...snowing again...:-)

Čo dodať...:-) Myslela som, že zima tu skončila, lebo iba deň pred zatiaľ poslednou metelicou bol slnečný deň ako v lete (aj keď chladivý), že slnko vysosalo aj posledné zvyšky snehu a vlhkosti zo zeme; a na druhý deň sa zobudím a - ajhľa... snehu trikrát viac než pri onom prvom pamätnom snežení... Výkyvy počasia tu vôbec nie sú zriedkavé - ba naopak; aprílové počasie tu vládne vlastne celý rok, akurát že teraz sa zo zvyčajného trojuholníka dážď-vietor-slnko stáva štvoruholník dážď-vietor-slnko-sneh, a už z toho nie je iba kalamita, ale pamätné dni, ktoré tu nezažili od roku osemdesiaaaaaaat... (nastáva dlhé premýšľanie s prižmúrenými očami, ktoré väčšinou skončí číslovkou tri alebo štyri). Každopádne, sneží tu väčšinou iba ráno, väčšinou sa to hneď roztápa, takže trvalejší sneh (rozumej akože vydrží až do večera) je veľmi vzácny. A sneží nepravidelne, každý druhý alebo tretí deň, takže je to vždy prekvapko. Vlastne nikdy neviete, či nasneží znovu. Takže tí, čo sa zo snehu tešia (vrátane mňa), sa z neho tešia tak, akoby bol posledný... Hmmm... nechce nám to náhodou niečo povedať..? ;-) Túto fotku som vytiahla z análov archívu spred týždňa. Je to majstrovský kus snehuliaka, už len preto, že má úctyhodnú výšku a deti, čo ho stavali, na neho museli znášať sneh vari z troch ulíc... (stavali ho ešte z prvého snehu, keď toho nenaprášilo až tak veľa) Fotka, ktorú som spravila v priebehu minulého týždňa počas prestávky v práci. Chcela som zachytiť ako huuuuusto chumelí. Dúfam, že je to tam dosť vidno...:-) Nedeľné ráno, odtiahnem závesy a znova sneh na balkóne... A viac ako pri prvom snežení. Tak som sa potešila, že som doň hneď vyšliapala slniečko...:-) Tomu sa už teda hovorí zasnežené palmy...:-) Najviac ma fascinovali zasnežené stromy. Nielenže boli krásne, ale keď sa sneh udržal aj na konároch, znamenalo to, že bola fakt kosa. Je to znak ozajstnej zimy... Pohľad zblízka ako si naše palmy tejto zimy trénujú otužilosť :-) Nedala som sa dvakrát pýtať a hneď som si na balkóne postavila takého drobnučkého úbožiačika neboráčika aj ja... Nemohol, žiaľ, byť iný, stavala som ho už za odmäku, keď zo stromov kvapkala voda. Nedržali na ňom veľmi ani oriešky, ktoré som chcela použiť ako oči a ústa, vždy, keď som sa tam nejaký pokúsila vtlačiť, odrazila som snehuliačikovi pol hlavy...:-) Ale určite sa ráta aspoň takýto. Môžem teraz hrdo a pravdivo prehlásiť, že som si tejto zimy postavila svojho vlastného snehuliaka...:-) Nečakala som však, kým sa všetko roztopí, schmatla som foťák a hajde vonku pozrieť si, ako vyzerá írska zima v parkoch... Related link: It's snowing!!! :-)

Tribute to Winter

Winter here in Ireland lasted two and a half a day... So what else do you expect to do from me..? ;-) My winter are not just memories, there are another ways to live it... Enjoy a piece of it with me...
„...it was fine, coming through the snow as the red sun was rising and showing against the black tree-trunks! As you went along in the stillness, every now and then masses of snow slid off the branches suddenly with a flop, making you jump and run for cover. Snow-castles and snow caverns had sprung up out of nowhere in the night – and snow bridges, terraces, ramparts – I could have stayed and played with them for hours. Here and there great branches had been torn away by the sheer weight of the snow, and robins perched and hopped on them in their perky conceited way, just as if they had done it themselves. A ragged string of wild geese passed overhead, high on the grey sky, and a few rooks whirled over the trees, inspected, and flapped off homewards...”

Kenneth Grahame - Wind in the willows

...the words of Mr. Otter about his journey to his friends through the winter forest...

...nobody knows but me...

There is a place that I travel
When I want to roam
And nobody knows it but me.
The road don’t go there
And the signs stay home
And nobody knows it but me.
It’s far far away
And way way afar,
It’s over the moon and the sea,
And wherever you’re going
That’s wherever you are,
And nobody knows it but me...

anonym

PS: The place can have many different shapes, can be everywhere, even here, right now...

It's snowing!!! :-)

Nečakané (alebo málo čakané) sa stalo skutočnosťou... Dnes ráno som odhrnula závesy a uvidela som pravý poctivý bielučký sneh! Napadol, keď som ho najmenej čakala, v smutnej nálade, zaoberajúca sa úplne inými vecami... Íri majú, samozrejme, kalamitu, sťažujú sa na obrovskú kosu a pohoršujú sa, ako si sneh dovolil len tak z ničoho nič napadnúť (česť výnimkám :-)). Ale ja sa teším. Takéto nečakané príjemné prekvapenia vedia dobre naštartovať aj v iných oblastiach života. Možno aj preto je tento sneh pre mňa taký vzácny... ...biely balkón po rozhrnutí závesov... A prvá nefalšovaná radosť...:-) Síce iba jemne poprášené, ale v Írsku sa to rovná metrovým závejom na Slovensku. Cvakala som rýchlo, lebo som sa bála, že sa roztopí. Začínalo už prisvecovať slniečko... Zasnežené palmy :-) ...a autá... ...a kostol... ...ako v rozprávke..:-) Skromne pocukrované brehy riečky Čo som ale naozaj nečakala bolo, že snežilo skoro celý deň. Keď som išla z luasu domov, snehu bolo podstatne nahrubšie... A stále sneží! Som zvedavá, čo bude zajtra...:-)

Twilight

Tých, čo sa zľakli, že nebodaj budem písať o tej tak často omáľanej upírskej knihe či filme, môžem hneď na začiatku upokojiť. Ide mi o skutočný súmrak, jedinečnú, trošku záhadnú, prelomovú a clivú časť dňa, spájajúcu noc a deň a prejavujúcu sa svojou vlastnou krásou. Zachytiť ho nie je jednoduché. Dobré fotky sa väčšinou vydaria "náhodou" na nejakej prechádzke, alebo keď mám kúsok času a idem z mesta domov namiesto luasom pešo... Súmrak sa začína ešte keď sa posledné lúče slnka dvíhajú po stenách... Súmrak bez lúčov s oblakmi na oblohe. Takýto mi pripadá pre Írsko viac typickejší, akoby k nemu patril a vystihoval ho... Aj dublinský súmrak má svoje čaro, čo poviete? :-) Obloha, samozrejme v hlavnej úlohe... Prítmie potichu prikrýva budovy. Ticho hrá hlavnú rolu hneď po oblohe... Súmračné ticho neprehluší ani mestský ruch (ak človek chce) Súmrak nad parkom i s vtákmi na oblohe. Skoro som si vtedy pripadala ako keby som bola mimo mesta...

Cleanness of Winter

Jeden môj známy raz povedal, že čistota je chladná. Chcelo to trochu skúmania, bádania a hľadania, aby som mu dala za pravdu. Je to jedna z jej vlastností. Chladná nie ako neosobná, ale ako chladivo osviežujúca, svojou chladivosťou prebúdzajúca a nútiaca k pohybu. A možno ešte ak niekto nazve neprikrášľovanie chladom; čistota ako taká, zobrazujúca čírosť a podstatu takú aká je a má byť, bez prímesí, nezakalenú a pravú...


Zima je obdobie, ktoré sa s čistotou spája asi najviac. Vlastne spája čistotu s chladom do jedinečnej krásy...


Vzduch je pod bodom mrazu nehybný, teda čistý (baktérie chrípok sa začnú šíriť, až keď sa oteplí). Sneh nemôže mať inú farbu ako bielu, ľad inú ako priezračnú. Horizonty a hory vidno zreteľnejšie. Dokonca vraj aj hviezdy vidno v zime jasnejšie, pretože obloha je čistejšia


Nehybnosť a spánok. Nie ako výraz lenivosti, ale vrámci zákona pohybu. Nutná regenerácia a očistenie. Keď veci zastavíme a znehybníme, vidíme ich jasnejšie, čistejšie.


Vďaka bielej sú čistejšie a kontrastnejšie i iné farby...


Hugging preciseness of winter




Čistota sa nedá narušiť bez toho, aby to na nej nebolo vidieť, aby nezanechala stopy. Čo sa týka snehovej prikrývky, nemusí to byť vždy na škodu. Pri prechádzke v lese ma vždy potešilo, keď som našla stopy zvierat v snehu. Dávalo mi to pocit spájania, cítila som sa k nim vždy bližšie než inokedy. Tadeto chodila srnka, tadeto líška, jeleň, vlk... A nesmierne sa mi páčilo, ako sa všetky stopy zbiehali ku krmelcom (vlčie stopy som našla práve tam :-)). Tam to bolo udupané ako na diaľnici...:-)




A nakoniec zima, čistota a detstkosť. Verím, že vidine postaviť si snehuliaka neodolajú ani mnohí dospelí...:-)

Čo najviac zaberá

Hovorí sa, že raz mali čerti snem, na ktorom sa dohadovali ako najlepšie a najrafinovanejšie zvádzať ľudí k temnu. Prediskutovávali veľa možností a našli aj veľa riešení, najmä ako podporovať sedem hlavných hriechov. Dokonca si aj urobili zoznam najvydarenejších možností ako zatratiť človeka. Vrchol zoznamu, čo najviac zaberá, zaplnili tieto možnosti: Upútajte pozornosť človeka na materiálne veci. To znamená: našepkávajte mu, aké dôležité je naháňať sa za hmotnými statkami, že je to vlastne najdôležitejšie. Zakoreňte tiež do sŕdc ľudí strach, aby ich zväzoval a nútil myslieť a zaoberať sa matériou. Strach zo straty, strach z biedy. Nech ich to zamestnáva každú chvíľku dňa a nech nemajú čas na nič iné. Dávajte mu do časopisov vychudnuté polonahé ženy, aby zaviedli módu a vzor pre dnešné ženy, aby to bola jedna z ich najhlavnejších priorít. Aby sa cítili menejcenné a horšie, ak tejto móde nepodliehajú. Zamerajte jednoducho všetky potreby človeka na hmotné, nech sú akéhokoľvek druhu, aby tak vznikali túžby a potreba ich uspokojovať... Druhá najvýznamnejšia činnosť je zamerať pozornosť na ego človeka. To znamená: nech pokladá sám seba za najdôležitejšieho, najvýnimočnejšiecho, najúžasnejšieho. Nech prehliada všetkých ostatných a všetko ostatné okolo neho. Nech si myslí, že tie jeho problémy a potreby sú najdôležitejšie, najvážnejšie a prvé na riešenie. Nech dokonca aj svoje mínusy považuje za dôležité, lebo tvoria jeho JA, jeho osobnosť, ktorú rešpektuje on sám a musia i ostatní. Nech dokonca mnohé svoje mínusy označuje ako „milé slabôstky“, a nech vyžaduje od ostatných, aby ich dokonca mali radi. Nech sa nechce vzdať týchto svojich vlastností, zvykov a návykov, či už z lenivosti a presvedčenia, že to nejde, alebo zo strachu, že stratí sám seba, niečo, s čím sa identifikuje. Nech všetko hlboké odmieta, považuje za nereálne a bojí sa toho... Avšak prvé miesto v zozname, čo najviac zaberá, si vyslúžil jeden čert, ktorý dostal brilantný nápad. V jednoduchosti je naozaj genialita, uškierali sa ostatní. Stačí iba vždy, keď človek dostane či už dobrý nápad, alebo má urobiť niečo dobré, krásne, užitočné, alebo potrebné – či už ide o nejakú maličkosť, čo sa týka jeho samého, a jeho okolia, alebo ide o naozaj veľké veci; stačí mu pošepkať jedno slovíčko: „Neskôr.“