Thursday, November 6, 2014

Dušičky



Otváram bránu a vstupujem. Slnko je nízko nad horizontom, na november ešte prekvapivo hrejúce, ale vzduch je chladný, a cítiť z neho, že mráz už čaká iba na to, kedy slnko zapadne. Nemusí čakať dlho. Posledné lúče si berú teplo so sebou. Ponáhľa sa preč, akoby vedelo, že tu  nepatrí. Ruky si zimomrivo schovám do vreciek. Pomaly stúpam hore, mokrá hlina sa mi lepí na topánky.
            Jesenné počasie k dušičkám patrí.  Naladí nás, a zároveň nám pomôže ponoriť sa do seba. Ale hlavne pomáha vnímať hroby pokryté sviecami a vencami intenzívnejšie. Jeseň je symbol zmeny. Hroby sú symbolom jednej z najväčších zmien, akou človek prechádza. Zmena je však dosť často bolestná. A zmena ako prechod z jedného života do druhého môže byť devastujúca, ak jej človek nevie vyjsť v ústrety, ak ju nechápe, bráni sa jej, bojí sa jej.
            Zapaľujem sviecu a rukami chránim plameň pred hladujúcim vetrom. Potom ju schovávam do lampášika. Roztancovaný plamienok sa tam upokojí. Tlačia sa mi slzy do očí pri pohľade na všetky tie hroby. Ktovie, kadiaľ putujú teraz. Spomínam aj na ich púť na zemi. Každá mi pripadá významná.
Niektorí odišli predčasne. Iných trávou porastené hroby bez sviec a vencov hovoria, že ľuďmi sú už zabudnutí. Avšak iba ľuďmi. Pretože nič sa vo Stvorení nestratí. Ich životy ako nitky, možno niekde pokrútené a zauzlené, čakajú na svoje dokončenie a rozuzlenie; a stoja rovnako vedľa ostatných nitiek.
Sú tu hroby nové, čerstvé. Vyzerajú akoby ich zaskočilo, že sa tak znenazdajky objavili na cintoríne, stoja trochu neisto, bez riadneho náhrobku, iba obité doskami. Musia si teraz zvykať na to, že tu vôbec sú, musia vrásť do zeme. Aký smutne presný obraz ľudí. Živých aj mŕtvych.  Tých, ktorí stoja okolo takéhoto hrobu, neisto a zaskočene a aj tých, pre ktorých bol tento hrob vykopaný a stoja na druhom brehu rieky. Všetci čakajú, kým dozrie čas a pýtajú sa: Čo teraz?
A čas dozrieva. Narýchlo urobené hroby sa menia, dostanú poriadny náhrobok a vyzerajú, že sem patria. Aj ľudia (snáď) putujú pomaly dopredu a učia sa žiť nanovo.
Potom je tu ešte jeden druh hrobov, čo vyzerá cudzo. Teda, hroby to zatiaľ ešte nie sú, iba prázdne schránky. Betónové náhrobky s menom a dátumom narodenia. Tiež vyzerajú trochu neisto, že chátrajú, praskajú, zarastajú trávou, a pritom ich čas ešte neprišiel. Takisto obraz ľudí. Snažia sa, aby ich smrť nezaskočila. Teda aspoň po fyzickej stránke. Problém je v tom, že takéto hroby, keď sa konečne zaplnia, vyzerajú až príliš, že človek, aj keď len nedávno pochovaný, tu ležal už veľmi dlhý čas...
Tradične zapálim aj jednu sviečku za nás živých. Sme predsa všetci na jednej lodi, nezáleží na tom na ktorej strane rieky stojíme. Aby sme sa neponáhľali do hrobu, keď doň ešte nepatríme. A aby sme nežili ani tak, že nás smrť zaskočí. A hlavne, nech už sme kdekoľvek, aby sme nikdy nestratili spred očí svoj cieľ, a aby sme mali odvahu a silu kráčať po svojej ceste stále dopredu. A dohora, za Svetlom.
 

Related links:
Dni dušičiek: part 1, part2, part 3, part 4

2 comments:

Lekienko said...

Ludka, nadherne napisane... dakujem

ludmila said...

Lenka, ďakujem aj ja! Veľmi veľa to pre mňa znamená...