Psy radostne krútiace chvostami až sa im ohýba trup, srnky, ktoré ma nehybne a ostražito z diaľky pozorujú, aby potom s brechotom odskákali medzi stromy, leopardy kráľovsky pózujúce na konári stromu s pokojom zen majstra, okaté veveričky s huňatým chvostom pohybujúce sa po strome rýchlosťou blesku a prebytku kofeínu. Každé zviera je fascinujúce pre to, čím je, a také, aké je. Mravec bude vždy stopercentným mravcom, orol orlom, leňochod leňochodom. Nikdy sa na nič nehrajú, a nebudú nervózni alebo nesvoji, keď ich niekto pozoruje. Žijú v harmónii s prírodou, a tým, čím sú. Nech vyberiete hocijaké zviera, bude vždy unikátnym, a zároveň primárnym exemplárom svojho druhu. Sú súčasťou prírody v najhlbšom slova zmysle; celé ich správanie a bytie je samozrejmé a prirodzené.
S ľuďmi je to trochu komplikovanejšie. Spôsob akým ich možno opísať nie je zďaleka taký jednoznačný. Možno preto sa v hľadaní vlastnej identity akoby strácame. Pasujeme sa za „inteligentné zviera“, ako je trendom dnešnej doby, ale je to naozaj tak?
Človeku v minulosti nikdy ani len nenapadlo pripodobňovať sa zvieraťu; zdravý sedliacky rozum bez mudrlatstva masívne rozdiely medzi nami a zvieratami videl ihneď (správanie, vzťahy, spôsob života), a ani sa nad tým všetkým nepozastavil. Zlom nastal až s príchodom teórie evolúcie, ktorá mala byť jasným dôkazom nášho pôvodu opíc. Skutočne bizarné, lebo celá evolúcia človeka je jedným obrovským aktom odlíšenia sa od zvierat, ak sa nad tým zamyslíme.
To, že tiež podliehame evolúcii, nie je ani tak znakom, že sme zvieratá, ale skôr atribútom ako funguje stvorenie. Vývoj a dozrievanie, vonkajšie i vnútorné, je jedným z jeho zákonov, ba čo viac, je jeho zmyslom.
Rozdiely medzi zvieraťom a človekom vidno už od začiatku. Evolúcia vo všeobecnosti je procesom prirodzeného výberu a hlavne prispôsobenia sa podmienkam prostredia. U človeka to prispôsobovanie prebieha skôr opačným smerom – človek formuje prostredie podľa seba, v dobrom i zlom, i keď by nemal nikdy byť v disharmónii s prírodou.
Povedať o človeku, že je to iba inteligentné zviera je rovnako mylné ako povedať o zvierati, že je to iba „hlúpy“ človek. Niečo na oboch tvrdeniach „nesedí“. Máme spoločné črty navonok čo sa týka našej biológie; potreby ako je prijímanie potravy, ktoré potrebujeme napĺňať, aby naše telá v hmotnom svete prežili. Svoju identifikáciu však na našom tele založiť nemôžeme. Naše vnútro je to miesto, kde sa odohráva Život a identita, a to sa prejavuje i navonok.
Človek je totiž na rozdiel od zvieraťa bytosť duchovná. Duch je jeho najvnútornejšia podstata; zviera má iba zvieraciu dušu. Človek JE duch. Telo si pri vtelení do hmotného sveta iba oblečie ako kabát.
Povieme si, keď sme ľudia vedy, že vnútorný život nie je pre skúmanie človeka podstatný. Veda pochádza z rozumu, a ten pochádza z hmoty, takže veda, ak používa pri svojom výskume iba rozum, za to hmotné zájsť nedokáže. Všetko nehmotné pre ňu v podstate neexistuje; vehementne to popiera, alebo aspoň spochybňuje. Ako sa dá vyskúmať a zmerať duchovnosť? Ak však chceme vidieť rozdiely medzi človekom a zvieraťom a spoznať našu podstatu, musíme zájsť do vnútra, za to telesné, a raz a navždy pochopiť, že duchovné a hmotné neexistuje separovane, ale je nerozlučne prepojené a navzájom sa ovplyvňuje.
Najpodstatnejším rozdielom medzi tvorom duchovným a neduchovným – teda medzi človekom a zvieraťom je, že človek má slobodnú vôľu. Je „zaťažený bremenom“ každodenných rozhodnutí. Dokonca aj veci, ktoré robí viac-menej automaticky, ako chodenie do práce, sa musel pre ne v určitej chvíli vedome rozhodnúť, a v podstate o tom podvedome rozhoduje každý deň. Stále musí niečo chcieť, aby napredoval, niečomu veriť a niečo mať pred sebou. Dokáže veci posudzovať.
Zviera naproti tomu je tvor inštinktívny. Primárne inštinkty ako prežiť, naplniť žalúdok a rozmnožovať sa sú jeho hybnou silou. Zviera nedokáže súdiť, čo je správne a čo nie, či je jeho správanie dobré v očiach iných. Necíti ľútosť nad korisťou, ktorú ulovil a ide skonzumovať. Svojím automatickým chovaním sa samočinne zaraďuje do stvorenia tak, aby s ním bolo v harmónii a nijako mu neškodilo; práve naopak – aby mu bolo prospešné. Ak by sa nám aj niečo v jeho správaní mohlo zdať na prvý pohľad „nesprávne“ a mali by sme potrebu to napraviť, je to zo širšieho hľadiska jeho životnému prostrediu prospešné.
Keby ste napríklad dali leva k bežiacej antilope, bude sa ju snažiť uloviť, aj keby mal v tej chvíli plné brucho. Ulovil by ju a nechal tak, lebo je sýty. Neznamená to však, že levy sú zákerné a zlé tvory, a že tú pliagu treba rýchlo vystrieľať, aby zemi neškodila. Ich inštinkty loviť a žrať sú dva rozdielne inštinkty, ktoré fungujú separovane; keď vidia utekajúce zviera, tak ho idú loviť – nemôžu si pomôcť; inštinkt loviť je častokrát spúšťaný rýchlym behom potencionálnej koristi. Okrem toho v prírode nič nevyjde nazmar a prípadný „masaker“ antilop, ktorý by po sebe zanechali, bude vítaným jedlom pre šakaly a hyeny.
Predstavte si, že by sa takto správal človek. Veď je predsa tiež „len“ zviera a nasleduje lovecký inštinkt, tak vezme pušku a pif paf, hneď je desať antilop dole. Takéto správanie by bolo spoločnosťou odsúdené ako opovrhnutiahodné a nesprávne.
Človek si na rozdiel od zvieraťa pomôcť môže; ako duchovná bytosť môže súdiť a zvažovať, a vedome sa rozhodnúť. Akékoľvek zotročenie pudom je pre nádherného duchovného tvora ako človek bolestne nedôstojné a pod jeho úroveň.
Dôležité je tiež dodať, že slobodná vôľa a uvedomenie si samého seba nie je atribútom vysokej inteligencie; je veľa skutočne inteligentých zvierat (slony, opice, delfíny) a schopnosť sebauvedomenia a posudzovania sa z ničoho nič neobjaví, keď zviera dosiahne určitý stupeň inteligencie (nech nám už filmy o Planéte opíc hovoria čokoľvek); je to skutočne znak iba duchovný, ktorý je alebo nie je v živej bytosti od počiatku.
Ďalším rozhodujúcim znakom duchovnej bytosti je schopnosť tvoriť. Táto schopnosť ďaleko presahuje bežný rámec chápania tvorivosti. Tvorivosť v umení alebo inventívnosť na poli vedy je iba jej malou časťou. Znamená to pochopiť, že človek svojím duchom neustále ovplyvňuje svoje okolie, svoje správanie a svoje telo. A to v každej chvíli, či už si to uvedomuje alebo nie. Tak ako dlhodobý stres môže spôsobiť chronické bolesti brucha, duch ovplyvňuje svoje telo v oveľa širšom zábere. Duch vytvára telo.
Dodnes je pre vedu záhadou prečo v určitom stupni vývoja istý druh opíc „odrazu“ zišiel zo stromov, a postupne adaptoval pomerne nevýhodné evolučné prvky ako zmiznutie ochlpenia (veľmi nepraktické v chladnom počasí), vystrel sa (pohyb po dvoch nohách namiesto po štyroch ho značne spomalil – pri lovení i pri úteku, a taktiež spôsobil, že bol oveľa viac viditeľný) atď; taktiež začal používať nástroje, tvoriť. Nemôže to jednoducho znamenať, že sa vtedy do tiel opíc (ktoré boli na najvyššom stupni vývoja opíc) po prvý krát namiesto zvieracej duše inkarnovali ľudské duchovné zárodky túžiace po vývoji? Že preto sa „opice“ začali správať inak, a postupne tým ovplyvnili aj vývoj telesnej schránky, a postupným vnútorným vývojom povzniesli jej vzhľad a funkčnosť. Veľa záhad z našej evolúcie by sa takto vysvetlilo veľmi jednoducho. Pojem duchovnosti by mal byť oficiálne relevantný aj pre vedu, pretože priamo ovplyvnil našu evolúciu a denne ovplyvňuje našu biológiu, a dokonca aj úroveň našej inteligencie.
Teda v skutočnosti sme sa z opíc nevyvinuli. Iba sme si požičali ich kabát, a postupne ho prešili a prerobili. Nie sú naši príbuzní a predkovia; ak niekomu podarujeme kabát, ešte to z nás predsa príbuzných nerobí...
Pátrame po identite zvonku, namiesto toho, aby sme išli hlboko dovnútra. Pýtame sa rozumu, kto sme, ale môže nám on odpovedať? Rozum, pri celej svojej úžasnosti, je počítač, ktorý nám iba dáva a spracováva informácie, ktorými sme ho predtým nakŕmili. Kŕmime ho najmä učením, pozorovaním a pokusmi, a z toho sa snažíme odvodiť nejaké uzávery, ale takéto poznanie bude vždy kusé a neúplné. Nedokáže nám totiž dať nič nové. To vie iba duch. On dokáže tvoriť a prijímať inšpiráciu, je schopný nadhľadu a komplexnej perspektívy, pretože z hmoty nepochádza, na rozdiel od rozumu. Preto všetko naozaj krásne umenie, ale i nové vedecké objavy pochádzajú z ducha a jeho inšpirácie.
Nenechajme sa vlákať do pasce falošnej skromnosti, keď si povieme, že sme „len“ inteligentné zvieratá, lebo pojem „koruna tvorstva“ znie tak naduto, no nie? Akoby sme boli niečo „viac“ ako zvieratá. A planétu so zvieratami zdieľame, a nie jej monopolisticky a deštruktívne vládneme. Falošná skromnosť neprospeje nám, ani planéte, ani zvieratám okolo nás, nebude to mať žiadne pozitívne environmentálne účinky. Práve naopak. Tvrdením, že sme zvieratá, klesáme dole, zužujeme svoj potenciál na minimum a v podstate hľadáme ospravedlnenia na to najnižšie, čo je v nás, aby sme už raz a navždy umlčali svedomie. Tým klesáme a zaťažujeme sa ešte viac. Znamená to našu vlastnú deštrukciu. Nebudeme stáť správne vo stvorení, nebudeme plniť svoju funkciu, nepovznesieme ho a nebudeme sa môcť oň správne starať. Budeme zakrpatievať, zväzovať vlastné krídla a vrátime sa späť na všetky štyri. Staneme sa nepotrebnými vo stvorení. A na to pozor, lebo vieme, čo evolúcia robí so všetkým nepotrebným...
Nenechajme sa tiež vlákať do pasce pýchy. Neznamená, že sme niečo „viac“, keď sme duchovné bytosti, a že zvieratá nie sú „dosť dobré“, alebo že si s nimi môžeme robiť, čo sa nám zachce; znamená to, že sme iného druhu. Zviera nie je duchovné, má zvieraciu dušu, preto môže prejaviť emócie ako hnev alebo radosť, dokonca má jedinečné osobnostné črty – to pochádza z duše (tú má aj človek – ako jeden z obalov).
Ľudia stoja hierarchicky nad zvieratami, ale to iba znamená o to väčšiu zodpovednosť; zodpovednosť, ktorá prichádza s tým úžasným, divutvorným darom slobodnej vôle. Naše „bremeno“ slobodnej vôle, vedomých rozhodnutí, ktoré môžeme nasmerovať určitým spôsobom znamená zodpovednosť za celé stvorenie, o ktorej sa zvieratám ani nesníva. Zodpovednosť, z ktorej sa nijako nevyvlečieme. Nepomôže chytráčenie a hľadanie výhovoriek. Zodpovednosť národov i jednotlivcov. Sme označovaní za pánov tvorstva, lebo naša schopnosť tvoriť má potenciál povzniesť toto stvorenie do netušených možností; niečo, čo zvieratá žijúce inštinktom nedokážu.
Buďme tými, kými sme – duchovnými bytosťami, je to odpoveďou na všetky otázky a problémy nášho života. Ak sa pokladáme za zvieratá, klesáme tým vlastne pod úroveň zvieraťa, lebo ono je na rozdiel od nás stopercentne tým, čím má byť.
Človek NIE JE zviera. Nech sa nám to zapíše navždy do duší.
© Ludmila
