Sunday, April 19, 2009

Dracula in Eason

Vyšla nová edícia knihy Dracula od Brama Stokera pri nejakej príležitosti, neviem akej, a tak k nám prišiel podporiť jej predaj a pán gróf osobne...:-) Včera bol u nás podpisovať svoju životopisnú knihu akýsi vrestlingový zápasník (teraz už v dôchodku), bolo koooopec ľudí; iba keď tu ja tak neskôr podvečer zídem dole na prízemie a miesto vrestlingera tento tu...:-) Zabratý do rozhovoru s hlavným šéfom Easonu! Musela som si to vyfotiť... Jedna moja staršia kolegyňa užasnuto sledovala túto scénu, a keď som sa jej prihovorila, povedala, že ten chlapík je majiteľ pohrebného ústavu! Potom, keď si okuliare posunula vyššie na nos a zapozerala sa lepšie, poopravila sa, že asi nie... Ale že sa podobá. Nemohla som sa nesmiať. Džob pohrebníka by sa Draculovi taaak hodil, no nie? ;-) Ale inak to tomu chlapíkovi pristane, čo poviete? :-)

Saturday, April 18, 2009

Chair of Knowledge


Story of Beag Hickory, the dwarf of poetry:

„When I was a young lad, not much shorter than I am now, I lived in a village at the foot of the Devil’s Back, a steep and barren mountain. On early summer mornings I could see the dawn’s rosy fingers turning the water to a shimmering pink. In the autumn swollen clouds hung so low, sometimes almost half the mountain would disappear. In the winter the brine would be a stony grey and the Devil’s Back would be white with snow. With the advent of spring the thaw would swell the rivers and everywhere there would be the sound of the land coming to life. When I think on it now, I swear it brings a tear to my eye.

As I grew older, yet grew no taller, a rumour began that I wasn’t my mother’s son at all but a changeling, a child of the mountain sprites left in place of the true baby they had stolen. The villagers were disturbed by this and wanted proof that I either was or wasn’t such a baby.
„You must go to the Cathaoir Feasa,” they said.

High up on the narrow ridge of the Devil’s Back, there was an old tree trunk. The tree itself, an ancient oak, had been struck by lightning many years ago and all that was left was the charred stump. And the strangest thing was that the stump had burned in such a way as to truly resemble a throne, complete with two arms, four sturdy legs and a high back. And this wooden throne was called the Cathaoir Feasa – the Chair of Knowledge. It was believed that if a person could spend a whole night, form dusk until dawn, on the Cathaoir Feasa and come down the hill under his own steam in the morning, then that person must surely be a sprite’s child and would be blessed with the gift of poetry and a yen for travel.

My parents warned me of the dangers. The last person to sit on the Cathaoir Feasa had returned a gibbering wreck. It wasn’t poetry he was spouting but lunacy and he travelled no further than the madhouse in his lifetime. I will not deny that I was wary. I bade the village goodbye and set off up the Devil’s Back one early autumn afternoon.

The sky was blue and cloudless, the trees already turning as the days grew shorter. There was a nip in the air, but I climbed in a good humour. As I approached the hlafway point the land began to change. It was as if winter had already arrived. The sky turned grey, threatening rain, and the wind was picking up. My confidence ebbed with the setting sun.

As the last ray of light disappeared over the horizon, the edge of my known world, I reached the summit of the Devil’s Back. And what a bleak place it proved to be. The narrow ridge was no more than five strides across and there, in the middle of my path, was the Cathaoir Feasa. I went forward slowly and settled down and hoped for the best.

Well, I’ll tell you now, such a wretched night I have never spent before nor would I wish to spend again.

The cold descended and bit my toes and my cheeks with its razor-sharp teeth. The wind howled around my ears and whispered terrible thoughts in my head that would drive a man crazy. I was shivering violently and clinging on to the arms of the chair for dear life. Then a thick fog crept up the hillside and rolled around me and over me. After that came the rain to drench me.

I had no idea what the time was; perhaps an hour had passed, perhaps four, when the wind quieted and the rain turned to drizzle. I thought I was through the worst of it. But then the noises started. Howling and rustling, barking and baying. Great crashes like giant’s footsteps on either side of me. And I felt things too, stroking my face and pressing their cold lips against my ears. I began to think that I was truly on the verge of insanity. My last memory of that night is that I could feel hands grabbing my clothing and pulling at me, trying to drag me from the chair...

I woke to the sweetest tune in the world. Birdsong. And with that blessed singing I saw a ray of light. The sun was breaking through the darkness over the sea. I was overcome by a feeling of elation and then utter exhaustion.

It was a sorry sight greeted the welcome party when I finally staggered back into the village. I was drenched and bedraggled, my clothes were in tatters, my shoes had been blown off my feet and I was raw from the lashing I had received all night.

And so let it be know, I might throw potatoes for a living, but in my heart I will always know that I, Beag Hickory, survived a night on the Cathaoir Feasa and poetry was my reward.”

(F. E. Higgins - The Bone Magician)

Lovely, isn't it? :-)

Thursday, April 16, 2009

Dublin's parks - Memorial Park

Parky sú pre mňa tu v Dubline kúskom prírody, ktorý pre svoj život nevyhnutne potrebujem. Nie sú iba miestom odreagovania či oddychu, sú oveľa viac. Našťastie, Dublin možno nazvať mestom zelene a parkov. Vysádzajú tu trávu, kvietky alebo stromy na každý zvyšný meter štvorcový. Nikdy zeleň netrpí na úkor betónu, práve naopak. Skôr tam, kde by mohlo niečo rásť, betón vypáčia a vyklčujú. Nemusia sa o to ani veľmi starať (akurát tak kosiť), veď v upršanom Írsku zeleň bujnie bez veľkej námahy. Nenadarmo sa mu hovorí smaragdový ostrov...


Memorial park bol vybudovaný na pamiatku padlých obetí svetových vojen. Spája sa tu krása prírody a architektúry...


...hlavne stromov, samozrejme; na mojom blogu už dosť dobre známych...:-)


Nemusia byť vždy rozkošatené. Ako hovorím, zeleň sa tu musí trochu krotiť. :-) Ale pomedzi spílené kmene sa už vyťahujú nové vetvičky


Park za skorého jarného večera, keď ešte nič nekvitne


Takto to vyzerá v plnom kvete


...zaplavený predovšetkým kráľovskými ružami...


...ale aj inými kvietkami :-)


...aj na stromoch... Keď zafúka vietor, z konárov snežia biele a ružové lupene


Park so širokými priestranstvami je rajom pre psíkov a psíčkarov




Park pretína riečka s plávajúcimi vznešenými labuťami...


...hanblivými kačkami, ktoré radi zaliezajú pod konáre...


...a iným vodným vtáctvom... ;-)


Fontánky prešli všelijakými možnými štádiami existencie od trojcentimetrových živoriacich jazýčkov po dvojmetrové tryskavé gejzíry; od bohato zalistnatených lekien po holú vodu so suchými listami a sem tam aj odpadkami (našťastie je o park dobre postarané a pravidelne ho čistia). Teraz sú v takom jarnom predprípravnom štádiu, uvidíme, čo sa z toho vykľuje




Mega daisy :-)

Thursday, April 9, 2009

Zemi pokryl šedej stín...


Zemi pokryl šedej stín,
(zemi pokryl šedej stín)
nad krajinou zjev se stal.
(nad krajinou zjev se stal)
Kdo se zbaví bítnich vin,
(kdo se zbaví bítnich vin)
kdo má právo žít si dál...

Svět jenom kříž
(svět jenom kříž)
Ti za Tvou lásku dal,
Svět jenom kříž
(svět jenom kříž)
pro Tebe měl...
Teď hledá skrýš
(hledá teď skrýš)
před tím co kdy udělal,
...aby zapoměl...

Z opony teď zůstal cár,
(z opony teď zůstal cár)
Duše má už k Otci blíž.
(duše má už k Otci blíž)
Jakých přátel zbylo pár,
(jakých přátel zbylo pár)
spoutává je zemská tíž...

Bijem se dál,
(bijem se dál)
s láskou, která krvácí,
Bijem se dál,
(bijem se dál)
za štěstí v nás.
Někdo to vzdal,
(jiný se smál)
někdo se domů nevrací
...my bijem se dál...

Svět jenom kříž
(svět jenom kříž)
Ti za Tvou lásku dal,
Svět jenom kříž
(svět jenom kříž)
pro Tebe měl...
Teď hledá skrýš
(hledá teď skrýš)
před tím co kdy udělal
...aby zapoměl...

Učedníci (pásmo Halelujah)

Wednesday, April 8, 2009

Four guys across Abbey road

„My! My! Time flies! Four guys across Abbey road, one forgot to wear shoes...“
(Enya)

Slávnejší obal na album asi ani neexistuje. Nie je nejako extra výnimočný – aspoň na prvý pohľad; ale možno sa tak dobre zadarilo práve preto, že je taký jednoduchý. Mali vraj iba desať minút, aby to nejako dali dohromady a nafotili. A predsa už celé desaťročia je asi najviac rozoberaný do detailov, najviac umelecky spracovávaný, najviac parodovaný, najviac opradený legendami, hlavne tou, že všetky indície na obale naznačujú, že Paul je mŕtvy (!). Vykračuje opačnou nohou ako ostatní a tak trochu mimo, má privreté oči a nehybnú tvár ako mŕtvola a iné veci... Nuž... Dalo by sa polemizovať...:-)

Ako sa to všetko zomlelo? Ako sa stáva legenda legendou? Porátajme: Ľuďmi, ľudskou prácou a talentom, (a klebetami a fantazírovaním), ľudským prežívaním a schopnosťou „osvojiť“ si veci a javy, s ktorými sa stretáva; trpezlivosťou a vytrvalosťou a... prekonaním strachu, najrôznejšieho druhu. Aj to treba. (A nie je to jednorázová záležitosť.) A ešte veľa vecí, čo som nespomenula. Ale hlavne to netreba plánovať...:-) Myslím, že medzi nami a nimi (tými, čo to „dokázali“) nie je až taká veľká neprekonateľná priepasť. Keď si vezmeme, že z väčšej časti je to hlavne práca, čo nás oddeľuje (aj samotný talent na nej závisí). Tá zahŕňa okrem konkrétnej činnosti aj prekonávanie každodennej lenivosti, schopnosti a ochoty učiť sa a byť otvorený...

Ešte mi všeličo iné prebehlo hlavou, keď som na potulkách internetom narazila na tieto obrázky (hlavne makať makať makať :-)) Aj to, že ešte iná priepasť, a to medzi slovami a činmi sa prekonáva (pozrimežesa, aká zhoda náhod! :-)) takisto prácou. Alebo to, že legenda vzniká prekonaním onej hranice, kde jej napodobňovanie už nie je zosmiešňovaním sa, ale vzdávaním holdu...

Najprv originál:

The Beatles - Abbey Road

Z nedozierneho množstva spracovaní vyberám tieto dve:

Nič sa nedá nazvať naozaj slávnym, ak sa to nedočká Simpsonovského spracovania...:-) Vymakané do najnajnajmenších detailov. Veľmi sa mi tiež rátajú tie mierne privreté oči. Človek cíti, že keby ich mali otvorené normálne, nebolo by to ono. Dotvárajú výraz tváre. Super príklad ako kresliarske umenie musí rátať s takýmito drobnými dôležitými detailami


...a ešte môj obľúbený kúsoček v podaní predstaviteľov štyroch hobitov. Zľava Billy Boyd, Sean Astin, Dominic Monaghan a Elijah Wood. Rekonštrukcia obrázku do detailov v podaní živých ľudí je podstatne náročnejšia...
(Všimnite si, ako Sean opatrne s tými bosými nohami našľapuje. Asi sa, chudáčisko, bál dajakých rozbitých fliaš...:-))

Sunday, April 5, 2009

Trees and sunshine

...in early spring
(...čo dodať - skvelá kombinácia. Navzájom sa dopĺňajú a obohacujú...)