Čas smútku, spomínania, chýbania, pamiatky, ale i nádeje a pokoja. Čas kladenia vencov, zapaľovania sviečok, modlitby za zosnulých. Zvláštne však je, že sa na mŕtvych zvykne pozerať ako na "spiacich" a odzrkadľuje sa to v podstate vo všetkom, čo sa ich týka. Nápisy na hroboch, modlitby ("Odpočinutie večné..."), slová a myšlienky ľudí. A to väčšina tých, čo chodia na hroby zapaľovať sviečky o sebe tvrdí, že veria v posmrtný život. Naozaj posmrtný život znamená spánok? Život je predsa pohyb, cesta, rast. Nevieme, čomu musia čeliť ľudia, ktorí prešli na druhú stranu. Možno chceme pre tých, ktorí trpeli tu na zemi, aby mali konečne po smrti pokoj. Verme a dúfajme, že ho aj majú, že ich už nič nebolí a netrápia sa. To však neznamená, že musia spať, "odpočívať". Dobre vieme, že telo v zemi zhnije a rozsype sa na prah, vieme, že duša žije ďalej, zavše zachytíme správu, že niekto videl ducha mŕtveho človeka, hovorí sa o očisci, o pekle, o nebi... A napriek tomu sa vraví o mŕtvom nech "odpočíva v pokoji". Veď smrť je v podstate iba prechod z jedného sveta na druhý, nie je to koniec všetkého, ako sa veľakrát domnievame a mnohokrát sa podľa toho správame. Berieme život tu na tejto zemi ako vrchol našej existencie, a tam po smrti - to je len akýsi divný hmlistý druh "prežívania", ktorý nevieme ani poriadne pomenovať... Prečo to robíme? Zo strachu? Bojíme sa nad tým rozmýšľať, a tak radšej bezmyšlienkovite prijmeme názory a zvyky, ktoré sa tradujú už celé stáročia? Aby sme ešte neboli prekvapení, keď zomrieme, a zistíme, že nespíme, "neodpočívame", ale čaká nás ešte dlhá cesta... Chceme pre blízkych, aby našli pokoj, a ten si asi mýlime s odpočinkom. Ten ozajstný Pokoj zo Svetla neprichádza ľahko, pre zosnulých aj pre nezosnulých, a všetci cítime, že obsahuje v sebe veľa ďalších pojmov, súvislostí, ciest, pochopenia, spravodlivosti, poznania. Naša úprimná modlidba môže pomôcť tým, ktorí ešte hľadajú a ich cesta je dlhá a kľukatá. V podstate sme všetci na jednej lodi. Tí na druhej strane majú možno len inú perspektívu nazerania na všetko, na pozemský život, na svoje skutky, a musia im čeliť v dobrom aj v zlom. Možno ich brzdia, možno posúvajú ďalej... Možno práve my na zemi sme tí "spiaci", a tí na druhej strane vidia viac. A možno premeškali čas na zemi, keď mohli prezrieť, a teraz musia čeliť vlastnej slepote...
Je mi ľúto všetkých nezapálených sviečok, modlitieb, ktoré sa začínajú a končia na perách namiesto v srdci. Choďme sa prejsť na cintorín a nechajme na nás pôsobiť, čo nám hovorí. Pomodlime sa za tých na druhej strane, aj za nás, ktorí putujeme tu na zemi. Aj my sme "dušičky". Zapáľme sviecu vo svojom vnútri aj pre seba. Potrebujeme ju. Nečakajme, kým zomrieme, aby niekto za nás zapálil sviečku na našom hrobe a vymodlil nám spásu. A nebojme sa. Nebojme sa premýšľať, klásť si otázky. Nebojme sa smrti, a ani života...
