Milujem
zvieratá.
Psy
radostne krútiace chvostami až sa im ohýba trup, srnky, ktoré ma nehybne
a ostražito z diaľky pozorujú, aby potom s brechotom odskákali
medzi stromy, leopardy kráľovsky pózujúce na konári stromu s pokojom zen
majstra, okaté veveričky s huňatým chvostom pohybujúce sa po strome
rýchlosťou blesku a prebytku kofeínu. Každé zviera je fascinujúce pre to,
čím je, a také, aké je. Mravec bude vždy stopercentným mravcom, orol
orlom, leňochod leňochodom. Nikdy sa na nič nehrajú, a nebudú nervózni
alebo nesvoji, keď ich niekto pozoruje. Žijú v harmónii s prírodou,
a tým, čím sú. Nech vyberiete hocijaké zviera, bude vždy unikátnym,
a zároveň primárnym exemplárom svojho druhu. Sú súčasťou prírody
v najhlbšom slova zmysle; celé ich správanie a bytie je samozrejmé
a prirodzené.
S ľuďmi
je to trochu komplikovanejšie. Spôsob akým ich možno opísať nie je zďaleka taký
jednoznačný. Možno preto sa v hľadaní vlastnej identity akoby strácame. Pasujeme
sa za „inteligentné zviera“, ako je trendom dnešnej doby, ale je to naozaj tak?
Človeku
v minulosti nikdy ani len nenapadlo pripodobňovať sa zvieraťu; zdravý sedliacky
rozum bez mudrlatstva masívne rozdiely medzi nami a zvieratami videl ihneď
(správanie, vzťahy, spôsob života), a ani sa nad tým všetkým nepozastavil.
Zlom nastal až s príchodom teórie evolúcie, ktorá mala byť jasným dôkazom
nášho pôvodu opíc. Skutočne bizarné, lebo celá evolúcia človeka je jedným
obrovským aktom odlíšenia sa od zvierat,
ak sa nad tým zamyslíme.
To, že tiež podliehame evolúcii, nie je ani
tak znakom, že sme zvieratá, ale skôr atribútom ako funguje stvorenie. Vývoj
a dozrievanie, vonkajšie i vnútorné, je jedným z jeho zákonov,
ba čo viac, je jeho zmyslom.
Rozdiely
medzi zvieraťom a človekom vidno už od začiatku. Evolúcia vo všeobecnosti
je procesom prirodzeného výberu a hlavne prispôsobenia sa podmienkam prostredia. U človeka to
prispôsobovanie prebieha skôr opačným smerom – človek formuje prostredie podľa seba,
v dobrom i zlom, i keď by nemal nikdy byť v disharmónii
s prírodou.
Povedať
o človeku, že je to iba inteligentné zviera je rovnako mylné ako povedať
o zvierati, že je to iba „hlúpy“ človek. Niečo na oboch tvrdeniach
„nesedí“. Máme spoločné črty navonok čo sa týka našej biológie; potreby ako je
prijímanie potravy, ktoré potrebujeme napĺňať, aby naše telá v hmotnom
svete prežili. Svoju identifikáciu však na našom tele založiť nemôžeme. Naše
vnútro je to miesto, kde sa odohráva Život a identita, a to sa prejavuje
i navonok.
Človek
je totiž na rozdiel od zvieraťa bytosť duchovná.
Duch je jeho najvnútornejšia podstata; zviera má iba zvieraciu dušu. Človek JE
duch. Telo si pri vtelení do hmotného sveta iba oblečie ako kabát.
Povieme
si, keď sme ľudia vedy, že vnútorný život nie je pre skúmanie človeka
podstatný. Veda pochádza z rozumu, a ten pochádza z hmoty, takže
veda, ak používa pri svojom výskume iba rozum, za to hmotné zájsť nedokáže.
Všetko nehmotné pre ňu v podstate neexistuje; vehementne to popiera, alebo
aspoň spochybňuje. Ako sa dá vyskúmať a zmerať duchovnosť? Ak však chceme
vidieť rozdiely medzi človekom a zvieraťom a spoznať našu podstatu, musíme zájsť do vnútra, za to telesné, a raz a navždy
pochopiť, že duchovné a hmotné neexistuje separovane, ale je nerozlučne
prepojené a navzájom sa ovplyvňuje.
Najpodstatnejším
rozdielom medzi tvorom duchovným a neduchovným – teda medzi človekom
a zvieraťom je, že človek má slobodnú
vôľu. Je „zaťažený bremenom“ každodenných rozhodnutí. Dokonca aj veci,
ktoré robí viac-menej automaticky, ako chodenie do práce, sa musel pre ne
v určitej chvíli vedome rozhodnúť, a v podstate o tom
podvedome rozhoduje každý deň. Stále musí niečo chcieť, aby napredoval, niečomu
veriť a niečo mať pred sebou. Dokáže veci posudzovať.
Zviera
naproti tomu je tvor inštinktívny. Primárne inštinkty ako prežiť, naplniť
žalúdok a rozmnožovať sa sú jeho hybnou silou. Zviera nedokáže súdiť, čo
je správne a čo nie, či je jeho správanie dobré v očiach iných.
Necíti ľútosť nad korisťou, ktorú ulovil a ide skonzumovať. Svojím
automatickým chovaním sa samočinne zaraďuje do stvorenia tak, aby s ním
bolo v harmónii a nijako mu neškodilo; práve naopak – aby mu bolo
prospešné. Ak by sa nám aj niečo v jeho správaní mohlo zdať na prvý pohľad
„nesprávne“ a mali by sme potrebu to napraviť, je to zo širšieho hľadiska jeho
životnému prostrediu prospešné.
Keby
ste napríklad dali leva k bežiacej antilope, bude sa ju snažiť uloviť, aj keby
mal v tej chvíli plné brucho. Ulovil by ju a nechal tak, lebo je sýty.
Neznamená to však, že levy sú zákerné a zlé
tvory, a že tú pliagu treba rýchlo vystrieľať, aby zemi neškodila. Ich inštinkty
loviť a žrať sú dva rozdielne inštinkty, ktoré fungujú separovane; keď vidia
utekajúce zviera, tak ho idú loviť – nemôžu si pomôcť; inštinkt loviť je
častokrát spúšťaný rýchlym behom potencionálnej koristi. Okrem toho
v prírode nič nevyjde nazmar a prípadný „masaker“ antilop, ktorý by po
sebe zanechali, bude vítaným jedlom pre šakaly a hyeny.
Predstavte
si, že by sa takto správal človek. Veď je predsa tiež „len“ zviera
a nasleduje lovecký inštinkt, tak vezme pušku a pif paf, hneď je
desať antilop dole. Takéto správanie by bolo spoločnosťou odsúdené ako
opovrhnutiahodné a nesprávne.
Človek
si na rozdiel od zvieraťa pomôcť môže; ako duchovná bytosť môže súdiť a zvažovať,
a vedome sa rozhodnúť. Akékoľvek zotročenie pudom je pre nádherného
duchovného tvora ako človek bolestne nedôstojné a pod jeho úroveň.
Dôležité
je tiež dodať, že slobodná vôľa a uvedomenie si samého seba nie je
atribútom vysokej inteligencie; je veľa skutočne inteligentých zvierat (slony,
opice, delfíny) a schopnosť sebauvedomenia a posudzovania sa
z ničoho nič neobjaví, keď zviera dosiahne určitý stupeň inteligencie
(nech nám už filmy o Planéte opíc hovoria čokoľvek); je to skutočne znak
iba duchovný, ktorý je alebo nie je
v živej bytosti od počiatku.
Ďalším
rozhodujúcim znakom duchovnej bytosti je schopnosť
tvoriť. Táto schopnosť ďaleko presahuje bežný rámec chápania tvorivosti.
Tvorivosť v umení alebo inventívnosť na poli vedy je iba jej malou časťou.
Znamená to pochopiť, že človek svojím duchom neustále ovplyvňuje svoje okolie,
svoje správanie a svoje telo. A to v každej chvíli, či už si to
uvedomuje alebo nie. Tak ako dlhodobý stres môže spôsobiť chronické bolesti
brucha, duch ovplyvňuje svoje telo v oveľa širšom zábere. Duch vytvára telo.
Dodnes
je pre vedu záhadou prečo v určitom stupni vývoja istý druh opíc „odrazu“
zišiel zo stromov, a postupne adaptoval pomerne nevýhodné evolučné prvky
ako zmiznutie ochlpenia (veľmi nepraktické v chladnom počasí), vystrel sa
(pohyb po dvoch nohách namiesto po štyroch ho značne spomalil – pri lovení i pri
úteku, a taktiež spôsobil, že bol oveľa viac viditeľný) atď; taktiež začal
používať nástroje, tvoriť. Nemôže to jednoducho znamenať, že sa vtedy do tiel
opíc (ktoré boli na najvyššom stupni vývoja opíc) po prvý krát namiesto
zvieracej duše inkarnovali ľudské duchovné zárodky túžiace po vývoji? Že preto
sa „opice“ začali správať inak, a postupne tým ovplyvnili aj vývoj telesnej schránky, a postupným
vnútorným vývojom povzniesli jej vzhľad a funkčnosť. Veľa záhad
z našej evolúcie by sa takto vysvetlilo veľmi jednoducho. Pojem
duchovnosti by mal byť oficiálne relevantný aj pre vedu, pretože priamo ovplyvnil našu evolúciu a denne ovplyvňuje
našu biológiu, a dokonca aj úroveň našej
inteligencie.
Teda
v skutočnosti sme sa z opíc nevyvinuli. Iba sme si požičali ich kabát,
a postupne ho prešili a prerobili. Nie sú naši príbuzní a predkovia;
ak niekomu podarujeme kabát, ešte to z nás predsa príbuzných nerobí...
Pátrame
po identite zvonku, namiesto toho, aby sme išli hlboko dovnútra. Pýtame sa
rozumu, kto sme, ale môže nám on odpovedať? Rozum, pri celej svojej úžasnosti,
je počítač, ktorý nám iba dáva a spracováva informácie, ktorými sme ho predtým
nakŕmili. Kŕmime ho najmä učením, pozorovaním a pokusmi,
a z toho sa snažíme odvodiť nejaké uzávery, ale takéto poznanie bude
vždy kusé a neúplné. Nedokáže nám totiž dať nič nové. To vie iba duch. On
dokáže tvoriť a prijímať inšpiráciu, je schopný nadhľadu a komplexnej
perspektívy, pretože z hmoty nepochádza, na rozdiel od rozumu. Preto
všetko naozaj krásne umenie, ale i nové vedecké objavy pochádzajú
z ducha a jeho inšpirácie.
Nenechajme
sa vlákať do pasce falošnej skromnosti, keď si povieme, že sme „len“
inteligentné zvieratá, lebo pojem „koruna tvorstva“ znie tak naduto, no nie? Akoby
sme boli niečo „viac“ ako zvieratá. A planétu so zvieratami zdieľame, a nie
jej monopolisticky a deštruktívne vládneme. Falošná skromnosť neprospeje nám,
ani planéte, ani zvieratám okolo nás, nebude to mať žiadne pozitívne
environmentálne účinky. Práve naopak. Tvrdením, že sme zvieratá, klesáme dole,
zužujeme svoj potenciál na minimum a v podstate hľadáme ospravedlnenia na to
najnižšie, čo je v nás, aby sme už raz a navždy umlčali svedomie. Tým
klesáme a zaťažujeme sa ešte viac. Znamená to našu vlastnú deštrukciu. Nebudeme
stáť správne vo stvorení, nebudeme plniť svoju funkciu, nepovznesieme ho
a nebudeme sa môcť oň správne starať. Budeme zakrpatievať, zväzovať
vlastné krídla a vrátime sa späť na všetky štyri. Staneme sa nepotrebnými
vo stvorení. A na to pozor, lebo vieme, čo evolúcia robí so všetkým
nepotrebným...
Nenechajme
sa tiež vlákať do pasce pýchy. Neznamená, že sme niečo „viac“, keď sme duchovné
bytosti, a že zvieratá nie sú „dosť dobré“, alebo že si s nimi môžeme
robiť, čo sa nám zachce; znamená to, že sme iného druhu. Zviera nie je
duchovné, má zvieraciu dušu, preto môže prejaviť emócie ako hnev alebo radosť,
dokonca má jedinečné osobnostné črty – to pochádza z duše (tú má aj človek
– ako jeden z obalov).
Ľudia stoja hierarchicky nad zvieratami, ale to iba znamená o to väčšiu zodpovednosť;
zodpovednosť, ktorá prichádza s tým úžasným, divutvorným darom slobodnej
vôle. Naše „bremeno“ slobodnej vôle, vedomých rozhodnutí, ktoré môžeme
nasmerovať určitým spôsobom znamená zodpovednosť za celé stvorenie,
o ktorej sa zvieratám ani nesníva. Zodpovednosť, z ktorej sa nijako
nevyvlečieme. Nepomôže chytráčenie a hľadanie výhovoriek. Zodpovednosť
národov i jednotlivcov. Sme označovaní za pánov tvorstva, lebo naša
schopnosť tvoriť má potenciál povzniesť toto stvorenie do netušených možností;
niečo, čo zvieratá žijúce inštinktom nedokážu.
Buďme
tými, kými sme – duchovnými bytosťami, je to odpoveďou na všetky otázky
a problémy nášho života. Ak sa pokladáme za zvieratá, klesáme tým
vlastne pod úroveň zvieraťa, lebo ono
je na rozdiel od nás stopercentne tým, čím má byť.
Človek
NIE JE zviera. Nech sa nám to zapíše navždy do duší.
© Ludmila