Sunday, November 29, 2009

Krok za krokom...



Toto je môj rozprávkový adventný kalendár na rok 2009. Keď som ho videla v obchode, tak ma nadchol, že som si ho hneď kúpila (kúpiť pekný kalendár je ťažšie než sa zdá, väčšinou majú také hrozne gýčové santovské, a našla som aj akýsi divný s "Christmas fairies" - vílami na vianočnom stromčeku, dokonca jednou aj černoškou, zrejme aby to náhodou nevyzeralo, že to má monorasistické tendencie). Nie je čokoládový, za okienkami budú obrázky. Vôbec netuším aké. Či klasické obrázky s čižmičkami, hviezdičkami a anjelikmi, alebo niečo iné. Aj to tajomstvo sa mi na tom kalendári páči. Ale páči sa mi hlavne symbolika kalenára, pomalé denné otváranie okienok, krok za krokom. Približovanie sa. Postupnosť. Mám čas pripraviť sa a každý deň sa mi to pripomína. Nie ten čas, ale to, že sa mám pripraviť.
Teším sa na Vianoce, lebo... jednoducho sa mi nedá netešiť sa. Nemôžem si pomôcť. Sú to Vianoce. Aj keď neviem, aké budú. Trochu smutné, ako posledných pár rokov vždy, a inak... Najviac si toho roku prajem ten vianočný pokoj a mier v duši. Zisťujem, že mi teraz akosi chýba. Pravý Pokoj, to je spojenie so Svetlom, s poznaním, so Životom. A od toho sa potom môže odvíjať všetko ostatné...

Thursday, November 26, 2009

Saturday, November 21, 2009

Hádanka sa neháda... 3


Moja obľúbená..:-) Skúste!

Istý muž raz cestoval krajinou, kde žili ľudia, čo hovorili vždy buď iba pravdu, alebo iba klamali. Ako tak cestoval, prišiel raz k jednému rázcestiu. Vedel, že jedna cesta viedla do jedovatých močiarov, ktorých výpary by mu spôsobili pomalú, bolestivú a hrôzyplnú smrť. Druhá cesta viedla do cieľa, kam mal namierené: do prekrásneho mesta. Pocestný však nevedel, ktorá cesta je ktorá; neboli pri nich žiadne označenia. Bezradne si sadol na okraj, a rozmýšľal, čo ďalej, keď tu zrazu uvidel k nemu prichádzať dvoch mužov. Jeden z nich bol pravdo-vravec, ten druhý klamár. Pocestný ale nevedel, ktorý je ktorý, a bolo mu dovolené položiť iba jednu jedinú otázku, aby zistil, ktorou cestou sa má vydať. Na chvíľu sa zamyslel, potom sa spýtal jednoduchú otázku, a krátko na to už bol bezpečne na ceste do vytúženého mesta.

Čo sa pocestný spýtal, a komu položil otázku?

F. E. Higgins - The Eyeball Collector

Tuesday, November 17, 2009

Rowan Atkinson live on the stage

Tentokrát to nie je Mr. Bean z televízie. Maličký výber z "One man shows" Rowana Atkinsona. Naživo na javisku. Vychutnajte si to!
(Inak, možno viete, že Rowan je v skutočnosti vysoko inteligentný človek. Ale myslím, že iba taký môže zahrať postavu ako je Mr. Bean skutočne presvedčivo. Hlupák by to nedokázal :-))

Na úvod, samozrejme, neviditeľné bubny. Musia byť! :-))



Rovnako tak vynikajúco Rowan zvláda aj klavír:



Rowan ako dirigent:



Na záver lahôdka: V skratke - kurz randenia, rozpísane - Rowan autenticky predvádza (za slovného doprovodu kolegu), čo chlap má a čo nemá robiť, keď berie dievča von:




Related link:
Take it easy, Mr. Bean

Saturday, November 14, 2009

Jesenné...





























Related link:
Podoby jesene (2008)

Cválajúci duch


Indiánsky príbeh na dobrú noc...:-)

"...bolo to v zime, v šestdesiatom. Tancujúci oblak lovil pri cédrovom jazere, keď tu náhle začul praskanie ľadu. Vyliezol na kopec pozrieť sa a zbadal niekoľko stoviek byvolov; chceli prejsť cez jazero. Ale ľad už začal povoľovať. Nemohol robiť nič, tak iba sedel a pozoroval, čo sa bude diať. Vtedy zažil zvláštnu vec. Vynoril sa pred ním. Veľký biely byvol. Biely ako sneh. Stádo si ho tiež všimlo a zostalo stáť. Potom sa obrátilo a rozbehlo sa naspäť. A biely byvol sa otočil a Tancujúci oblak videl, že jeho oči sálajú ako dva červené uhlíky v noci. Ten duch, ten byvol, sa uprene díval. A Tancujúci oblak cítil, ako mu ten byvol hľadí až na dno duše. Potom sa obrátil a zmizol medzi stromami. Rozplynul sa..."

(zo seriálu Doktorka Quinnová)

Monday, November 9, 2009

Soft Autumn... in paint

...by Gordon Lewis















Saturday, November 7, 2009

Monday, November 2, 2009

Autumn of Roses


Aj keď sa v plnom kvete môže zdať, že ich krása nikdy neskončí,


nakoniec príde čas, keď ich lupene začnú vädnúť a jeden po druhom odchádzať


Ruže sa tesne predtým, než zaniknú, otvárajú najviac. A po tomto najväčšom otvorení, aké môžu svetu dať, ho opúšťajú...


...niekedy postupne, kúsok po kúsku, keď ešte ani nie sú dokorán otvorené


...niekedy nečakajú, kým sa úplne otvoria, a odovzdávajú svoje lupene vetru jeden po druhom, ešte plné síl


...niekedy príde koniec možno nečakane, a oni sa prepadávajú dovnútra... Napohľad už možno nepekné, ešte stále majú čo dávať, ešte stále sú plné vône, ktorá teší každého, kto sa nenechá odradiť ich vzhľadom


... a niektoré práve pred svojím koncom prejavia najväčšiu krásu, a odchádzajú utíšene, v objatí listov


Sú výzvou, sú otázkami. Ako nám môžu po všetkej tej kráse pred očami takto vädnúť? Naháňa nám to strach?


Bojíme sa vädnutia, a toho, že odchádzajú do neznáma, a chceme, aby ostali navždy rozkvitnuté?


Obľúbili sme si ich, zvykli sme si na ne, každý deň sme sledovali ich rast, ich kvitnutie, ich otváranie... Dali všetko, čo mohli dať a lúčia sa...


Budú nám chýbať, zdá sa, že všetka krása pominie s nimi...


...ale keby to tak naozaj bolo, neodchádzali by tak pokojne a vznešene


...a aj keď sú možno pre tento svet na kolenách, vedia, aký je koniec dôležitý, potrebný, nevyhnutný, očisťujúci a posúvajúci ďalej...


...lebo jeho nevyhnutný následok je ďalší začiatok; a ten je rovnako nevyhnutný ako koniec - ba snáď ešte dôležitejší, lebo kvôli nemu vlastne koniec nastáva. Bez zošúverených a opadnutých listov by neboli nové puky. Ruže v skutočnosti neodchádzajú, ale sa pripravujú na nový rast...