...ozýva sa známy (a zvučný) hlas, ktorý počujem už spoza rohu. Vždy ma to poteší, usmejem sa a pridám do kroku. Reč nie je o lúpežnom prepadnutí, ale o čipernom predavačovi ovocia na trhu.
Tunajšie centrálne trhovisko sa ťahá po jednej celej dlhej ulici, na konci ktorej je Lidl, mekka môjho lacného nakupovania. A aj keď som ho nazvala tak honosne že „centrálne trhovisko“, je v podstate obyčajné a nenápadné, v úzkej ulici; dlhá slíža stánkov ústiaca do ďalšej rušnej ulice a finišujúca busy Lidlom. Každý druhý deň tú trasu popri stánkoch absolvujem za svojimi zvyčajnými nákupmi. Keďže pracujem dlho do večera a dostanem sa tam najskôr o siedmej, zvyčajný ruch trhoviska ma vždy minie. O šiestej už majú väčšinou zbalené kvetinári a predavači rýb; aj stánky so sladkosťami kapú rýchlo. Iba zopár zelovocinárov ešte otáľa, snažiac sa dopredať polozhnité ohrdnuté zvyšky za polovičné ceny. Takými zvyčajne pohŕdam aj ja, ale z času na čas sa stane, že natrafím na chlapíka, ktorý si takto otvorene a nehanebne pýta peniaze od ľudí – a jemu neodolám. Ale nie preto, že by mal dobré hypnotické schopnosti...:-)
Pamätám si, keď som ho stretla prvý krát, nezakryte som sa smiala (nie vysmievala). Nič si z toho nerobil (asi bol na to zvyknutý). Ani teraz svoju zvyčajný žltý glóbus banánov nekúpim bez úsmevu. Chlapík pobehuje okolo svojho stánku po chodníku a strká banány do rúk prekvapeným chodcom, ktorí ho zvyčajne ignorujú, so slovami: „Now, boys and girls, give me the money! Banana just for one euro!“ (vyslov jouro:-)) Jedna dievčina bola z toho náhleho šoku, že jej niekto vrhol ovocie do rúk, tak vyvalená, že postávala bezradne na chodníku s banánmi v náručí a hovorila: „Ale čo ja mám s tým robiť?! Ja to nechcem!“ Povedala som jej s úsmevom, že nech to vráti naspäť do stánku, keď to nechce. Nikto ju predsa nenúti, aby si to kúpila (aj keď to tak možno vyzeralo). Dievčina v panike hodila banány mne a zdrhla. Pozrela som na banány vo svojich rukách a všetko som pochopila. Pochopila som, prečo chlapík takto „nehanebne“ vykrikuje. Nie je to nenažranec, ktorý prahne po prachoch, ale jednoducho hovorí ľuďom, že má pre nich ponuku, čo sa neodmieta. Zvyčajne sa na trhu predáva osem banánov po dve eurá. Chlapík predával desať za jedno euro, ale nie polozhnitých, ale nádherných žltučkých banánov v tej najlepšej kondícii, také, ktoré môžete rovno jesť a ešte vydržia dva-tri dni bez toho, aby začali hniť. A ešte aj keď začnú hniť, je to vždy iba šupka, vnútro je nedotknuté. Takže kvalitné lacné banány asi tak na päť dní. Taká ponuka sa neodmieta...:-) Väčšina tých nevšímavých chodcov, ktorým sa náhle ocitnú v rukách banány, mu to euro napokon po malej obhliadke rada dá. Chlapík predajnosť banánov podporuje aj slovami o tom, ako sa ponáhľa (čo je evidentné, a ešte keď je tak neskoro večer) – na svadbu, a že už mešká a musí sa tovaru rýchlo zbaviť. Prvý krát som mu to zhltla aj ja, ale potom som zistila, že sa svadbu ponáhľa stále; či v sobotu, či cez pracovný týždeň (asi harmonikár, keď ho všade volajú...;-)). Nuž ale, keby vykrikoval, že zmeškáva začiatok futbalového zápasu, obchodom by to asi neprospelo...:-)
Keď som si u neho kupovala banány naposledy (vždy má banány najlepšej kvality, nikdy, never-ever, nepredáva nič polozhnité, prípadne zhnité), bola s ním jedna staručká podarená babka, ktorá mu pomáhala. Jeho „give me the money“ som počula už cez dve ulice, a vidina banánového koktailu ma popohnala, aby mi niečo z tých banánov zvýšilo. Chlapík výnimočne nevykrikoval nič o svadbe, asi nechcel klamať rovno pred svojou matkou. Zhrbená babka pomalými pohybmi balila banány do sáčkov a po každom „give me the money“ ho šušľavo napomínala, aby prestal kričať, že sa to nepatrí. Podišla som k stánku a vypýtala si svoju dávku banánov. Babka hneď začala rozlepovať mikroténový sáčok. „Now, love, ten bananas for you...“ Starostlivo vyberá medzi nádhernými banánmi tie najnádhernejšie. „One, two... („Give me the money!“), three, four, five... („Now come on, boys and girls, give me...“ „Stop shouting!“, oborí sa babka na synátora. „But I have to shout...“ odpovie on naspäť.) Now, how many have I here, love..? Five... so six, seeeeven, eight...“ („I have banana just for one euro, now give me the money!“ „Would you just stop your shouting?!“ „But I have to..!“) Odpútaná babka sa vráti k sáčku, poráta tam osem banánov a pokračuje. „Niiine, ten...“ ...a ešte pridá jeden so slovami: „...for the baby...“ Vymeníme si sáčok za euro, rozlúčim sa a s úsmevom odchádzam. Okolo mňa je hlúčik ľudí, ktorí s úsmevom čakajú na svoju dávku banánov. „Give me the money“ ma sprevádza až k Lidlu. A premýšľam, že ak má niekto právo takto otvorene kričať, aby mu dali peniaze, tak je to niekto, kto ponúka ozajstnú kvalitu za dobrú cenu. Nedá sa mu čo vyčítať, za nič sa neskrýva, ani sa nesnaží ľudí ošmeknúť. (Tie hlášky o svadbe skôr rozosmejú ako pohoršia a... aj tak si nemyslím, že mu to tam niekto naozaj verí...) V podstate takto kričia všetci obchodníci každý deň, len si na to vyberajú iný spôsob. Väčšinou rafinovanejší. Všetky tie akcie, zľavy, oháňanie sa tým, aké je to kvalitné a ako sa vyplatí... Aj keď potom možno zistíme, že to až také kvalitné nie je. A že sa to až tak nevyplatí...
Je to sila, zakričať niečo takto otvorene do sveta. A vedieť, že mám na to právo. Pretože je to pravda a nič neskrývam...
...biely balkón po rozhrnutí závesov... A prvá nefalšovaná radosť...:-)
Síce iba jemne poprášené, ale v Írsku sa to rovná metrovým závejom na Slovensku. Cvakala som rýchlo, lebo som sa bála, že sa roztopí. Začínalo už prisvecovať slniečko...
Zasnežené palmy :-)
...a autá...
...a kostol...
...ako v rozprávke..:-)
Skromne pocukrované brehy riečky
Čo som ale naozaj nečakala bolo, že snežilo skoro celý deň. Keď som išla z luasu domov, snehu bolo podstatne nahrubšie... A stále sneží! Som zvedavá, čo bude zajtra...:-)
Súmrak sa začína ešte keď sa posledné lúče slnka dvíhajú po stenách...
Súmrak bez lúčov s oblakmi na oblohe. Takýto mi pripadá pre Írsko viac typickejší, akoby k nemu patril a vystihoval ho...
Aj dublinský súmrak má svoje čaro, čo poviete? :-) Obloha, samozrejme v hlavnej úlohe...
Prítmie potichu prikrýva budovy. Ticho hrá hlavnú rolu hneď po oblohe...
Súmračné ticho neprehluší ani mestský ruch (ak človek chce)
Súmrak nad parkom i s vtákmi na oblohe. Skoro som si vtedy pripadala ako keby som bola mimo mesta...
Hovorí sa, že raz mali čerti snem, na ktorom sa dohadovali ako najlepšie a najrafinovanejšie zvádzať ľudí k temnu. Prediskutovávali veľa možností a našli aj veľa riešení, najmä ako podporovať sedem hlavných hriechov. Dokonca si aj urobili zoznam najvydarenejších možností ako zatratiť človeka. Vrchol zoznamu, čo najviac zaberá, zaplnili tieto možnosti:
Upútajte pozornosť človeka na materiálne veci. To znamená: našepkávajte mu, aké dôležité je naháňať sa za hmotnými statkami, že je to vlastne najdôležitejšie. Zakoreňte tiež do sŕdc ľudí strach, aby ich zväzoval a nútil myslieť a zaoberať sa matériou. Strach zo straty, strach z biedy. Nech ich to zamestnáva každú chvíľku dňa a nech nemajú čas na nič iné. Dávajte mu do časopisov vychudnuté polonahé ženy, aby zaviedli módu a vzor pre dnešné ženy, aby to bola jedna z ich najhlavnejších priorít. Aby sa cítili menejcenné a horšie, ak tejto móde nepodliehajú. Zamerajte jednoducho všetky potreby človeka na hmotné, nech sú akéhokoľvek druhu, aby tak vznikali túžby a potreba ich uspokojovať...
Druhá najvýznamnejšia činnosť je zamerať pozornosť na ego človeka. To znamená: nech pokladá sám seba za najdôležitejšieho, najvýnimočnejšiecho, najúžasnejšieho. Nech prehliada všetkých ostatných a všetko ostatné okolo neho. Nech si myslí, že tie jeho problémy a potreby sú najdôležitejšie, najvážnejšie a prvé na riešenie. Nech dokonca aj svoje mínusy považuje za dôležité, lebo tvoria jeho JA, jeho osobnosť, ktorú rešpektuje on sám a musia i ostatní. Nech dokonca mnohé svoje mínusy označuje ako „milé slabôstky“, a nech vyžaduje od ostatných, aby ich dokonca mali radi. Nech sa nechce vzdať týchto svojich vlastností, zvykov a návykov, či už z lenivosti a presvedčenia, že to nejde, alebo zo strachu, že stratí sám seba, niečo, s čím sa identifikuje. Nech všetko hlboké odmieta, považuje za nereálne a bojí sa toho...
Avšak prvé miesto v zozname, čo najviac zaberá, si vyslúžil jeden čert, ktorý dostal brilantný nápad. V jednoduchosti je naozaj genialita, uškierali sa ostatní. Stačí iba vždy, keď človek dostane či už dobrý nápad, alebo má urobiť niečo dobré, krásne, užitočné, alebo potrebné – či už ide o nejakú maličkosť, čo sa týka jeho samého, a jeho okolia, alebo ide o naozaj veľké veci; stačí mu pošepkať jedno slovíčko: „Neskôr.“
...ozýva sa známy (a zvučný) hlas, ktorý počujem už spoza rohu. Vždy ma to poteší, usmejem sa a pridám do kroku. Reč nie je o lúpežnom prepadnutí, ale o čipernom predavačovi ovocia na trhu.
Tunajšie centrálne trhovisko sa ťahá po jednej celej dlhej ulici, na konci ktorej je Lidl, mekka môjho lacného nakupovania. A aj keď som ho nazvala tak honosne že „centrálne trhovisko“, je v podstate obyčajné a nenápadné, v úzkej ulici; dlhá slíža stánkov ústiaca do ďalšej rušnej ulice a finišujúca busy Lidlom. Každý druhý deň tú trasu popri stánkoch absolvujem za svojimi zvyčajnými nákupmi. Keďže pracujem dlho do večera a dostanem sa tam najskôr o siedmej, zvyčajný ruch trhoviska ma vždy minie. O šiestej už majú väčšinou zbalené kvetinári a predavači rýb; aj stánky so sladkosťami kapú rýchlo. Iba zopár zelovocinárov ešte otáľa, snažiac sa dopredať polozhnité ohrdnuté zvyšky za polovičné ceny. Takými zvyčajne pohŕdam aj ja, ale z času na čas sa stane, že natrafím na chlapíka, ktorý si takto otvorene a nehanebne pýta peniaze od ľudí – a jemu neodolám. Ale nie preto, že by mal dobré hypnotické schopnosti...:-)
Pamätám si, keď som ho stretla prvý krát, nezakryte som sa smiala (nie vysmievala). Nič si z toho nerobil (asi bol na to zvyknutý). Ani teraz svoju zvyčajný žltý glóbus banánov nekúpim bez úsmevu. Chlapík pobehuje okolo svojho stánku po chodníku a strká banány do rúk prekvapeným chodcom, ktorí ho zvyčajne ignorujú, so slovami: „Now, boys and girls, give me the money! Banana just for one euro!“ (vyslov jouro:-)) Jedna dievčina bola z toho náhleho šoku, že jej niekto vrhol ovocie do rúk, tak vyvalená, že postávala bezradne na chodníku s banánmi v náručí a hovorila: „Ale čo ja mám s tým robiť?! Ja to nechcem!“ Povedala som jej s úsmevom, že nech to vráti naspäť do stánku, keď to nechce. Nikto ju predsa nenúti, aby si to kúpila (aj keď to tak možno vyzeralo). Dievčina v panike hodila banány mne a zdrhla. Pozrela som na banány vo svojich rukách a všetko som pochopila. Pochopila som, prečo chlapík takto „nehanebne“ vykrikuje. Nie je to nenažranec, ktorý prahne po prachoch, ale jednoducho hovorí ľuďom, že má pre nich ponuku, čo sa neodmieta. Zvyčajne sa na trhu predáva osem banánov po dve eurá. Chlapík predával desať za jedno euro, ale nie polozhnitých, ale nádherných žltučkých banánov v tej najlepšej kondícii, také, ktoré môžete rovno jesť a ešte vydržia dva-tri dni bez toho, aby začali hniť. A ešte aj keď začnú hniť, je to vždy iba šupka, vnútro je nedotknuté. Takže kvalitné lacné banány asi tak na päť dní. Taká ponuka sa neodmieta...:-) Väčšina tých nevšímavých chodcov, ktorým sa náhle ocitnú v rukách banány, mu to euro napokon po malej obhliadke rada dá. Chlapík predajnosť banánov podporuje aj slovami o tom, ako sa ponáhľa (čo je evidentné, a ešte keď je tak neskoro večer) – na svadbu, a že už mešká a musí sa tovaru rýchlo zbaviť. Prvý krát som mu to zhltla aj ja, ale potom som zistila, že sa svadbu ponáhľa stále; či v sobotu, či cez pracovný týždeň (asi harmonikár, keď ho všade volajú...;-)). Nuž ale, keby vykrikoval, že zmeškáva začiatok futbalového zápasu, obchodom by to asi neprospelo...:-)
Keď som si u neho kupovala banány naposledy (vždy má banány najlepšej kvality, nikdy, never-ever, nepredáva nič polozhnité, prípadne zhnité), bola s ním jedna staručká podarená babka, ktorá mu pomáhala. Jeho „give me the money“ som počula už cez dve ulice, a vidina banánového koktailu ma popohnala, aby mi niečo z tých banánov zvýšilo. Chlapík výnimočne nevykrikoval nič o svadbe, asi nechcel klamať rovno pred svojou matkou. Zhrbená babka pomalými pohybmi balila banány do sáčkov a po každom „give me the money“ ho šušľavo napomínala, aby prestal kričať, že sa to nepatrí. Podišla som k stánku a vypýtala si svoju dávku banánov. Babka hneď začala rozlepovať mikroténový sáčok. „Now, love, ten bananas for you...“ Starostlivo vyberá medzi nádhernými banánmi tie najnádhernejšie. „One, two... („Give me the money!“), three, four, five... („Now come on, boys and girls, give me...“ „Stop shouting!“, oborí sa babka na synátora. „But I have to shout...“ odpovie on naspäť.) Now, how many have I here, love..? Five... so six, seeeeven, eight...“ („I have banana just for one euro, now give me the money!“ „Would you just stop your shouting?!“ „But I have to..!“) Odpútaná babka sa vráti k sáčku, poráta tam osem banánov a pokračuje. „Niiine, ten...“ ...a ešte pridá jeden so slovami: „...for the baby...“ Vymeníme si sáčok za euro, rozlúčim sa a s úsmevom odchádzam. Okolo mňa je hlúčik ľudí, ktorí s úsmevom čakajú na svoju dávku banánov. „Give me the money“ ma sprevádza až k Lidlu. A premýšľam, že ak má niekto právo takto otvorene kričať, aby mu dali peniaze, tak je to niekto, kto ponúka ozajstnú kvalitu za dobrú cenu. Nedá sa mu čo vyčítať, za nič sa neskrýva, ani sa nesnaží ľudí ošmeknúť. (Tie hlášky o svadbe skôr rozosmejú ako pohoršia a... aj tak si nemyslím, že mu to tam niekto naozaj verí...) V podstate takto kričia všetci obchodníci každý deň, len si na to vyberajú iný spôsob. Väčšinou rafinovanejší. Všetky tie akcie, zľavy, oháňanie sa tým, aké je to kvalitné a ako sa vyplatí... Aj keď potom možno zistíme, že to až také kvalitné nie je. A že sa to až tak nevyplatí...
Je to sila, zakričať niečo takto otvorene do sveta. A vedieť, že mám na to právo. Pretože je to pravda a nič neskrývam...
