Back to home...

Na privítanie hmla, dážď a oblaky... A nielen na privítanie. (Boli mi darované tak dva-tri slnečné dni.) Ale to nič. Daždivo neznamená depresívne. Nepôsobí tak na mňa, keď som sa idem prejsť do lesa. Daždivo je predsa svojím spôsobom krásne, rozprávkové a v mnohých ohľadoch (v dobrom či zlom) i nevyhnutné. Najdôležitejšie je, že som bola doma, doma...




V lesoch nie je za dažďa veľmi rušno, a vy tam v tichu môžete prežiť jeho úplne nový rozmer: padajúce kvapky vytvárajú šum, pohyb, hmlu, sviežosť a ešte mnoho iného...


...a okrem iného sa potom človek teší zo slnka ešte viac :-)






Napohľad starý vyprahnutý peň je plný života. Uchytili sa na ňom nielen hríby...




...ale napríklad aj tento slimák, ktorý mi stihol skoro úplne zmiznúť, kým som naň zaostrila. A potom ževraj slimáky sú pomalé! :-) (Skôr asi pomalý fotograf)








Potoky sa radi kľukatia, majú to v krvi. Ak ste sa stratili a pôjdete podľa nich, vyvedú vás zo zablúdenia. Ak ste sa aj nestratili a sadnete si na ich brehu a premýšľate o ich pohybe a živote, zavedú vás ešte ďalej...




Unikajúci moment... tentokrát zachytený...