"Čo veta, to perla" alebo to najlepšie z našich výletov 5

Výlety do Czestochowej boli špecifické. Bola tam pestrejšia partia ľudí, lebo to bola vlastne púť, a bolo to cez víkend, takže tam s nami išli aj ľudia, ktorí na rekolekcie z časových alebo iných dôvodov nešli. Bol to čas stretnutí ľudí z celého sveta (aj keď iba nepriamo, s nikým sme sa nezoznamovali), čas davov ľudí a hľadania si nášho miestečka v tých davoch na poslednú chvíľu. Boli to jedny z najkratších výletov, ale verím, že z najintenzívnejších.

 

Pamätáte si po toľkých rokoch niečo z úplne prvého výletu do Czestochowej? Ja máločo. Akurát keď sme sa po celodennom sobotňajšom nabitom programe vrátili späť na miesto, kde sme boli ubytovaní, a išli sme večerať, všetka tá únava a stres z nás opadli – smiechom. Smiali sme sa nekontrolovateľne na všetkom možnom, aj na hlúpostiach. Už neviem, kto to bol, ale niekto si všimol, že pri večeri pijeme džús divnej kombinácie, myslím, že to bolo hrozno, ríbezle a jablko dokopy. Samozrejme, že sme všetok náš smiech zvalili na tento džús. Stal sa legendárnym a vo svojich pamätiach sme ho volali Šalený džús. 

História tohto džúsu mala aj pokračovanie. Pamätám si, ako sme sa raz s Luckou vracali z jedných rekolekcií a čakali sme na colnici na autobus do Popradu. Boli sme trochu bez nálady preto, že sme sa vracali domov skôr, než sme chceli, a boli sme tiež hladné, tak sme zalovili v taške s jedlom, ktorú nám napriek našim protestom podaroval na cestu otec Artur. Trochu sme si zajedli, napili sme sa a ani sme nevedeli ako, už sme sa smiali na nejakej hlúposti. Smiali sme sa viac ako bolo normálne, a ja som si nevdojak spomenula na pamätný Šalený džús. Vošlo do mňa podozrenie a bližšie som sa prizrela na štítok na fľaštičke, z ktorej som práve pila. Nemýlite sa. Bol to on. Hrozno, ríbezle, jablko. To bol pre mňa nezvratný dôkaz. Druhý krát to už nemohla byť náhoda. Takáto kombinácia ovocia zrejme stimuluje nejaké smiechové mozgové centrum. Poliaci sú géniovia, že na to prišli...

Ale aby som sa vrátila k večeru, keď sme sa s týmto zázračným džúsom zoznámili. Smiech nás po večeri neprešiel a vďaka nemu sa komusi po ceste nahor smerom k izbám podarilo rozbiť kvetináč, čo stál pri schodoch.

Najhoršie to bolo na večernej modlitbe. Keď sme sa už ako-tak utíšili, ktosi zasa vyprskol a celý kolotoč utišovania začal odznova. Jediný Stano sa držal, nesmial sa a snažil sa nás udržať na uzde. Keď sa mu to asi na dvadsiaty štvrtý krát podarilo a konečne sme sa dôstojne modlili, Stanovi sa zrazu pomaly sklonila hlava na hruď a odovzdane dosadol na posteľ. Prizreli sme sa lepšie, že čo mu je a zistili sme, že... sa smeje. On, posledný mohykán, čo sa celý čas držal, napokon boj so smiechom prehral. Vedeli sme, že po zrútení tohto nosného piliera nie je žiadna šanca, aby sme sa normálne pomodlili, a tak sme urobili drastické opatrenie. Poslali sme Stana za dvere. Znovu sme sa horko-ťažko utíšili a zdalo sa, že večernej modlitbe už nič nestojí v ceste. Boli sme práve v najlepšom, keď ktosi prešiel po chodbe a spýtal sa Stana, čo tam robí. A Stano pekne jasne a zreteľne, že ho bolo počuť aj cez dvere, odpovedal: „Oni ma vyhodili, lebo som sa smial.“ A bolo po modlitbe. Myslím, že sme ju v ten večer ani nedokončili. Účinky Šaleného džúsu vyliečil až spánok...

Ale aby som prešla k hlavnej téme dnešného blogu; výlet do Czestochowej v roku 2001. Zapnite si pásy, je tu to naj z denníka:

Ešte vo Svite, keď sme čakali na autobus na Lysú Poľanu, chalanom bolo dlho a hladno, a tak zalovili vo svojich ruksakoch. Ktosi to okomentoval: „Som vedeu, že teho chleba bude vela...“

„Skaly do Poľska voziť netreba, skaly v Poľsku majú.“ (reakcia na plný ruksak)

Náhodnému známemu okoloidúcemu: „Ruksak máš veľký, môžeš ísť s nami!“

Jedna tetuška sa nás v autobuse pýtala, že kam ideme. „Do Poľska,“ odpovedáme. A tetuška na celý autobus: „Ta mi kupte trojky!“ (semeno trávy)

Robo: „Tak často sa šofér pozeral so spätného zrkadla, že si mal dať späťák na zadnú šibu a tak pozerať na cestu...“

Ktosi váha, či stihne ísť na džús, kým príde autobus. Milan ukončil rozhodovanie slovami: „Iďte na džús, keď zmeškáte autobus, budete vedeť, že sme už išli...“

„Marek má dobrý ozemtrep.“

Heslo výletu: bleskubíni čierni orli („Aké je heslo?“ „Ble.. ble.. ble... dofrasa otváraj!“)

Milan dal Lucke džús na zapitie tabletky so slovami: „Tú pleseň zvrchu pozhŕňaj a napi sa.“

Robo pozeral z opačnej strany cez ďalekohľad: „Cibeka, ďaleko to Poľsko.“

Po celodennom cestovaní: „Z teho mieška, keby dajak vycediť.“

„Z ktorého?“

Stojíme večer na parkovisku, nemôžem písať denník, lebo je tma: „Potrebujem svetlo!“

„Ujček, zapnite diaľkové!“

„Po bruchu mi chodí mizerere...“

Robova reakcia na množstvo jedla po obhliadke ruksaku: „Už to vidím, jak sa bijeme o horalku.“

Chystáme sa spať: „Kopeš?“

„Nie, ale jak ťa kopnem, ta sa najdeš tam na tom kríži...“

Skoré ranné vstávanie. Lucka nás hneď zrána nepotešila slovami: „Keď vás vidím, viem, že nevyzerám dobre.“

Raňajky. Lucka – chlieb s lekvárom. Milanova reakcia: „Keď vymrú lekváre, čo budeš jesť?“

„Dosť majú nakuadeno.“ (poznámka o izolácii stien a strechy domácich)

Milanovi zabehlo: „Mám ťa pobúchať po chrbte?“

„Nie. Minule ma búchali po ladvinof a ešte viac mi dych vyraziuo...“

Milan z ničoho nič pri raňajkách: „Tí, čo nám rozbíjajú obloky na mikrobuse, boli v pláne?“

„Henka totu horčicu zatkaj.“

„De je zatkavaduo?“

„Áááách, čelaď prepita...“ (jedna z najčastejších viet výletu)

Po studenej katedrále si chceme dať čaj v reštaurácii, ale je tam plno. Rozmýšľame ako dosiahnuť, aby sa trocha vyprázdnila: „Ako sa po poľsky povie „utiekol mi had?“

„Jolka, čo si si objednala?“

„Ani srnka netuší.“

„Ďakujeme Ti, Bože, za dary, ktoré sme požúvali...“

V bazilike pred hlavnou omšou pendlujeme hore-dole, sakristia, komplex chodieb, až nakoniec skončíme na chóre. Robo nad naším pendlovaním krúti hlavou: „Horši jak Vaščane...“

Po ceste naspäť v mikrobuse:

Milan spieva hrobovým hlasom: „Medulienka je moja láska...“

Robo: „Ale tá Medulienka ešte žije...“

„Hrá a spieva rómska skupina Čierne oko.“ (pamätáte sa ešte?)

Česko-šuňavská veta: „Jedu vám takhle stezkou dať konom žreť a piť.“

Poznámka na zarosené predné skla auta: „To vy tam vpredu si dýchate na predné sklo, my máme bočné čisté. A keď aj máme zarosené, vidíme všetko, čo treba.“

Po príchode do Zakopaného, rozhovor s Poliakmi:

„Spotkamy sie...“ (stretneme sa)

„Jaky patkan, čo za patkan, de je patkan...“

„Tam sa pijú – kujú – pukle.“

Lucka je ráno na druhý deň zachrípnutá, nemá hlas. Jej protest: „Mám hlas, keď kričím!“

Prechod cez colnicu. Colník sa pýta:
„Kde ste boli?“

„V Czestochowej.“

„Koľko nových manželstiev to zase bude?“

„Koľko sme si vymodlili.“

„To sa tomu teraz tak hovorí?“

„Pomasťme si grgy, parobci.“ (slivovica)

Spomínate si ešte na song „Okresný stavebný podnik, Spišská Nová Ves“? Tieto slová boli jeho kompletný text...

„Zdá sa mi, že máme malý denník.“

„To nie je denník, to je minútovník.“

„Navigujte ma, nevidím vystupovať.“ (z autobusu, držala som pred sebou ruksak)

„Jéééééden schod, drúúúúhy schod a – kanal.“ (akože otvorený)

Na jedných dverách v bytovke bola značka „Pozor, padajúce kamene.“

„Hovoril som jeden vtip, a ten pochopili a Poliaci.“

„Tak to musel byť pán vtip.“

Lucka – šeptom: „Počúvajte.“

Milan – šeptom: „Čo?“ Potom mu došlo: „Jáj, ty nemáš hlas...“

Robo počas jazdy v autobuse naraz vykríkne: „Cibeka, pozerajte na šoféra!!“

A šofér, v plnej rýchlosti, ostré zákruty, vystúpil zo svojej kabínky a čosi robil na pulte na druhej strane, ľavou rukou – natiahnutý ako špagát – pridržiaval volant... Spomínate si ešte?

Vytiahla sa gitara a ktosi kričí: „Lucia, sólo!“

Fotili sme sa v autobuse, Robo fotil a vraví: „Zavolajte šoféra!“ Asi sme na tej fotke boli vysmiati všetci...

Najčastejšie vety výletu:
„Aj chren sebe da parky.“ (poznáte ten vtip?)

„A vtom zaspieval kohút... kikiriki...“ (pašie)

„Najprv stíchol Džordžo, potom Marek, (ale ten počúval) a potom...“ Lenka: „Nakoniec Milan zistil, že sa rozpráva sám so sebou...“

Toľkoto k výletu do Czestochowej v roku 2001. Znovu apelujem na vaše spomienky, ak máte nejaké, ktoré v denníkoch nie sú, napíšte mi ich, prosím, skôr než sa vytratia! Výletom zdar! :-) Majú po rokoch ešte väčšiu hodnotu, než by sa človek nazdal...


Related links:
"Čo veta, to perla" alebo to najlepšie z našich výletov 1, 2, 3, 4 

 

Pencil vs. Camera

...by Ben Heine: