Thursday, April 30, 2009

Slováci všetkých krajín spojte sa

Akurát som pred pár dňami rozmýšľala, ako často teraz zvyknem okolo seba počúvať slovenčinu; predtým to tak nebolo. V práci, na ulici, v obchodoch... Neviem, či preto, že je tu viac Slovákov, alebo som sa na to predtým tak nesústreďovala, alebo som k nim teraz jednoducho viac priťahovaná (ešte aj toho Jozefa Bednárika som stretla...:-)). Každopádne, idem si dnes len tak po ulici (na ume akurát že čo ešte pôjdem kúpiť), keď odrazu počujem niekde nad sebou zavrieť okno, a tak mi napadlo, aké to musí byť - bývať v centre najrušnejšieho centra, blízko Spire-u a Lidlu, kde je kopec ľudí a ešte väčší kooopec áut... Pri tých myšlienkach som zdvihla hlavu a zapozerala sa na okná nad sebou a čože som nezbadala:




Pri príležitosti zrejme hokejovej. A aj keď človek nie je patriot do tej miery, že by sám vyvešiaval vlajky do okien, keď také čosi vidí v centre cudzieho (rozumej neslovenského) mesta, musí sa usmiať...:-) (a stačilo len zdvihnúť hlavu a zapozerať sa...)

Wednesday, April 29, 2009

Malý futbalista

V jeden príjemný jarný deň v parku... (škoda, že nemám lepší foťák. Pohyb, detské nadšenie a zaujatie je ťažko dobre odfotiť aj s kvalitnejším...)


Here we go...


Hralo sa viac rukami, než nohami :-)




...bude z neho asi lepší brankár...:-) Gól to nebude!


Chcem ísť dole...


Ockoooo, poď ma dať doleee!


Sám si na fontánu vyliezol, sám z nej teraz musíš zísť...


Poradím si...








Usmej sa tete do foťáku..!


Usmejem...:-)

Saturday, April 25, 2009

Koľko sa toho zmestí do potoka...

V jedno ráno som vyšla na balkón a čakal ma takýto pohľad:

Niekto sa zasa realizoval... :-( Stoličky ako nové, človek by ich aj vytiahnuť išiel, keby neboli na tak ťažko prístupnom mieste. Potok nám síce tečie pod balkónom, ale dostať sa k nemu dá len obrovskou okľukou a preliezaním plotov (ešte sme to neskúšali). Človek by si myslel, že takto izolovaný kúsok prírody bude mať od ľudskej neplechy pokoj, ale... Buď to bol riadny švih cez plot, alebo silný prúd potoka; každopádne sme zasa raz boli svedkami koľko pohodlnosti a ignorancie sa spolu so stoličkami zmestí do potoka, a poza anonymitu "voľakoho" a "nikoho" ešte viac...:-(

Wednesday, April 22, 2009

Gleaming Spring


Vojdite. Brána sa otvára. Je tu jar...


...zaujíma sa o veci, čo rastú...


...a o plnosť farieb...




Sú ale veci, čo neporastú, ak sa o to nepričiníme...


...a ak nechceme vyjsť von a dýchať, vnímať, prežívať...




...stará sa s pozornosťou a dôkladnosťou...


...rezonuje životom...


...podelí sa o momenty... a momentky...


...a hlavne - ponúka nový začiatok...


...Jar...






Sunday, April 19, 2009

Dracula in Eason

Vyšla nová edícia knihy Dracula od Brama Stokera pri nejakej príležitosti, neviem akej, a tak k nám prišiel podporiť jej predaj a pán gróf osobne...:-)


Včera bol u nás podpisovať svoju životopisnú knihu akýsi vrestlingový zápasník (teraz už v dôchodku), bolo koooopec ľudí; iba keď tu ja tak neskôr podvečer zídem dole na prízemie a miesto vrestlingera tento tu...:-) Zabratý do rozhovoru s hlavným šéfom Easonu! Musela som si to vyfotiť...


Jedna moja staršia kolegyňa užasnuto sledovala túto scénu, a keď som sa jej prihovorila, povedala, že ten chlapík je majiteľ pohrebného ústavu! Potom, keď si okuliare posunula vyššie na nos a zapozerala sa lepšie, poopravila sa, že asi nie... Ale že sa podobá. Nemohla som sa nesmiať. Džob pohrebníka by sa Draculovi taaak hodil, no nie? ;-) Ale inak to tomu chlapíkovi pristane, čo poviete? :-)

Saturday, April 18, 2009

Chair of Knowledge


Story of Beag Hickory, the dwarf of poetry:

„When I was a young lad, not much shorter than I am now, I lived in a village at the foot of the Devil’s Back, a steep and barren mountain. On early summer mornings I could see the dawn’s rosy fingers turning the water to a shimmering pink. In the autumn swollen clouds hung so low, sometimes almost half the mountain would disappear. In the winter the brine would be a stony grey and the Devil’s Back would be white with snow. With the advent of spring the thaw would swell the rivers and everywhere there would be the sound of the land coming to life. When I think on it now, I swear it brings a tear to my eye.

As I grew older, yet grew no taller, a rumour began that I wasn’t my mother’s son at all but a changeling, a child of the mountain sprites left in place of the true baby they had stolen. The villagers were disturbed by this and wanted proof that I either was or wasn’t such a baby.
„You must go to the Cathaoir Feasa,” they said.

High up on the narrow ridge of the Devil’s Back, there was an old tree trunk. The tree itself, an ancient oak, had been struck by lightning many years ago and all that was left was the charred stump. And the strangest thing was that the stump had burned in such a way as to truly resemble a throne, complete with two arms, four sturdy legs and a high back. And this wooden throne was called the Cathaoir Feasa – the Chair of Knowledge. It was believed that if a person could spend a whole night, form dusk until dawn, on the Cathaoir Feasa and come down the hill under his own steam in the morning, then that person must surely be a sprite’s child and would be blessed with the gift of poetry and a yen for travel.

My parents warned me of the dangers. The last person to sit on the Cathaoir Feasa had returned a gibbering wreck. It wasn’t poetry he was spouting but lunacy and he travelled no further than the madhouse in his lifetime. I will not deny that I was wary. I bade the village goodbye and set off up the Devil’s Back one early autumn afternoon.

The sky was blue and cloudless, the trees already turning as the days grew shorter. There was a nip in the air, but I climbed in a good humour. As I approached the hlafway point the land began to change. It was as if winter had already arrived. The sky turned grey, threatening rain, and the wind was picking up. My confidence ebbed with the setting sun.

As the last ray of light disappeared over the horizon, the edge of my known world, I reached the summit of the Devil’s Back. And what a bleak place it proved to be. The narrow ridge was no more than five strides across and there, in the middle of my path, was the Cathaoir Feasa. I went forward slowly and settled down and hoped for the best.

Well, I’ll tell you now, such a wretched night I have never spent before nor would I wish to spend again.

The cold descended and bit my toes and my cheeks with its razor-sharp teeth. The wind howled around my ears and whispered terrible thoughts in my head that would drive a man crazy. I was shivering violently and clinging on to the arms of the chair for dear life. Then a thick fog crept up the hillside and rolled around me and over me. After that came the rain to drench me.

I had no idea what the time was; perhaps an hour had passed, perhaps four, when the wind quieted and the rain turned to drizzle. I thought I was through the worst of it. But then the noises started. Howling and rustling, barking and baying. Great crashes like giant’s footsteps on either side of me. And I felt things too, stroking my face and pressing their cold lips against my ears. I began to think that I was truly on the verge of insanity. My last memory of that night is that I could feel hands grabbing my clothing and pulling at me, trying to drag me from the chair...

I woke to the sweetest tune in the world. Birdsong. And with that blessed singing I saw a ray of light. The sun was breaking through the darkness over the sea. I was overcome by a feeling of elation and then utter exhaustion.

It was a sorry sight greeted the welcome party when I finally staggered back into the village. I was drenched and bedraggled, my clothes were in tatters, my shoes had been blown off my feet and I was raw from the lashing I had received all night.

And so let it be know, I might throw potatoes for a living, but in my heart I will always know that I, Beag Hickory, survived a night on the Cathaoir Feasa and poetry was my reward.”

(F. E. Higgins - The Bone Magician)

Lovely, isn't it? :-)

Thursday, April 16, 2009

Dublin's parks - Memorial Park

Parky sú pre mňa tu v Dubline kúskom prírody, ktorý pre svoj život nevyhnutne potrebujem. Nie sú iba miestom odreagovania či oddychu, sú oveľa viac. Našťastie, Dublin možno nazvať mestom zelene a parkov. Vysádzajú tu trávu, kvietky alebo stromy na každý zvyšný meter štvorcový. Nikdy zeleň netrpí na úkor betónu, práve naopak. Skôr tam, kde by mohlo niečo rásť, betón vypáčia a vyklčujú. Nemusia sa o to ani veľmi starať (akurát tak kosiť), veď v upršanom Írsku zeleň bujnie bez veľkej námahy. Nenadarmo sa mu hovorí smaragdový ostrov...


Memorial park bol vybudovaný na pamiatku padlých obetí svetových vojen. Spája sa tu krása prírody a architektúry...


...hlavne stromov, samozrejme; na mojom blogu už dosť dobre známych...:-)


Nemusia byť vždy rozkošatené. Ako hovorím, zeleň sa tu musí trochu krotiť. :-) Ale pomedzi spílené kmene sa už vyťahujú nové vetvičky


Park za skorého jarného večera, keď ešte nič nekvitne


Takto to vyzerá v plnom kvete


...zaplavený predovšetkým kráľovskými ružami...


...ale aj inými kvietkami :-)


...aj na stromoch... Keď zafúka vietor, z konárov snežia biele a ružové lupene


Park so širokými priestranstvami je rajom pre psíkov a psíčkarov




Park pretína riečka s plávajúcimi vznešenými labuťami...


...hanblivými kačkami, ktoré radi zaliezajú pod konáre...


...a iným vodným vtáctvom... ;-)


Fontánky prešli všelijakými možnými štádiami existencie od trojcentimetrových živoriacich jazýčkov po dvojmetrové tryskavé gejzíry; od bohato zalistnatených lekien po holú vodu so suchými listami a sem tam aj odpadkami (našťastie je o park dobre postarané a pravidelne ho čistia). Teraz sú v takom jarnom predprípravnom štádiu, uvidíme, čo sa z toho vykľuje




Mega daisy :-)