"Čo veta, to perla" alebo to najlepšie z našich výletov 2

Nižné Ružbachy 2000 Hostitelia Andy a skauti, ubytovanie skautská klubovňa (stará škola), spanie na zemi... Spomínam si ako sa Marek zľakol, keď zistil, v akých podmienkach budeme spať a hneď ohmatával starý kožený gauč na chodbe, či je dosť mäkký na spanie. Aj na ňom potom spal, my ostatní na zemi, ráno sme vstali celí dolámaní (po noci viac prebenej než prespanej), Marek svieži, vyspinkaný doružova...:-) Niečo mu ale nedalo, a zrejme mu aj nakoniec došlo, lebo sa neskôr Lenky galantne spýtal, či nechce spať druhú noc na gauči ona. (Asi sa pýtal aj Lucky, už si nepamätám.) Lenka povedala, že by nemohla spať na gauči, keď ostatní spia na zemi. Marek znovu zarozmýšľal, druhýkrát mu, chudákovi, došlo, a rozhodol sa kolegiálne spať s nami na zemi. Keď si však prvýkrát ľahol na zem, čakal ho šok a v panike a prekvapení vykríkol: „Jake tvarde!!!“ Hneď nato nazháňal všetky uteráky, tričká a všetko mäkké v dosahu, rozložil si to pekne pod seba, a nakoniec si odobrujúco, aj keď nie úplne spokojne, ľahol... Spomínam si na panelovú cestu, na chatu Babu Jagu, na vysielač, na skautské večery a rozprávania, aj o hre na upíra („tc, tc, tc“), čo nám neskôr s Luckou spôsobilo najväčšie zľaknutie doposiaľ (a aj odvtedy, aspoň v mojom prípade), skríkli sme tak, až sme zachrípli, hrdlo stiahnuté, vôbec sme nepostrehli, kedy nám papiere z rúk spadli na zem. Lenka nás chcela zo srandy postrašiť, ale nečakala, že naša reakcia bude až tak dramatická...:-) Spomínam si na odbíjajúce hodiny, a k tomu spln mesiaca, na krikľavé šišky, ako sme chodili na krížovú cestu po tmavej tajomnej starej budove školy, ako sme spievali skautom preložené pesničky Učedníkov a Andymu sa ohromne páčili, ako sme si chodili cez cestu požičiavať farskú varnú kanvicu na čaj... Spomínam si, ako si chudák Marek kúpil nejakú malinovku na pitie, nalial si ju do pohára, ochutnal, a potom so svojou typickou kamennou tvárou povedal, že nie je až taká dobrá. Na to sme ju ochutnali my, tváre nám vykrivilo od tej sladkosti a hneď sme to vypľúvali do umývadla, lebo to bol sirup, nie malinovka... Marek sa sťažoval, že mohli aspoň poriadne napísať na fľašku, na čo sme pozreli na štítok my, a tam svietil nápis „SIRUP“... Na čo všetko si ešte spomínate vy? :-) Odpočuté vo chvíľke ticha zvonku cez otvorené okno: „Matej, Matej!“ „Čo?!“ „Ja ti dám ,čo’, poď sem!“ Robo (jeho večné): „O jéminečku...“ Marek (informatívne, blazeovane ako vždy): „Čo je to jeminečku..?“ Andy nás predstavoval: „Oni nie sú skauti, oni sú normálni...“ (Skauti boli pobúrení :-)) Večer nás boli obťažovať nejakí opití výrastkovia, videli, že sa v starej škole svieti, a zbadali len dievčatá, tak stáli na ulici, pokrikovali a hulákali na nás somariny, keď sa tu zrazu Robo vynorí v okne, vykloní sa a osloví najbližšieho (ten mal, samozrejme šok 507, keď sa Robo objavil): „No čo moj, čo chceš? Chceš sa rečovať?“ Opýtaný zjavne nevedel po šuňavsky, pretože nechápavo zopakoval: „Ryžovať???“ Robo zase počul, že vraví niečo o lyžovaní, tak to zakončil: „Lyžovať? Ta keď sa chceš lyžovať, ta sa lyžuj, abo iď nazberať žihlavy...“ To ho úplne odstavilo, nezmohol sa na nič. Je to príliš veľké sústo pre opité mozgové závity, aby ho spracovali a zistili, čo to malo znamenať...:-) Krátko na to nám niekto s baterkou svietil cez sklá na dverách dovnútra; naša trpezlivosť už dochádzala, tak nečudo, že Lenka naštvane poznamenala: „Ktorý trtko nám tu svieti baterkou?!“ Vysvitlo, že to bol – policajt; nočná hliadka, videl, že sa u nás svietilo, a nevedel, že sme tu my, tak to bol obhliadnuť, či tu nie sú vandali. Dúfali sme, že tá poznámka o trtkovi nebola príliš hlasná...:-) Na túre v lese sme našli malinový krík. Ktosi v panike vykríkol: „Sú tu hady!!!“ Robo: „Vykašli sa na hady, zberaj maliny!“ Zúfalý výkrik pri pohľade na hodinky so zaroseným sklom: „Nemám ručičky!“ Neskôr, už spokojne: „Už mám zase všetky tri ručičky...“ Roba sme potajme obložili stoličkami, kým spal. Jeho reakcia: „To kedy som sa sem zasunul?“ „Lenka, zatsukaj Robovi.“ (tc, tc, tc) „On sa nezobudí.“ „Budeme tsukať dve. Z jednej aj z druhej strany. Bude mať stereo.“ Bola som príliš dlho v kúpeľni. Robova poznámka: „Kde je tak dlho? Chemická očista?“ Lucka si prakticky skúša, ako sa nosí kríž: „Ako to niesol ten kríž..?“ „Kto..?“ Na krížovej ceste: „Tretie zastavenie: Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami...“ Nuž, keď inak nedajú, tak: „Aj nad dušami v očistci.“ – a hajde ďalej. To bolo extra krátke zastavenie..! :-) „Toten totem.“ „Skladáme orlie pierko špiny.“ (Skauti stále skladajú nejaké orlie pierka, napríklad mlčania. To znamená, že nepovedia celý deň ani slovo. My sme nemali sprchu...:-)) Chceli sme sa spýtať na cestu k vysielaču, pokúšali sme sa zastaviť a spýtať sa jedného cyklistu, ale ten nás ignoroval – to sa mu však vypomstilo, lebo mu spadla retiazka, takže napokon musel zastaviť, vypočuť nás a navigovať... Vyzeralo to asi takto: „Všimli ste si tie červené značky?“ „Nie.“ „Tak po nich pôjdete ďalej.“ Ako bonus Marekove príspevky, keď bol pozrieť na Šuňave: Robo: „Z toho tepla sa ti skyška mozog.“ My záchvat smiechu, Marek na nás nechápavo pozerá, tak mu päť minút vysvetľujeme, čo to znamená skyškať. Keď sa nám to na sedemdesiaty šiesty krát podarí a Marek nakoniec povie „hej, rozumiem“, my zajasáme od radosti, že konečne vie, o čom hovoríme, a stíchneme. Na to sa Marek do ticha spýta: „A čo je to mozog?“ Marek chce ísť do Štrby na omšu, ale nemá autobusové spoje: „Marek, vezmi si bicykel.“ „Môžu mi ho ukradnúť.“ „Dáš si ho dovnútra do fary.“ Na to nasledovala jedna z Marekových najpamätnejších, najfatálnejších viet: „Vždy je nebezpečenstvo.“ (Čo sa my naňho, na chudáka, naspomíname, ale jeho výroky sú jedinečné :-)) Ale asi tá najpamätnejšia, najfatálnejšia veta, ktorú som si ja odniesla z Ružbach, bol nápis na stene v skautskej klubovni: „Buď pripravený.“ (Ja viem, evokuje to „vždy pripravený“, ale nie je super, že to už nenasleduje? A aká je tá veta bez toho krajšia a zmysluplnejšia...) Related link: "Čo veta, to perla" alebo to najlepšie z našich výletov 1