Wednesday, January 27, 2010

Benefits of failure and the importance of imagination


J. K. Rowlingovú, slávnu autorku Harryho Pottera, vidia mnohí ako dobrú „biznismenku“, ktorú postihlo neuveriteľné šťastie, a ktorá ráta svoje peniaze po miliónoch. Tí, čo však poznajú aspoň trochu jej život, vedia, že to nemala vždy na ružiach ustlané, a že sa k úspechu dopracovala tvrdou prácou a pevnou vôľou; a predovšetkým neplánovane. Zažila ako osamelá matka pascu chudoby, z ktorej dostať sa bolo veľmi náročné, a ťažké depresie. Prvý diel Harryho Pottera vznikol v týchto podmienkach, a bol nielen liekom proti depresiám, ale vložila doň kus svojho života a srdca; písala ho pre seba. Ľudia, ktorí túto výnimočnú ženu stretli a poznajú ju, oceňujú na nej predovšetkým jej pokoru, sociálne cítenie, zmysel pre charitatívnosť (v najlepšom slova zmysle), ale i zmysel pre humor a inteligenciu. Toto je zopár kúskov z jej prejavu, ktorý predniesla na promócii absolventov Harvardskej univerzity v roku 2008:


"Ultimately, we all have to decide for ourselves what constitutes failure, but the world is quite eager to give you a set of criteria if you let it. So I think it fair to say that by any conventional measure, a mere seven years after my graduation day, I had failed on an epic scale. An exceptionally short-lived marriage had imploded, and I was jobless, a lone parent, and as poor as it is possible to be in modern Britain, without being homeless. The fears that my parents had had for me, and that I had had for myself, had both come to pass, and by every usual standard, I was the biggest failure I knew."

V podstate je to tak, že my sami sa musíme rozhodnúť, čo pre nás znamená zlyhanie, aj keď svet je dychtivý dať vám celý rad možností, ak ho necháte. Takže myslím, vrámci konvenčných kritérií, iba sedem rokov po mojej promócii som zlyhala na celej čiare. Rozpadlo sa mi extra krátke manželstvo, bola som bez práce, osamelá matka, a tak chudobná ako je to len možné v modernej Británii bez toho, aby som bola bezdomovec. Všetko, čoho sa moji rodičia pre mňa obávali, a čoho som sa bála aj ja, všetko sa stalo skutočnosťou. Z každého možného hľadiska, ja som bola to najväčšie zlyhanie, aké som poznala.

"So why do I talk about the benefits of failure? Simply because failure meant a stripping away of the inessential. I stopped pretending to myself that I was anything other than what I was, and began to direct all my energy into finishing the only work that mattered to me. Had I really succeeded at anything else, I might never have found the determination to succeed in the one arena I believed I truly belonged. I was set free, because my greatest fear had been realised, and I was still alive, and I still had a daughter whom I adored, and I had an old typewriter and a big idea."

Takže prečo potom hovorím prospechu zlyhania? Jednoducho preto, lebo zlyhanie predstavuje oslobodenie sa od všetkého nepodstatného. Prestala som sama pred sebou predstierať, že som čokoľvek iné, než čím som v skutočnosti bola, a zamerala som všetku svoju energiu do jedinej práce, na ktorej mi naozaj záležalo. Keby som naozaj uspela v niečom inom, zrejme by som nikdy nenašla vôľu skúsiť uspieť v jedinej oblasti, o ktorej som verila, že do nej naozaj patrím. Bola som oslobodená, pretože som spoznala svoj najväčší strach, a bola som stále nažive, stále som mala dcéru, ktorú som milovala, mala som starý písací stroj a jeden veľký nápad...

"You might never fail on the scale I did, but some failure in life is inevitable. It is impossible to live without failing at something, unless you live so cautiously that you might as well not have lived at all – in which case, you fail by default."

Vy pravdepodobne nikdy nezlyháte v miere, v akej som zlyhala ja; ale nejaké to zlyhanie v živote je nevyhnutné. Je nemožné žiť bez zlyhania – iba ak žijete tak opatrne, že ste vlastne ani nežili; v tom prípade ste zlyhali tým, že ste premárnili svoj čas...

"Failure gave me an inner security that I had never attained by passing examinations. Failure taught me things about myself that I could have learned no other way. I discovered that I had a strong will, and more discipline than I had suspected; I also found out that I had friends whose value was truly above the price of rubies."
"The knowledge that you have emerged wiser and stronger from setbacks means that you are, ever after, secure in your ability to survive. You will never truly know yourself, or the strength of your relationships, until both have been tested by adversity. Such knowledge is a true gift, for all that it is painfully won, and it has been worth more than any qualification I ever earned."

Zlyhanie mi dalo istú vnútornú istotu, ktorú som nikdy nedosiahla spravením skúšok (na škole). Zlyhanie ma naučilo veci o sebe samej, ktoré by som sa inak nenaučila. Objavila som, že mám silnú vôľu a viac disciplíny, než som myslela; a taktiež som spoznala, že mám priateľov, ktorých hodnota bola naozaj nad všetky drahokamy sveta. Poznanie, že ste vyviazli múdrejší a silnejší z neúspechov a porážok, znamená, že ste, a to už navždy, zaistení vo svojej schopnosti prežiť. Nikdy seba samého naozaj nespoznáte, ani silu vašich vzťahov, až pokým oboje nie je vystavené nepriazni osudu. Také poznanie je ozajstný dar, pretože je získané bolestne; a bolo hodné viac než akákoľvek kvalifikácia, ktorú som kedy dosiahla...

"Now you might think that I chose my second theme, the importance of imagination, because of the part it played in rebuilding my life, but that is not wholly so. Though I personally will defend the value of bedtime stories to my last gasp, I have learned to value imagination in a much broader sense. Imagination is not only the uniquely human capacity to envision that which is not, and therefore the fount of all invention and innovation. In its arguably most transformative and revelatory capacity, it is the power that enables us to empathise with humans whose experiences we have never shared."
"Unlike any other creature on this planet, humans can learn and understand, without having experienced. They can think themselves into other people’s places."
"Of course, this is a power, like my brand of fictional magic, that is morally neutral. One might use such an ability to manipulate, or control, just as much as to understand or sympathise."

Možno si teraz myslíte, že moju druhú tému, význam predstavivosti, som si zvolila preto, lebo hrala dôležitú rolu v prestavbe môjho života, ale nie je to celkom tak. Aj keď budem brániť hodnotu príbehov až do posledného dychu, naučila som sa vážiť si predstavivosť v oveľa širšom zábere. Predstavivosť nie je iba unikátna ľudská schopnosť vidieť v duchu niečo, čo nie je – a teda je prameňom všetkých vynálezov a inovácií. Je to preukázateľne najviac meniaca a odhaľujúca schopnosť; je to sila, ktorá nám umožňuje spolucítiť s ľuďmi, ktorých osudy a skúsenosti sme nikdy neprežili. Tak ako žiadny iný tvor na tejto planéte, ľudia sa môžu učiť a porozumieť niečomu, čo sami priamo neskúsili. Môžu sa vcítiť a „vmyslieť“ na miesto iných ľudí. Samozrejme, je to schopnosť vlastne neutrálna. Môže sa použiť na manipuláciu a kontrolu rovnako ako na pochopenie a spolucítenie.

"And many prefer not to exercise their imaginations at all. They choose to remain comfortably within the bounds of their own experience, never troubling to wonder how it would feel to have been born other than they are. They can refuse to hear screams or to peer inside cages; they can close their minds and hearts to any suffering that does not touch them personally; they can refuse to know. "
"I might be tempted to envy people who can live that way, except that I do not think they have any fewer nightmares than I do. Choosing to live in narrow spaces leads to a form of mental agoraphobia, and that brings its own terrors. I think the wilfully unimaginative see more monsters. They are often more afraid."

Mnoho ľudí sa však rozhodne svoju predstavivosť vôbec nepoužiť. Zvolia si zostať pohodlne v medziach svojich vlastných skúseností, nikdy sa neobťažovať predstaviť si, aké by to bolo, keby boli narodení v iných pomeroch, podmienkach, s inými schopnosťami, či neschopnosťami. Môžu odmietnuť počuť výkriky a nazrieť do klietok; môžu uzavrieť svoje mysle a srdcia voči utrpeniu, ktoré sa ich priamo nedotýka, môžu odmietnuť vedieť.
Možno by som bola v pokušení závidieť ľuďom, ktorí takto žijú; až na to, že nemyslím, že by mali o niečo menej nočných mor než mám ja. Vybrať si život so zúženým pohľadom naň vedie do formy mentálnej agorafóbie (strach z veľkého otvoreného priestoru), a to prináša svoje vlastné hrôzy. Myslím, že tí s menšou predstavivosťou, vidia viac strašidiel. Sú často oveľa viac ustráchaní.

"One of the many things I learned at the end of that Classics corridor down which I ventured at the age of 18, in search of something I could not then define, was this, written by the Greek author Plutarch: What we achieve inwardly will change outer reality.
That is an astonishing statement and yet proven a thousand times every day of our lives. It expresses, in part, our inescapable connection with the outside world, the fact that we touch other people’s lives simply by existing."

Jedna z mnohých vecí, ktorú som sa naučila pri štúdiu klasikov, keď som hľadala niečo, čo som nevedela pomenovať, bola táto, napísaná gréckym autorom Plutarchom: „To, čo dosiahneme vnútorne, zmení našu vonkajšiu realitu.“ Je to prekvapujúce zistenie, a predsa potvrdené každodenne tísíckrát v našich životoch. Čiastočne to znamená našu nevyhnuteľnú spojitosť s vonkajším svetom; fakt, že sa dotýkame životov iných ľudí už len tým, že existujeme...

A ešte na záver:
"As is a tale, so is life: not how long it is, but how good it is, is what matters."

(Toto je iba maličký výber. Video celého prejavu plus jeho kompletný textový prepis nájdete tuto. Odporúčam!!!)

Sunday, January 24, 2010

Closer

...from National Geographic colection

























Sunday, January 17, 2010

"Čo veta, to perla" alebo to najlepšie z našich výletov 3


Keďže uverejňujem denníky podľa časovej postupnosti, teraz by mal byť na rade prvý z Czestochowských. Spomínam si na veľa vecí, ale zlievajú sa mi mená, miesta a časy; občas neviem, čo k čomu priradiť. Uvedomila som si tiež, že tradícia denníkov sa vyvinula neskôr a zďaleka nemám zaznamenané všetky výlety a situácie; napríklad Murzasichle... (Neboli sme náhodou v Jozefove dvakrát?)

Pomôžete mi spomenúť si? Skúsme takto mimodenníkovo najprv výlet(y) do Varšavy a okolia. Spomínate si na naše panické nastupovanie a vystupovanie z vlaku, keď sme si neboli istí, kde sme? Mali sme vystúpiť vo východnej Varšave a boli sme v centrálnej, ale nevedeli sme, či inkriminovaná ceduľka s nápisom Warszawa vsch. označovala smer, kam pôjdeme, alebo miesto, kde sa nachádzame. Stáli sme už niekoľko minút, keď sme zhodnotili, že máme vystúpiť, a tak každý schmatol v panike všetko, čo mu prišlo pod ruku (nech to stihneme), bolo jedno, či to bolo priamo jeho, a vybehli sme von. Tam sme si všetko už spokojne porozdeľovali, čo komu patrí. Lucke však nedalo, a spýtala sa okoloidúceho, či sme vo východnej Varšave, a on že v centrálnej – tak sa situácia zopakovala. Každý v panike schmatol všetko, čo mu prišlo pod ruku a hajde naspäť do vlaku (našťastie tam ešte stál)...

Keď sme potom znavení vystúpili vo východnej Varšave, otec Adam (mal nás čakať) nebol na dohľad, a tak sme sa bez rozmyslu ako ovečky pustili, kam nás oči viedli. Zišli sme dolu schodmi a Džordžo zavelil: „Tu to vyzera jak v Košicof. Dolava!“ A my všetci jak ovce doľava. Ideme si, ideme, nevedno kam, keď zrazu sa niekto (Bola to Božka?) otočil a zbadal vysmiateho zubatého otca Adama, ako ide za nami. Bol zvedavý kam až dôjdeme, tak sa neohlásil a sledoval nás. A dobre sa bavil...

Spomínate si, ako sme sa o niekoľko dní predsalen dostali do centrálnej stanice, ako sme tam blúdili a všetko si pozerali, kopec šiatrov a obchodov, vstup do metra... obrovské... Došli sme potom do ďalšej obrej haly, kde bol vysokánsky vianočný stromček, a tam sme sa unavení usadili. Keď sme sa potom skontaktovali s istým Poliakom Lukášom, ktorého sme išli navštíviť, Lucka sa s ním dohodla, kde sa stretneme (mal po nás prísť), citujem „pri vianočnom stromčeku.“ Lukáš povedal: „Dobre,“ a zavesil. A my ho čakáme a čakáme... Na stanovený termín neprišiel... No dobre, päť minút meškať môže... Desať minút... Pätnásť minúť... Sme už nervózni z únavy a dlhého čakania... O dvadsať minút sa objavil, a my radi, že ho vidíme, sme mu odpustili meškanie. To však ešte nebolo všetko... Ja som už pred uzimenými očami mala vidinu poľskej herbaty, do ktorej nás, podľa môjho odhadu a dúfania, delilo takých desať minúť – no nebudem to naťahovať, vliekli sme dobrú trištvrte hodinu, možno aj hodinu po Varšave, a keď sme nakoniec utrmácaní a žehnajúc našej šťastnej hviezde došli do Lukášovho bytu a dali si herbatu, vysvitlo, že tá naša dlhá „prechádzka“ mala byť prehliadka Varšavy... Nuž, mohol nám to povedať aj skôr, aspoň by sme zdvihli unavené oči z chodníka...

A zlatý klinec ešte len príde. Keď sme boli už napapaní chlebíčkov a načínali sme druhú šálku herbaty, Lukáš sa z ničoho nič marekovsky do ticha spýtal (Poliaci to asi majú v krvi):
„Čo je to vianočný stromček?“
(U nich sa vianočný stromček povie chvojinka, či chojinka, tak nejako.) My sme zmrzli, šok 507, a prestali sme sa naňho hnevať, že meškal „až“ o dvadsať minút...:-)

Keď potom Robo len tak prehodil: „...sme sa pozobuvali... to budu teraz vypary...“, Lukáš v záchvate udržania konverzácie chcel vedieť, čo znamená slovo výpary; Robo hneď: „O jéminečku, taka somarina, nehvarte mu!!“ Ale Lukáš bol vytrvalý, zobral dokonca slovník (!), a to slovo v ňom hľadal... Nepamätám sa už, či to slovo našiel, viem len, že som sa strašne smiala a Robo sa jeminečkoval ešte desať minút... (Aj keď to slovo našiel, pravdepodobne to, chudák, nepochopil...)

Alebo ako sme raz nastúpili kamsi na autobus a Lucka pri nákupe lístkov nepochopila, čo po nej šofér chce, ten sa naštval a zrúkol na ňu a Džordžo mu na jej obranu povedal jednu zo svojich najpamätnejších viet: „My máme slabé srdcia, ale silné ruky.“

A keď sme sa chceli stretnúť s Ulou, ale nemali sme na ňu žiadny kontakt? A potom sme ju úúúúplne náhodu stretli v električke... Zázrak...:-)

Ja mám ešte v hlave nekonečné rozhovory v kuchyni kláštora, rozoberali sme všetko možné, bolo to super... Aj to ešte viem, ako nám samotné rehoľné sestry pražili risky na cestu domov rovno v piatok..:-)

A spomínate si, ako Božka kŕmila vtáčikov v parku (myslím, že vo Wilanowe, ale nie som si istá) a vyzerala ako socha slobody so zdvihnutou rukou..? :-)

A čo Murzasichle? Na to spomínam veľmi rada, bývali sme priamo pod Tatrami; všade, kam sme sa otočili, bol krásny výhľad. Na tomto výlete sme sa naučili význam slova „blízko“ u Poliakov. Najprv keď sme nasadli do mikrobusu na stanici, a trmácali sme sa dosť dlho, mysleli sme si, že sa šofér len pomýlil. Potom nás vysadil na križovatke (nešiel priamo do M.), povedal nám, že keď sa pustíme po tej ceste, sme v Murzasichle raz dva, lebo je to „blízko“. My sme teda túžobne pozerali za každú zákrutu, ale trmácali sme sa v daždi a s ťažkým ruksakom dobré dva – tri kilometre, kým sme narazili na – domček. Bola to len taká osamelá drevenica, ale povedali nám tam, že keď budeme pokračovať po ceste, sme tam raz – dva, lebo je to „blízko“. Keď sme nakoniec uvideli tabuľku Murzasichle, dobreže sme nemali v očiach slzy šťastia ako maratónec, keď sa díva na cieľovú pásku. Ale cieľová rovinka mala byť dlhšia, než sa zdala. Budzova 25 bola naša adresa, samozrejme, že sme sa na ňu spýtali hneď prvého človeka, čo sme uvideli. Povedal nám, že je „blízko“, len čo sa pustíme dole po ceste... Už sme začínali byť na to slovo ostražito-alergické... Poslušne sme sa pustili dole cestou, samozrejme, dedina rozťahaná ako Ždiar, a keď sme konečne uvideli tabuľku „Budzova“, našu veľkú radosť nestlmila ani únava. Ešte stále sme neboli poučené... Už len číslo 25... Pozeráme po domoch, na nich tabuľky 1a, na ďalšom 1b, potom 1c, 1d, ďalej 2a, 2b, a tak ďalej, až sme došli po nejaký 8d, a za ním... nič. Lúka, kopec. Nemohli sme uveriť vlastným očiam. Samozrejme, že sme sa po chvíľke zúfalého váhania pustili hore kopcom, kde na našu radosť, bolo vidno v diaľke ďalšie domy. Keď sme na koncový koniec došli k číslu 25 a zložili sa v jedálni (myslím tým zhodili ruksaky a samých seba k nim), boli sme také uťahané, že sme si ani nevládali vybrať fľaše s vodou, aj keď sme boli pekelne smädné... A to ešte neskôr ktosi zahlásil: „Ale vy tu nebývate...“ My hneď na to: „My už nikam nejdeme!!!“ Ten dotyčný na to vyplašene: „Len kľud, len kľud, bývate len vo vedľajšom dome... To je pár metrov...“ :-) (Takže nakoniec bola naša destinácia číslo 24. Ešte sme si zašli! :-))

Neskôr, po ďalších skúsenostiach, sme došli k záveru: pokiaľ ide o odhad vzdialenosti, u Poliakov znamená „blízko“ trasu do 20 kilometrov, pokiaľ idete pešo; pokiaľ sa veziete vlakom, je to 200 kilometrov...

Zišlo mi teraz na um, keď sme neskôr išli s Robom a Džordžom hore tým kopčiskom k nášmu číslu 24, sedela pri kraji cesty akási skupinka ľudí na drevenom plote, desiatovali a bavili sa na našom namáhavom fučaní do kopca. Nebavili sa však dlho, v jednej chvíli, práve, keď sme sa na nich pozerali, klát, na ktorom sedeli, sa pod nimi prelomil a oni sa vyvalili dozadu; len tak nohami zašvingali vo vzduchu. Nuž, kto sa smeje naposledy, ten sa smeje najlepšie...;-)

Pamätám si ešte z rozprávania Roba a Džordža (prišli dva dni neskôr ako my, a potom aj odišli dva dni neskôr) ako Džordžo hneď v prvý deň spôsobil medzinárodné vzťahové nedorozumenie, lebo povedal istej slečne, že sa mu „podobá“; keďže sa podobala na jednu jeho známu. Až neskôr sa dozvedel, že „podobať sa“ znamená po poľsky „páčiť sa“. Tým sa aj vysvetlilo jej záhadné sklopenie očí plné rozpakov, a to, že povedala „ďakujem“ celá červená v tvári...

Alebo keď večer chalanov pochytil vlčí slovenský hlad, a pobrali sa do kuchyne vyňuchať nejaký chlieb – konzervy mali svoje. Nenašli žiadny otvorený, aj keď ich tam bolo prichystaných na zajtra viac, nuž tak – hlad je hlad – si hold otvorili nový. Veď keby bolo zajtra málo, môžu potom dokúpiť. Nezostalo iba pri jednom krušku, vlastne zostalo... iba kúštiček, ktorý sa im potom zdalo drzé dojesť, tak ho pekne odložili naspäť na policu. V tej chvíli sa však prihrnulo do kuchyne niekoľko Poliakov, tiež ňuchajúcich dačo zajesť, a našli... kúsok chleba na polici... „Aha, kúsok chleba, to zjeme, to si nik nevšimne, to chýbať nebude...“ A aj potom zjedli! A ponúkli aj Slovákov...:-)

Samozrejme, na všetkých výletoch sa toho udialo oveľa viac; príliš osobného alebo príliš intenzívneho na to, aby sa to dalo zapísať... Ale všetko to vtipné, čo sme prežili, oveľa ľahšie otvára brány – nielen do spomienok; ako keby ste si prezerali fotky, a ocitli sa tak na chvíľu priamo tam... Je dobré občas si zaspomínať... Boli to úžasné výlety, Lucka, vďaka Ti za ne!!!

(Do budúceho spomienkového mimodenníkovského bloku by som chcela dať náš úplne prvý, nultý výlet do Varšavy, úplne prvý výlet do Czestochowej a ďalšie mimodenníkové výlety a drobnosti, na ktoré si spomeniem. Je toho toľko, prosím, zaspomínajte si so mnou, a napíšte mi, skôr, než sa to úplne vytratí!)

Related links:
"Čo veta, to perla" alebo to najlepšie z našich výletov 1
"Čo veta, to perla" alebo to najlepšie z našich výletov 2

Monday, January 11, 2010

Snowy Dublin 2






Uzimené kačičky... Ale držali sa...








Ruže toho roku neostrihali... Prečo?








Jedna fontánka bola zmrznutá, druhá si ešte statočne udržiavala svoje koliesko a striekala


Posedenie na zasneženom konári


Pri západe slnka...








Možno sme si sneh na túto zimu už vyčerpali, možno ešte nie... A ak áno, nádielka bola naozaj dôstojná...:-)

Related links:
Snowy Dublin 1

Snow from last year (2009):
Part 1
Part 2
Part 3

Snowy Dublin

Poviem vám, toľko snehu som tu v Dubline ešte nevidela, a to som tu už piaty rok (samozrejme, so Slovenskom sa to nedá porovnávať, hovorím vyslovene o dublinských pomeroch :-)). Vydržal niekoľko dní, netopil sa, stále padal nový. Bolo to ako ozajstná zima. (Používam minulý čas, teraz už znovu prší, aby sme boli v obraze.) Väčšina ľudí ho vnímala ako kalamitu, a on ju aj spôsobil, tak ako sa len dá spôsobiť nepripraveným ľuďom. Vyzeralo to, akoby sa zabudli tešiť zo snehu, vnímali len jeho negatívne stránky, snehuliaky sa nestavali skoro žiadne, nikto skoro ani nechodil von z domu; všetci zalezení ako myši v brlohu, čakajúci, kým tá kataklizma pominie... (reakcia môjho írskeho kolegu: "Pánabeka, napadne trochu snehu a ľudia z toho robia katastrofu ako vo filme Day after tomorrow..." :-)) A pritom by nebolo na škodu vnímať sneh ako pôsobí, aký je jedinečný a krásny, ako všetko mení a dáva veciam nový rozmer, a čo nám chce vlastne "povedať" po mnohých stránkach...


Výhľad z nášho balkóna




Zamrznutá riečka, tentoraz nie tenký "ľadík" ako minulý rok, ale riadny ľadový poklop aj s napadaným snehom navrchu






Len škoda, že sa sneh tak ťažko fotí, aj keď najideálnejšie podmienky sú na to v parku






Havo bez kabátika... a v zime... a nezamrzol, čuduj sa svete :-)


Dlhočizná, rozvláčna jeseň, ktorou zima tu v Dubline vlastne je, dostala riadne prekvapko :-)




Osamelý vlk, "sampartia" snehuliak




Nočné zimné zátišie :-)

Related links:
Snow from last year (2009):
Part 1
Part 2
Part 3

Saturday, January 9, 2010

Praha ve sněhu


Snehová nádielka od Pána Spisovateľa. Moja úcta, pán Čapek...

Když se nasype sníh, je z Prahy najednou malé a staroučké město; přes noc jsme o nějakých padesát nebo sto let vzadu, je to tu naráz dočista maloměstské a staroměstské, takové babičkovsky barokní, rozkročené, naivní a starožitné; člověk si zčistajasna vzpomene na babičku se sedmi spodničkami, na jablka pečená v troubě, na vůni hořícího dříví, na staré pokoje a květované záclonky. Lidé na ulici mají radost, ukrajují své šlépěje ve sněhu, jako by vánočky ukusovali, jen to chřupe, a mávají rukama jako před sto lety. A ticho je, panečku, takové bydžovské nebo dobrušské ticho; Vltava ani nedutá, tramvaj cinká jako Jezule, a člověk by se ani trochu nedivil, kdyby automobily začaly zvonit zvonečky, jako když saně jedou. Starý svět! Najednou je tu svět starých věcí a starých rozměrů. Kouzlo maloměsta. Pohoda starožití.
A proto, rozumíte, je pravý sníh jen u nás na Malé Straně. Proto tu vydrží déle než jinde; a když už je tam na druhé straně rozfoukán (protože tam je ledajaký, takový sypký a nanicovatý), u nás, naděl pánbu, leží dál v plástech a duchnách, kde to jen jde. Neboť tady má domovské právo. U nás a na Hradčanech.
Ale to by žádný grafik netrefil: jak pěkná je vločka sněhu v dívčích vlasech nebo jakou stopu nechává kos a vrabec na zasněžené střeše. To vám vypadá jako básnička napsaná čínským nebo klínovým písmem. Je to jen jediná řádka, ale je to celá básnička. Chtěl bych ji umět přeložit.
Když pak ke všemu svítí měsíc, tu nelze ani říci, co se stane: Praha klečí a dělá se maličká, ani nedýchá; sníh skleněně zvoní pod nohou, střechy se tlačí k zemi, všecko mrazivě trne, a je tak světlo, tak divné světlo, že se hrozíš temnoty svého nitra.
A ty, červený ohýnku v kamnech, jsi podtrhl svým brunátným doprovodem modř zimního soumraku. A k tomu ten dvojzpěv ticha a řeřavění!
V létě vidíme stromy, oblaka, vodu a všecko možné; ale v zimě, když napadne sněhu, vidíme, čeho jsme si v létě málem nevšimli, totiž střechy. Teprve zasněžená střecha je opravdická, rozšafná a nade vše viditelná. Teprve ona se stává naplno lidským krovem. A teprve v zimě vidíme, že naše bydlení je bydlení pod střechami. Celé naše město je městem střech. Stavíme si krovy nad hlavou.
Buď pochválen sníh, že nám zjevuje důstojnost našich střech.

Karel Čapek - Kalendář

Wednesday, January 6, 2010

Saturday, January 2, 2010

Partly cloudy

What is friendship? :-)