In memoriam

Dnes som sa dozvedela, že herec Michal Dočolomanský zomrel. Musím povedať, že to bol pre mňa šok. Možno preto, že nie som v kontakte s novinkami na Slovensku (teda neviem, čo sa s ním predtým dialo), možno preto, že ho mám v pamäti ako svižného Jánošíka, ktorého hral ešte v dosť vysokom veku. Bol to pre mňa jeden z tých nestarnúcich hercov; 66 rokov na odchod na druhý svet je veľmi skoro. Nieže by to bol jeden z mojich najobľúbenejších hercov, má však svoje nezastupiteľné miesto v slovenskom herectve. Prajem mu, aby bol aj na onom svete vo všetkom úspešný a zdatný aspoň tak, ako nezabudnuteľný detektív Nick Carter v legendárnej Adéle. Verím že smiech a humor, ktorý šíril nielen v tomto filme, odľahčil aspoň trochu nejaké to skleslé srdce...

Pirate orchestra

Ak máte radi filmovú hudbu tak ako ja, možno vás to poteší. Orchestrálne podanie hudby z filmu Piráti Karibiku:

If you like movie music like I do, maybe this will please you. Orchestral performance of music from Pirates of the Caribbean movie. Enjoy.

My Home 5 - Kozí Kameň

Pamätám si, keď sme raz išli na Kozí Kameň, už ani neviem s kým všetkým, Robo nadhodil jednu otázku: Keby sa to naozaj stalo, ale vážne, že by sme vytiahli zlatú rybku z jazera, čo by sme si priali? Nuž, napadli nám všelijaké odpovede, vážne aj nevážne, od priania, aby sa na Kozí Kameň nešlo takými strmými kopcami (keď sme ledva lapali dych) až po svetový mier. Ale potom, postupne, vylučovacou metódou sme prišli na iné možnosti. Jediný východiskový bod toho, aby sa ľudia správali normálne a robili veci poriadne je - láska. Tak sme sa všetci ujednotili na prvom prianí. No hej, povie sa to ľahko, ale začať sa musí od seba. To je najťažšie. Tak sme to poopravili, koniec koncov sú to priania pre nás, a žiadne globálne želania nemajú zmysel a reálny podklad ak si nevyhrnieme rukávy a nepustíme sa do toho sami. Teda prvé prianie: láska - aby som vždy, za každých okolností bol schopný pravej lásky a podľa nej zariadil svoj život...

Výborne, vrhli sme sa na druhé prianie. Zasa sa celý proces nachádzania odpovede zopakoval a zostali sme na jednom bode. Človek v živote urobí kopec hlúpostí, a ono je to dobre, ak sa z nich poučí, veď sme prišli na zem, aby sme sa učili a rástli, ale čo ak človek len chodí v kruhu, nevie ako ďalej, je zúfalý, nedokáže vidieť veci správne..? Druhé prianie bolo teda jednohlasne odsúhlasené: múdrosť. Schopnosť poznania, schopnosť vidieť, počuť, cítiť. Ako vraví Jan Werich v rozprávke Byl jednou jeden král: "...abych dokázal rozoznat pravdu dřív, než se obrátí proti mně.."

No a tretie prianie? Robo nadhodil, že tretie prianie by bolo už také materialistické. Spýtala som sa ho, ako si predstavuje materialistické prianie hodné zlatej rybky a on sa nedal zahanbiť a opísal mi veľký ranč v nádherných lesoch a pastvinách plnom riek, potokov a jazier, s úžasným, ale naozaj perfektným dreveným domom a prekrásnymi ušľachtilými koňmi. Hm... predstava to bola lákavá, ale ako sme išli ďalej a nechali si zasa všetko uležať, tiež sa nám to akosi nepozdávalo. A Robo sám potom svoje prianie poopravil. Radosť je predsa v ceste, nie v cieli, a dobrý Slováčisko sa nezľakne roboty, vie si napľuť na ruky a vyhrnúť rukávy. Hlavne keď je zdravý a vládze. Tretie želanie bolo teda zdravie.
Láska, múdrosť a zdravie. Na to, aby sme prežili život podľa vyšších Zákonov, než naše rozumkárčenie a mudrovanie. Najkrajšie poznanie je to, že tie priania nie sú také nedosiahnuteľné. Rozhodne netreba čakať na zlatú rybku. Jedno z druhého vyplývajú a naväzujú na seba možno viac, než by sa mohlo zdať...

A čo by ste si priali vy, keby ste vytiahli zlatú rybku? Naozaj si to predstavte, že sa to deje... Čo by to bolo..? Kopec malých i veľkých prianí... Okrem iného aj veľa super výletov s dobrými priateľmi, aby lesy zostali krásne, neschli, nescvrkávali sa a nešpinaveli, aby som sa tam vždy mohla ísť prejsť, keď budem mať možnosť, napríklad na Kozí Kameň...



The joy is in the journey... Ide sa tam cez nádherné šuňavské lesy...


...ten úžasný výhľad a pocit voľnosti je už len zlatým klincom...;-)


Just to spread the wings and fly...


Náš dom tretí zľava...;-)


Dvaja z mnohých a opakovaných dobyvateľov Kozieho Kameňa: Džordžo a Robo...


Počkať si na západ slnka sa oplatí. Nie je to len v jeho kráse z výšky Kozieho Kameňa, ale aj v ceste späť nočným lesom. A môžete mať šťastie aj na stádo jeleňov. No, možno aj na iné zvieratá, ale pre tých, ktorým hneď napádajú hororové scenáre musím zdôrazniť, že zvieratá sú oveľa plachejšie než človek... [;-)]


Výhľad je úžasný, len to, ako rýchlo pribúda toľko suchých stromov je smutné... Kôrovec a... ľudská ľahostajnosť..?

Caribbean Blue

So the world goes round and round
with all you ever knew
They say the sky high above
is Caribbean blue...

...if every man says all he can,
if every man is true,
do I believe the sky above
is Caribbean blue..?

...if all you told was turned to gold,
if all you dreamed was new,
imagine sky high above
in Caribbean blue...

Enya

PS: This is one of mine all-time favourite songs with wonderful music and marvellous lyrics. There is everything in them...

Nevšímavosť

cink cink Nastúpený nenastúpený idééééém..! :-) "Nezastavujem, máme spoždění.." ;-)

Rada cestujem luasom (električkou, oficiálne sa volá luas – po írsky rýchlosť – nikto mu tu inak nepovie). V prvom rade, mám z neho blízko do práce – iba čo prejdem cez cestu. V rade druhom, možno ešte dôležitejšom, luas nejde po hlavnom ťahu, teda nikdy nestojí v zápchach. Zatiaľčo autobus sa hocikedy posúva po dvoch metroch aj trištvrte hodinu, niekedy aj viac, luasom mám svojich dvadsať minút vždy istých. A dobre sa v ňom číta, jazdí plynulo, lahodne. Keďže luas je objekt, ktorý mám rada, celkom logicky mu venujem viac pozornosti, všímam si ho. Je ladený do príjemných farieb – žltej a fialovej, veľmi pripomína vlak, a keďže ja mám vlaky rada, pripadá mi priateľský. Dokonca má aj svoj zvon, aký mávali vlaky kedysi. Síce v dnešnej modernej dobe elektronický, šofér namiesto ťahania špagátu iba stláča gombík, ale výsledok je ten istý. Milý a prívetivý. Akoby sa s vami luas rozprával („...pozor, idem ja, ustúpte z koľají, prosím...“). Mnoho šoférov zvykne zazvoniť aj tesne predtým, než sa pohne z miesta, bez ohľadu na to, či ľudia pred ním prechádzajú cez koľaje alebo nie, čo mi príde podarené a typicky vlakovské.

Človek by si myslel, že týmto luasy vzbudzujú viac pozornosti, ale opak je pravdou. Dennodenne tá istá situácia, ľudia skôr venujú pozornosť autám (slovo „pozornosť“ berte s veľkou nadsázkou, znamená iba mierne zrýchlenie chôdze, keď je od nich auto tak na meter); luas je pre nich ako neviditeľný. Chodci majú zelenú, luas prirodzene pred nimi zastaví a trpezlivo čaká. Farby sa vymenia, ale pre chodcov to znamená asi toľko, že mrknú, či nejde auto ich smerom, a spokojne si vykračujú ďalej bez toho, aby si všimli vycengávanie luasu na druhej strane od nich. Tu šofér stlačí iný gombík, ozve sa riadny plnodecibelový ostrý klaksón (v zmysle „do prčíc, čo mi furt beháte popred nos, však mám zelenú!“), všetci na prechode až nadskočia a vyjavene na luas pozrú akoby tu práve zčista-jasna z neba spadol. Ale už sa pracú preč rýchlejšie...

Čím to vlastne je..? Žeby tým, ako žijú vo svete svojich myšlienok, že autá sa dostali do ich podvedomia viac, luas to ešte nestihol..? Prenikne vôbec do sveta našich myšlienok, predstáv a starostí aj to obyčajné alebo neobyčajné, čo sa deje okolo nás..? Možno si pomyslíte, a čo je na tom, nemôžem porozmýšľať o tom, čo ma trápi? Čo je na nevšímavosti také hrozné (okrem toho, že vás môže zraziť cengajúci luas)? Rozdiel je diametrálny. Otázka dokonca znie, či žijem, alebo nežijem. V plnom zameraní na prítomný okamih, v plnej pozornosti na to, čo sa deje okolo nás a v nás, prebieha život. Obyčajné veci sú neobyčajné, niečo nové pochopíme, pospájame si, pozorovaním sveta nájdeme odrazu riešenia na problémy, s ktorými sme si dlhý čas márne lámali hlavu. Prežívame radosť, cítime sa viac spojení s okolím, robíme veci lepšie, lebo im venujeme plnú pozornosť a nerozmýšľame nad blbosťami. Možno si poviete, že skutočný život je láska, lebo zamilovanosť prináša také isté pocity eufórie a „zdania“, že svet je krásny... Ale to je práve ono, láska je najkrajší dar Najvyššieho, je to prostriedok k životu, ktorý nás uvádza do pozornosti a všímavosti; samotná pozornosť k životu je láska... Nevšímavosť je otupelý spánok, ktorý nás ničí. Je to lenivosť ducha. Načo by sa namáhal, keď má teraz stroje a ľudí, čo urobia všetko zaňho..? Koľkokrát sa ma zákazníci v práci pýtajú, kde sú blahoprajné karty k svadbe a stoja priamo pred nimi? Slová ako „ach áno, tu, nevšimol som si...“ sú viac než bežné. Prečo by sa človek namáhal všímať si, keď je tu niekto, kto mu to povie? Už som videla papierové poháre na kávu s nápisom „Pozor, obsah pohára je horúci“. Je to normálne, aby sa takto bežne hovorili ľuďom primitívnosti, a nikto sa nad tým nepozastavil..? Môj bývalý spolubývajúci napríklad (okrem mnohého iného) umýval nože tak, že ostrú hranu mal otočenú smerom k hubke, takže bola v krátkom čase narezaná ako špekáčka, už len položiť nad oheň a opekať. Pritom stačilo iba otočiť nôž naopak. Koľko vecí by sa dalo zmeniť a vylepšiť, keby sme si viac všímali... Aj bežné rutinné záležitosti, o ktorých sme presvedčení, že niet na nich čo vylepšovať. Ešte by sme sa čudovali...

No ale keď sme už pri tej nevšímavosti, nedávno sa mi stala v práci taká vec. Zazvonil telefón, a keďže som bola pri ňom najbližšie, išla som zdvihnúť, čo ma už trochu rozladilo, lebo nerada zdvíham telefón (aj keď v poslednom čase sa už môj prístup lepší). Íri totiž tým svojím prízvukom niečo rýchlo vybľabocú, a ešte ten telefón skresľuje, takže občas mám problém pochopiť, čo vlastne chcú. Tentokrát bol problém jasný: istá dáma zúfalo hľadala pohár alebo hrnček s tridsiatkou ako darček k narodeninám. Povedala som jej, že máme iba hrnček s tridsiatkou, ale je na ňom macko, a tak je skôr pre ženy. Ona na to, že je to pre chlapa a že či som si istá, že nemáme nič iné. Bola som si istá, ale povedala som jej, že sa pre istotu pozriem (v zmysle všetko pre zákazníka). Pozrela som sa aj na poháre, ale keďže som si bola istá že máme len 40 a vyššie, iba som po nich len prebehla pohľadom. Skontrolovala som hrnčeky, a čo sa týka tridsiatky, mali sme len ten jeden druh. Bola som sa dokonca na ne spýtať aj kolegyne, ktorá ich dopĺňala, a tá mi potvrdila, že viac hrnčekov s tridsiatkou nemáme. S pocitom zadosťučinenia som sa vrátila k telefónu a oznámila som to zúfalej potencionálnej zákazníčke. Tá sa ma ešte trikrát spýtala, či som si naozaj istá. Bolo to už otravné, tak som jej dôraznejšie než zvyčajne odpovedala, že som si istá. Po zložení telefónu mi však niečo nedalo a išla som pre istotu ešte raz skontrolovať poháre. A hádajte, čo som našla. Áno, uhádli ste, pohár s tridsiatkou. Mrzelo ma to potom ešte celý zvyšok dňa. Možno si poviete, somarina, ale ja som si uvedomila, aká nebezpečná môže byť nevšímavosť k veciam, ktoré dobre poznám, len preto, že ich „dobre poznám“, a to v oveľa dôležitejších prípadoch, ako je hľadanie obyčajného pohára...

Well done (somehow at last...:-))

Delightful and genial series about two friends do-it-yourselfers, not very smart, but very enthusiastic though... They have solution for every problem (mostly caused by themselves). Here is one of my favourite episode about building a bird house:




This is how the bird house was supposed to look like...;-)

In honour of the Olympic games

Even when we stand opposite each other, let us play together like a friends, not against each other like enemies


Motion, joy, helping and share. A nice game to play as well, not just in the childhood


Strike hard, play properly. But just for the joy and need of motion. No overdoing. That´s how the sport works right...