Či jesto pravda na svete

Trochu som váhala, či dať túto báseň, lebo je veľmi dlhá a na rozlúčku sa skôr hodí niečo krátke a výstižné. Ale nedalo mi inak. Je to jedna z mojich naj... A Milan Rúfus... O ňom by som mohla hovoriť buď týždeň, alebo vôbec nie. Ale ako hovoril sám majster, "jazyk je kompromis, pretože podstata je nevysloviteľná", len snáď dodám, že je len málo básnikov, čo sú mi tak blízki tým, ako dokážu výstižne postihnúť pravdu, krásu, pokoru a lásku, a... rozprávky... (vrámci oných možností...) Tak sa s ním pre tento čas a svet lúčim. A neprajem mu večný odpočinok, pretože jeho cesta pokračuje. Skôr veľa Svetla, sily a všetkého, o čom sám písal, nech mu to pomáha na jeho ceste. A ďakujem... V neposlednom rade aj za to, ako mal rád rozprávky, objavil ich hodnotu, že nie sú len pre deti, ale že pomáhajú žiť. Tak ako jeho básne... "Rozprávka je onou orechovou škrupinkou, v ktorej je uložený život..." Tenká briezka pod snehom sa ohla. Uchystalo nebo mrákavu. Rozprávočka, ako si len mohla také ťažké zdvihnúť nad hlavu? Nepokúšaj, zlož to z pliec a zameň. Vzdušná si a krehká ako vták, teba by ten ťažký ľudský kameň pridlávil, nuž odlož, nechaj tak. Či je pravda na svete? Ó, nebuď démonov a nežeň ku kraju! Milióny ľudí k zemi, nebu tisícročia takto volajú. A ty, dcéra slúžtičiek a sluhov, dieťa driny, ústrkov a bied, čo urobíš s touto večnou túhou? Čo k nej pridáš? Vari odpoveď? Nestoj, briezka na tom pustom brehu, pre iný si bola súdená. Kam dnes hľadíš, to je ríša snehu, mrazivá a prázdna, studená. Ale ona celistvá, ba celá, mocnejšia i teraz ako ja, ani sa len hláskom nezachvela, hovoriac mi plná pokoja. Nechcem klamať ani v jednom slove, že sa vo mne večnosť začína. Že som ďalej, ako môže človek, a že mením vodu na vína. Vodu, ja viem syn môj, iba vodu. Iba vodu, ale plodovú. Preto dych, čo odchádza mi od úst, predral sa mi dnes až ku slovu. Počúvaj, keď nechceš, tu si vezmi plášť a z kratšieho sa vráť. O veciach, čo človek prosto musí, aby mohol žiť a zrno siať: Žili dvaja bratia. Osireli. Ťažilo ich prázdno po dome. „Poďme brat môj, čo by sme tu chceli, v tejto opustenej Sodome? Nebudeme nad popolom smútiť, Plačom kriesiť navždy skončené. I nám bude lepšie v zabudnutí." „Nedbám braček, nechže pôjdeme." „Svet je veľký, nuž a naše žiale stratia sa v ňom ako v jazere dve kvapôčky dažďa - také malé." „Dedičstvo si každý zoberie, rozdelené na dva rovné diely, tak, ako to stojí v závete." „Poďme zvedieť, čo sme nevedeli: že či jesto pravda na svete." „Čo to vravíš, vidno, že si mladý. Také nech ťa v hlave nemáta. Svet a pravda nemajú sa radi. Dávno je tá z neho vyhnatá." „Neverím, čo ako ťažko je mi. Keby pravda zišla zo zeme, nebolo by ľudí na tej zemi. Hybaj so mnou brat môj, budeme hľadať, chodiť hore-dolu svetom, v rečiach ľudí po tej pravde pásť." „Ale ak nám rieknu, že jej nieto, z dedičstva mi vrátiš svoju časť!" „Vrátim, brat môj, Pravda mi je bližšie, väčšmi mi je pravdy potreba ako zlato dedičstvo i ríše. Poďme za ňou, či už do neba, či už stanem rovno na predpeklí." Išli teda bratia medzi svet. Pýtali sa ľudí a tí riekli: „Či je pravda? Ach, jaj, pravdy niet!" Jeden vravel: "Čože by ste chceli? Pravda? Aha, prázdno na stole! Ani spánok nepatrí mi celý. To je pravda - bič a mozole?" Druhý zasa: "Pravda? Na čo to je? Postačí nám bohatstvo a moc. Pravda je keď blázon robí vietor. A vy ste tí blázni, dobrú noc." „Vidíš braček ďaleko si došiel. Čo si si to vtĺkol do čela? Teraz vysyp podedené groše. Pekne ťa tá pravda oplela." „Možno sa nám skrýva," probuje to. „Dedičstvo? Ber, neľutujem strát. Hľadajme ju, bez nej žitia nieto, Vydrž ešte chvíľu so mnou, brat. Budeme sa pýtať vo dne v noci všetkých živých: ak ju ani tak neuvidia tieto moje oči, vylúp mi ich, darujem ti zrak!" No ľudia i teraz ako vtedy dávali im jednu odpoveď: "Možno, že aj bola voľakedy, ale dneska veru pravdy niet." „Dosť už bolo! Sem tie oči z hlavy! Nikdy už tú pravdu neuzrieš. Zbohom ostaň blázon tvrdohlavý. Máš už svoje, ži si ako vieš!" Osamel tak rovno v bránach pekla, slepá kôpka z neho ostala. No z tých prázdnych očných jám mu tiekla nie krv, ale slza trúfalá: „Život náš, ty temný, krásny, krutý, všetko si ber, iba jedno nie. Celý vesmír do neho sa zrúti, ak by človek stratil svedomie. Mal by oči, ale bol by slepý. Sýty by bol, a žil o hlade. Prázdny ako pohodené črepy na zemi, v tej krásnej záhrade. A ja slepý vidím na dno dejov. Preto si ťa, pravda, nepustím. Slniečko, čo hreje nad nádejou, studňa, ktorá chladí na púšti! Pravda je vždy v nás, ó milovaní, nespí ona, ak vy zaspíte!" Tak volal, a pod čelom dve rany vymýval si rosou na svite. Rozprávočka napravila zločin, ohladila hrany zodraté: Od tej rosy narástli mu oči, ako rastú puky na kvete. Ako vždy. Zas potrestala hada. Nenúkala lacné. Verte mi. Netajila, že kto pravdu hľadá, nemáva to ľahké na zemi. Riekla však, že býva zemi soľou ten, kto koná, čo mu káže čas. A preto jej kde bolo tam bolo, bolo blízko, lebo bolo v nás. Jemu dala zrak, nám dala jeho. Akoby mal hviezdy v obrve: Jeho osud mlel už z posledného, a on stále myslel na prvé. Na veci, čo človek prosto musí, aby mohol byť a zrno siať. Milovaní, túto rozprávku si rozprávajte mnoho, mnohokrát...

Milan Rúfus

Wildlife in Winter

...by Martin Ridley

Na púť s troma kráľmi

Tak to už býva. Chystáme sa, putujeme, ideme dllllho dllllho, potom "odovzdáme dary" a - nič... Všetko skončí. A ešte sa sťažujeme, ako rýchlo je po všetkom. Pre mňa sú Traja králi takým oficiálnym zakončením Vianoc, keď zhodíme aj stromček (pokiaľ ešte nezostali nejaké oschnuté koláče). Ešte sa čaká v Betleheme na tých troch vytrvalcov, nech dôjdu. Ale ako hovorím, sú iba oficiálnym zakončením Vianoc, lebo... ono je to vlastne beh na dlhú trať, ako to Traja mudrci predvádzajú každý rok. Tak teda, nech bude akákoľvek časť roka - nech v nás ostane kúsok voňavého stromčeka, vŕzgajúceho snehu pod nohami a Tichej noci. Ja viem je to ťažké, veeeľmi ťažké (verte mi, viem, o čom hovorím), ale... nevraví sa, že Ježiško nosí darčeky podľa toho, či sme boli celý rok dobrí..? A hlavne, keď už k Ježiškovi nakoniec dôjdeme, ostaňme s ním, "neodovzdajme iba dary" a nechoďme preč...

Why can't we be friends..?

The Chubbchubbs or... unexpected situation may bring unexpectend solutions...:-) As almost allways, actually. We just have to hold on... Enjoy :-) PS: Wait till the very end. Believe me, it's worth of it.

Many happy returns... and beginnings

Few irish sayings for new year 2009 and for years and years after that...


May the road rise to meet you,
may the wind be at your back


May you allways have these blessings:
A soft breeze when summer comes...


...a warm fireside in winter


May your pockets be heavy and your heart be light


May the rainbow for sunlight rise after showers


May the lilt of lush laughter lighteen every load


May neighbours respect you,
trouble neglect you,
the angels protect you
and heaven accept you...

When you find something special...

Poviem vám, tak dlho som ešte pred žiadnym výkladom nestála. Dokonca ani pred kníhkupeckým :-) Išla som len tak okolo a náhodou som doň nazrela. Aj keď viem, že náhody neexistujú. Ale také objavy sú najkrajšie. Zastavila som sa a stála som tam aspoň polhodinu. Dokonalý nádherný model vianočného mestečka zo starých čias. Mám rada, keď sú veci vypracované do detailov, a pri pohľade na toto dielko mi sánka spadla a už viac nevstala. Objavila som pri ňom nielen nanovo vianočnú atmosféru... A stále pozerám, čo všetko na nich (a pri nich) objaviť... (A ešte je to dobré na cvičenie pozornosti...;-)) (PS: prosím ospravedlňte nie stopercentnú kvalitu, ale môj Sony robil, čo mohol)

"Glad to oblige you, Mrs Flesh..."

I tell you, some costumers think that we should be extremely happy to tie their shoe-strings and if we are not, they get extremely angry. But after I have read this... I think it's not so bad... It gives mi strenght...;-)

They had been making for the tradesman’s entrance, but now the front door of Toad Hall opened and a woman emerged and stood staring at them from the top step.
“Is that you, Baltry?” she said in a voice of such sharply disagreeable command that it sent a weary rook that was resting on a nearby wall flapping for cover.
“It is, ma’am, said Baltry respectfully.
She was of solid, stocky build and though not quite large, nor yet quite broad, she was by any measure formidable. As she came down the steps and crunched across the gravel towards them she gave the impression of an army of Prussian soldiers engaged in an assault on an enemy position. When she arrived alongside she towered over Mr Baltry and also over his horse, which snorted feebly and dropped its ears in submission.
“Let me have a proper look at that goose,” said Mrs Ffleshe, leaning into the cart.
She fingered the legs and breast of the bird assertively, leaving numerous dents in it. Then she turned her attention to the venison, bending down and sniffing at it, as a vulture might examine carrion.
“Passable,” she said, “just.”
Then her eyes fell on the side of pork.
“What’s this?“
Mr Baltry sighed and said: “That’s spoken for by His Lordship the Bishop’s wife.”
„Nonsense. I must have it,“ said Mrs Ffleshe at once, “for we have an extra guest at Christmas luncheon.”
“I promised to deliver it to her this afternoon,” said Baltry a mite feebly.
“Well, it’s mine now,“ said Mrs Ffleshe, attempting to heave it out of the cart.
“Really, Mrs Ffleshe, if I was the King of Siam –“
“You’re not and not likely to be,“ said she.
Then she pointed at the Mole and said: „Get your apprentice here to take it into the kitchen at once.”
Before Mr Baltry could say anything the Mole was heaving the side of pork on to his own shoulder.
“Glad to oblige you, Mrs Flesh,” said the Mole in a mischievously obsequious way.
“Its ‘Ffleshe’, with an ‘e’,“ said Mrs Ffleshe; “and that’ll be a tuppence a pound off your price, Baltry, for your lad’s insolence.“

William Horwood - The Willows at Christmas

(...of course, Mole is not his apprentice, only a fellow with good sense of humor. Mr Baltry just gave him a lift...:-))

PS: I don't like when some writers takes over the characters and story from another writer, but this is an exception that proves the rule. This book is brilliant!