastolený stav pokoja ho vrátil tam, kde bol; to je tá gravitácia vlažnosti. (Že je takýto pokojný život v podstate veľký dar, to pochopí – ak pochopí – až neskôr; že mohol tento čas zdravia, pokoja a sily využiť mnohorako na realizáciu celého spektra vecí.) Každodenný život sa mu stal monotónnym a rutinným, a zaoberá sa hlavne sebou; neberie to ako egoizmus, jednoducho sa mu zdá jeho život nenaplnený, tak je to preň prirodzená reakcia. Ozýva sa v ňom svedomie, ktoré ho núti hýbať sa, on má však pocit, že to nevie, nedokáže, aj by chcel, ale nechce sa mu; a to v ňom vyvoláva nervozitu, zlosť, prípadne depresie a zatrpknutosť. Svoje šťastie odvodzuje od vecí a javov okolo seba, nie vo svojom vnútri. Hovorí si, že by bol šťastný ak: by si konečne našiel vytúženého vysnívaného partnera, ak by mal inú prácu, ak by bol na inom mieste, v inom prostredí, ak by spoznal nové veci, ak by sa niečo (osoby, udalosti) vrátilo z minulosti, prípadne ak by niečo preskočil a bol už v budúcnosti... Donekonečna rozmýšľa a hĺba nad týmto všetkým; to mu však neprináša nič dobré, len ho udržiava v depresii. Nerozumie, prečo sa veci a udalosti okolo neho dejú tak ako sa dejú, ani veľmi nechce rozumieť. Cíti sa ako obeť, žaluje sa na život, a občas ho aj obviňuje, že sa veci nedejú tak, ako by si prial...

Aký potom vyzerá únik z tohto stavu? Väčšinou zábava; hlavne v telke alebo (horšie) v krčme, prípadne akékoľvek hry a podujatia, ktoré ho učičíkajú, navodia falošný pocit radosti a života, a na chvíľu utlmia svedomie. Ale nástojčivý vnútorný hlas ho aj tak doženie a hučí doňho, že „niečo“ stále nie je v poriadku, a že vlastne vôbec nie je šťastný a život je nanič. A tak sa možno bude snažiť zmeniť jednu z tých vonkajších vyššieuvedených vecí, ktoré ho možno na chvíľu zamestnajú, lebo zmena je prospešná, avšak tú ťažobu prázdnoty a nenaplnenosti si bude nosiť stále so sebou a skôr či neskôr sa vždy opäť ozve...

A tak dookola, niekedy i celý život. Možno sa navonok bude zdať, že je to veľmi zamestnaný a scestovaný človek, ale vnútorne sa ani nepohol. Nezbavil sa žiadnej zo svojich zlých vlastností, nič neprekonal, nič nové vnútorne nespoznal, jeho skúsenosti a poznatky neprenikli k jeho srdcu. Nikam sa nedostal, je spútaný. V tom najhoršom prípade i všetko duchovné pokladá za nereálne či smiešne...

A to som rozvinula iba jednu z línií vlažnosti, je ich neúrekom, každý z nás pozná tú svoju, ak ju zažil. Niekto napríklad v pasivite a monotónnosti ostane, zmieri sa s ňou, dokonca sa mu tam zapáči, urobí si z nej výsadu a úplne ho vyvedie z miery, ak ju niečo naruší. Tak aj tí navonok dobrí ľudia nebudú mať v rozhodujúcej chvíli silu ísť za Svetlom a postaviť sa zaň, ich duch nemal ako zosilnieť, nemal ako spoznávať, nemal ako rásť...

Ak už strach, tak strach z vlažnosti. Je horšia než fyzická smrť, lebo tá je len míľnik na ceste života; vlažnosť je smrť duchovná, je to rozklad. Ľudí ničí nevedomosť, kde sa nachádzajú, že stoja mimo Pravdy, mimo života, hlavne keď si myslia, že sú na tom ešte celkom dobre. Vlažnosť je lepkavá, lepí sa na ňu všetko možné, zabraňuje vidieť; vidí len vlastný vymyslený pokrivený svet predstáv.

Skutočný život nezávisí od vecí vonkajších. Tie sú iba pomocou, aby sa duch otvoril. Každá prítomná minúta je vlastne taká pomoc. Ak si chceme naschvál privolať tie vonkajšie „veci“ (udalosti, miesta, osoby, predmety a čojaviečoešte), ktoré nás vždy zaručene rozochvejú a oživia, dosť často sa stáva, že to nefunguje. Pretože volíme nesprávny smer. My rozochvievame veci, nie ony nás. To, čo je pomoc, nemôže byť hlavný zdroj. Tým je naše srdce. Neurobme si z vonkajších vecí barly, zatiaľčo vlastné zdravé údy sme vyradili z činnosti. Nikdy nám to neprinesie naplnenie.

A ako vystúpiť z toho hrozného začarovaného kruhu vlažnosti? Otvoriť si srdce... Zaberá v prvom rade modlitba o pomoc a silu, úprimná, z hĺbky srdca, akej sme schopní v stave najväčšej núdze a utrpenia, ale i radosti. Žiadny naozajstný, úprimný a silný záchvev srdca nie je bez odozvy; a nikdy, nikdy nie je nevyslyšaný, taká je láska Stvoriteľa. Za tým nasleduje pohyb a bdelosť. Neustále mávanie krídlami vo vzduchu, aby sme zase nespadli. Nesmierne ťažké. Nech nám v tom všetkým Pán Boh pomáha. Ide o život...