Pohľad zhora

Koľko síl to stojí, aby sa človek dokázal zdvihnúť do výšky a pozrel sa na seba a svet zhora a s odstupom? Keď to za nás spraví fyzicky kolotoč alebo lietadlo, už nám to vyrazí dych; a sily nás to nestojí prakticky žiadne. Najmarkatnejšie je to asi keď ste v desaťkilometrovej výške nad zemou a dívate sa na štvorčeky polí a lúk a krtince, ktoré majú byť kopce a hory. V tej chvíli zabudnete na všetko, čo ste dovtedy nazývali veľkým; aj vaša myseľ prekonáva mnohokilometrové výšky. A to ešte nič nie je. Keď sa človek zdvihne do výšky vo svojom vnútri, prežíva tie skutočné zázraky. Každý z nás to už iste zažil. Ten pocit poznania, spájania, celku, porozumenia, pochopenia a - radosti, ktorá je následkom. Odstup, nie ten neosobný, ktorý sa odvracia od sveta, ale ten, ktorý naopak spája - ako keď musíte odstúpiť od obrazu trocha ďalej, aby ste ho videli v celej kráse; ten odstup, ktorý nám umožňuje vidieť veci celistvo, nám dáva okrem pochopenia aj tušenie čohosi ešte väčšieho, ako spojivko v reťazi, keď vieme, že za ním nasleduje ďalšie. Ďalšie možnosti a poznanie. Ale dáva nám ešte čosi vznácnejšie - schopnosť objektivity, triezvej, skúmavej, prameniacej z nadšenia ale i z bdelosti a opatrnosti a z túžby po Pravde. Obdivujem ľudí, ktorí sú schopní pravej objektivity k svetu a veciam a situáciám, ale hlavne k sebe samému, lebo to je to naj naj najťažšie. Ale pramení z toho najviac požehnania a múdrosti. A stojí veľa síl. Dennodenne sa odpútať tak, aby sme zároveň zostali so všetkým spojení a zároveň sa dívali zhora (nie povýšenecky). Odpútať sa aj od seba. A zvládnuť to, čo uvidíme. Načúvať, uvidieť, prezrieť a - poslúchnuť...