Dante's Prayer

...by wonderful Loreena McKennitt



When the dark wood fell before me
And all the paths were overgrown
When the priests of pride say there is no other way
I tilled the sorrows of stone

I did not believe because I could not see
Though you came to me in the night
When the dawn seemed forever lost
You showed me your love in the light of the stars

Cast your eyes on the ocean
Cast your soul to the sea
When my dark night seems endless
Please remember me

Then the mountain rose before me
By the deep well of desire
From the fountain of forgiveness
Beyond the ice and the fire

Cast your eyes on the ocean
Cast your soul to the sea
When my dark night seems endless
Please remember me

Though we share this humble path, alone
How fragile is the heart
Oh give these clay feet wings to fly
To touch the face of the stars

Breathe life into this feeble heart
Lift this mortal veil of fear
Take these crumbled hopes, etched with tears
We'll rise above these earthly cares

Cast your eyes on the ocean
Cast your soul to the sea
When my dark night seems endless
Please remember me

Please remember me
Please remember me...

In a cold icy day...

Pár dní bolo tu v Dubline natoľko chladno, že na riečke sa urobil ľad a netopil sa ani cez deň. Povedala som si, že takúto nevšednú exotickú udalosť treba zaznamenať. Dostala som sa síce k tomu keď už bol čiastočný odmäk, ale podstatu sa mi podarilo zaznamenať aj tak. A nebola iba radostná. Hoci som po ceste z luasu videla, čo ma asi čaká, pohľad zblízka predčil aj moje neblahé očakávania...


Ustupujúci ľad. Pokiaľ pracuje iba príroda, je to v pohode; krásne a zázračné...


...inak to ale vyzerá, keď sa pridá aj človek




Niekde sa ľad roztopil úplne a odnáša zo sebou ďalšie prejavy machrovania...


Kde to potom všetko skončí, keď to už voda nebude mať kam ďalej odplaviť..?


Je toto vôbec možné??? To už niekto odhadzuje do rieky aj nepotrebný vianočný stromček???


Hm, tak toto tu je fakt záhada. Žeby niekto predsalen skúšal chodiť po ľade a vyznačoval si cestu, kde je ľad najhrubší??


Cikcakový kontrast. Jemné vlnky oproti čírej zrkadlovej hladkosti a nehybnosti ľadu...


Dúfam, že "len" vietor... Ale skôr ďalší vandalizmus...


Vrchol rozmernosti vyhadzovania. Matrac. Keď to spadne do rieky, ešte to zablokuje stavidlá a vytopí najbližšie domy


Tak to už býva, že vedľa seba človek nájde okrem prirodzených čistých línií i ostré polámané hroty, ktoré ich narúšajú. V jeden studený ľadový deň...

Či jesto pravda na svete

Trochu som váhala, či dať túto báseň, lebo je veľmi dlhá a na rozlúčku sa skôr hodí niečo krátke a výstižné. Ale nedalo mi inak. Je to jedna z mojich naj... A Milan Rúfus... O ňom by som mohla hovoriť buď týždeň, alebo vôbec nie. Ale ako hovoril sám majster, "jazyk je kompromis, pretože podstata je nevysloviteľná", len snáď dodám, že je len málo básnikov, čo sú mi tak blízki tým, ako dokážu výstižne postihnúť pravdu, krásu, pokoru a lásku, a... rozprávky... (vrámci oných možností...) Tak sa s ním pre tento čas a svet lúčim. A neprajem mu večný odpočinok, pretože jeho cesta pokračuje. Skôr veľa Svetla, sily a všetkého, o čom sám písal, nech mu to pomáha na jeho ceste. A ďakujem... V neposlednom rade aj za to, ako mal rád rozprávky, objavil ich hodnotu, že nie sú len pre deti, ale že pomáhajú žiť. Tak ako jeho básne... "Rozprávka je onou orechovou škrupinkou, v ktorej je uložený život..." Tenká briezka pod snehom sa ohla. Uchystalo nebo mrákavu. Rozprávočka, ako si len mohla také ťažké zdvihnúť nad hlavu? Nepokúšaj, zlož to z pliec a zameň. Vzdušná si a krehká ako vták, teba by ten ťažký ľudský kameň pridlávil, nuž odlož, nechaj tak. Či je pravda na svete? Ó, nebuď démonov a nežeň ku kraju! Milióny ľudí k zemi, nebu tisícročia takto volajú. A ty, dcéra slúžtičiek a sluhov, dieťa driny, ústrkov a bied, čo urobíš s touto večnou túhou? Čo k nej pridáš? Vari odpoveď? Nestoj, briezka na tom pustom brehu, pre iný si bola súdená. Kam dnes hľadíš, to je ríša snehu, mrazivá a prázdna, studená. Ale ona celistvá, ba celá, mocnejšia i teraz ako ja, ani sa len hláskom nezachvela, hovoriac mi plná pokoja. Nechcem klamať ani v jednom slove, že sa vo mne večnosť začína. Že som ďalej, ako môže človek, a že mením vodu na vína. Vodu, ja viem syn môj, iba vodu. Iba vodu, ale plodovú. Preto dych, čo odchádza mi od úst, predral sa mi dnes až ku slovu. Počúvaj, keď nechceš, tu si vezmi plášť a z kratšieho sa vráť. O veciach, čo človek prosto musí, aby mohol žiť a zrno siať: Žili dvaja bratia. Osireli. Ťažilo ich prázdno po dome. „Poďme brat môj, čo by sme tu chceli, v tejto opustenej Sodome? Nebudeme nad popolom smútiť, Plačom kriesiť navždy skončené. I nám bude lepšie v zabudnutí." „Nedbám braček, nechže pôjdeme." „Svet je veľký, nuž a naše žiale stratia sa v ňom ako v jazere dve kvapôčky dažďa - také malé." „Dedičstvo si každý zoberie, rozdelené na dva rovné diely, tak, ako to stojí v závete." „Poďme zvedieť, čo sme nevedeli: že či jesto pravda na svete." „Čo to vravíš, vidno, že si mladý. Také nech ťa v hlave nemáta. Svet a pravda nemajú sa radi. Dávno je tá z neho vyhnatá." „Neverím, čo ako ťažko je mi. Keby pravda zišla zo zeme, nebolo by ľudí na tej zemi. Hybaj so mnou brat môj, budeme hľadať, chodiť hore-dolu svetom, v rečiach ľudí po tej pravde pásť." „Ale ak nám rieknu, že jej nieto, z dedičstva mi vrátiš svoju časť!" „Vrátim, brat môj, Pravda mi je bližšie, väčšmi mi je pravdy potreba ako zlato dedičstvo i ríše. Poďme za ňou, či už do neba, či už stanem rovno na predpeklí." Išli teda bratia medzi svet. Pýtali sa ľudí a tí riekli: „Či je pravda? Ach, jaj, pravdy niet!" Jeden vravel: "Čože by ste chceli? Pravda? Aha, prázdno na stole! Ani spánok nepatrí mi celý. To je pravda - bič a mozole?" Druhý zasa: "Pravda? Na čo to je? Postačí nám bohatstvo a moc. Pravda je keď blázon robí vietor. A vy ste tí blázni, dobrú noc." „Vidíš braček ďaleko si došiel. Čo si si to vtĺkol do čela? Teraz vysyp podedené groše. Pekne ťa tá pravda oplela." „Možno sa nám skrýva," probuje to. „Dedičstvo? Ber, neľutujem strát. Hľadajme ju, bez nej žitia nieto, Vydrž ešte chvíľu so mnou, brat. Budeme sa pýtať vo dne v noci všetkých živých: ak ju ani tak neuvidia tieto moje oči, vylúp mi ich, darujem ti zrak!" No ľudia i teraz ako vtedy dávali im jednu odpoveď: "Možno, že aj bola voľakedy, ale dneska veru pravdy niet." „Dosť už bolo! Sem tie oči z hlavy! Nikdy už tú pravdu neuzrieš. Zbohom ostaň blázon tvrdohlavý. Máš už svoje, ži si ako vieš!" Osamel tak rovno v bránach pekla, slepá kôpka z neho ostala. No z tých prázdnych očných jám mu tiekla nie krv, ale slza trúfalá: „Život náš, ty temný, krásny, krutý, všetko si ber, iba jedno nie. Celý vesmír do neho sa zrúti, ak by človek stratil svedomie. Mal by oči, ale bol by slepý. Sýty by bol, a žil o hlade. Prázdny ako pohodené črepy na zemi, v tej krásnej záhrade. A ja slepý vidím na dno dejov. Preto si ťa, pravda, nepustím. Slniečko, čo hreje nad nádejou, studňa, ktorá chladí na púšti! Pravda je vždy v nás, ó milovaní, nespí ona, ak vy zaspíte!" Tak volal, a pod čelom dve rany vymýval si rosou na svite. Rozprávočka napravila zločin, ohladila hrany zodraté: Od tej rosy narástli mu oči, ako rastú puky na kvete. Ako vždy. Zas potrestala hada. Nenúkala lacné. Verte mi. Netajila, že kto pravdu hľadá, nemáva to ľahké na zemi. Riekla však, že býva zemi soľou ten, kto koná, čo mu káže čas. A preto jej kde bolo tam bolo, bolo blízko, lebo bolo v nás. Jemu dala zrak, nám dala jeho. Akoby mal hviezdy v obrve: Jeho osud mlel už z posledného, a on stále myslel na prvé. Na veci, čo človek prosto musí, aby mohol byť a zrno siať. Milovaní, túto rozprávku si rozprávajte mnoho, mnohokrát...

Milan Rúfus

Wildlife in Winter

...by Martin Ridley

Na púť s troma kráľmi

Tak to už býva. Chystáme sa, putujeme, ideme dllllho dllllho, potom "odovzdáme dary" a - nič... Všetko skončí. A ešte sa sťažujeme, ako rýchlo je po všetkom. Pre mňa sú Traja králi takým oficiálnym zakončením Vianoc, keď zhodíme aj stromček (pokiaľ ešte nezostali nejaké oschnuté koláče). Ešte sa čaká v Betleheme na tých troch vytrvalcov, nech dôjdu. Ale ako hovorím, sú iba oficiálnym zakončením Vianoc, lebo... ono je to vlastne beh na dlhú trať, ako to Traja mudrci predvádzajú každý rok. Tak teda, nech bude akákoľvek časť roka - nech v nás ostane kúsok voňavého stromčeka, vŕzgajúceho snehu pod nohami a Tichej noci. Ja viem je to ťažké, veeeľmi ťažké (verte mi, viem, o čom hovorím), ale... nevraví sa, že Ježiško nosí darčeky podľa toho, či sme boli celý rok dobrí..? A hlavne, keď už k Ježiškovi nakoniec dôjdeme, ostaňme s ním, "neodovzdajme iba dary" a nechoďme preč...

Why can't we be friends..?

The Chubbchubbs or... unexpected situation may bring unexpectend solutions...:-) As almost allways, actually. We just have to hold on... Enjoy :-) PS: Wait till the very end. Believe me, it's worth of it.

Many happy returns... and beginnings

Few irish sayings for new year 2009 and for years and years after that...


May the road rise to meet you,
may the wind be at your back


May you allways have these blessings:
A soft breeze when summer comes...


...a warm fireside in winter


May your pockets be heavy and your heart be light


May the rainbow for sunlight rise after showers


May the lilt of lush laughter lighteen every load


May neighbours respect you,
trouble neglect you,
the angels protect you
and heaven accept you...