Roses of Botanic Gardens

Princess


Bright Smile


Many Happy Returns


Polar Ice


Elina


Orange Silk


Queen Elizabeth


Golden Memories


Honeywood


Primaballerina


Freedom

Related links:Tulips of Botanic Gardens 1
Tulips of Botanic Gardens 2

Hádanka sa neháda...

...ale vie :-) Ak sa už vie správna odpoveď, už to nie je hádanie. Ak sa háda, väčšinou sa ťahá za kratší koniec; lebo dobrá hádanka pozná len jednu správnu odpoveď, a tá sa musí vedieť; resp. musí sa na ňu prísť. Strafenie sa je málo pravdepodobné. Zvláštne, nie? :-) Asi len máloktorý útvar toho ponúka toľko na tak malom priestore. Záhada, tajomstvo, otázka, príbeh, hľadanie, objavovanie a nakoniec (snáď) riešenie. Priame zapojenie samého seba. Nové možnosti, nové odpovede, nový pohľad. Všetky tieto veci ľudí odjakživa fascinujú. Aj tá námaha pri hľadaní stojí za to. Dokonca aj keď človek prehrá a neuhádne, iba sa riešenie dodatočne dozvie, aj tak mu má čo hádanka ponúknuť...
Ja som zopár skvelých hádanok objavila v knihe, čo som nedávno čítala. Tu je jedna z nich. Zapojíte sa do riešenia? Dúfam, že áno, ale ak nie a budem si musieť odpovedať sama, verím, že aj tak bude mať čo hádanka ponúknuť...;-)

Bolo raz jedno kráľovstvo, kde bol zločin povedať lož, a trest zaň bola smrť. Istý mladý muž týmto krajom prechádzal a dopočul sa o zločine klamania.
„To je nezmysel,“ vyhlásil pred okolostojacimi ľuďmi. „Ak ja poviem lož, nevydajú ma na smrť.“
Túto odvážnu vetu začul aj jeden z kráľových vojakov a hneď sa ho spýtal: „Povedal si práve, že sa chceš vyhnúť trestu za klamanie?“
„Nie,“ odpovedal mladý muž bez mihnutia oka.
„To je lož!“ zakričal dav a on bol uvrhnutý do žalára.
Na druhý deň bol predvedený pred kráľa.
„Bol si uznaný vinným z klamania,“ povedal kráľ. „Predtým, než zomrieš, môžeš ešte poslednýkrát prehovoriť. Ale varujem ťa: ak tvoje vyhlásenie bude pravdivé, bude ti daný silný uspávací prostriedok a zomrieš bezbolestne. Ak však povieš lož, budeš zaživa upálený a zomrieš s krikom v strašných bolestiach.“
Mladý muž vyslovil len jednu jedinú vetu a kráľ bol z nej tak zmätený, že nemohol urobiť nič iné, len ho prepustiť.

Čo povedal mladý muž?

F. E. Higgins - The Eyeball Collector

(V poradí tretia vynikajúca kniha tejto autorky. Ľuďmi môže byť považovaná za tzv. "fantasty", ale napriek tomu, že ponúka silný a záhadný príbeh, všetko v ňom by sa teoreticky mohlo odohrať. Aj to je na nej také úžasné. Na prvom mieste sú ľudské príbehy, osudy, ich náročné zvládanie, prekonávanie a vyrovnávanie sa s nimi, a kúsok z odvekej Pravdy, ktorá je nakoniec smerodajná; na druhom tie záhady, spisovateľkine nápady a dejové zvraty. Hádanky sú v knihe len doplnkom, aj keď zohrávajú istú bočnú úlohu. V každom prípade je táto kniha aj so svojimi predchodkyňami jedna z najlepších kníh, aké som v posledom čase čítala...)

Related link:
Chair of Knowledge

Sneezing Panda

Raz mi Lucka poslala videjko o kýchajúcej pande, ktoré sa mi nedalo otvoriť. Ja som na jedno podarené teraz natrafila. Možno je to ono...:-)

Obrátený vodný svet

...ten "normálny" svet dopĺňa, dokresľuje, dotvára, uzatvára... Ale zároveň aj rozširuje a ukazuje z druhej strany; častokrát trochu roztrasený, občas nejasný a zošedivený, občas krištáľovo čistý. Máločo tu v Dubline na mňa pôsobí tak silne upokojujúco a mieruplne ako nehybná zrkadlová hladina riečky za jasného dňa a stromy pri nej. Tak k sebe pristanú...

Vlažnosť

Radšej nech ste studení alebo horúci, ale nebuďte vlažní, hovorí sa v Biblii.
V podstate som nikdy celkom nechápala, prečo je lepšie byť studený ako vlažný. Veď vlažný je k tomu horúcemu bližšie než studený, je v tom aspoň iskierka tepla. Studený, to je oblasť bez života, je to smrť, temnota, chlad. A predsa sa Pravda nachádza často práve za takýmito zdanlivými nezmyslami, ktoré vyžadujú hlbšie bádanie...

Ak ide o stav bytia, väčšina z ľudí nemá ani poňatia, že existuje nejaká zóna „horúceho“. Vlažnosť je pre nich zvyk, istota, čo nevyžaduje veľkú námahu (duchovnú). Sú zakuklení ako v lepkavom bahne, kde sa im (zdanlivo) nemôže nič stať, ale ani nič nové a dobré k nim prísť (pokiaľ sa sami neotvoria – ale to už nepatrí k vlažnosti). A toto bahno vlažnosti temno využíva veľmi zručne. Je to preň zóna istej záhuby. Existuje totiž paradoxne väčšia šanca dostať sa na cestu za Svetlom zo zóny „studena“. Prežitie hrôz zla, pádu a temna najrôznejšieho druhu môže v človeku zburcovať pud sebazáchovy zachrániť si život, a odpor a hnus zo všetkého nízkeho v ňom môže prebudiť túžbu po Svetle. Aj vtedy sa cesta ešte len začína a nemusí byť úspešná; podľa toho, aké pevné je chcenie a odhodlanie dotyčného. Šanca, že sa odtiaľ dostane je, typujem, dvadsať – tridsať percentná. Zo zóny vlažnosti je šanca jedno až päťpercentná (aj to ešte asi preháňam).

Oblasť vlažnosti je najľudnatejšia, najobývanejšia na meter štvorcový, ponúka rôzne pásma a možnosti životného štandardu, vedie do nej veľa ciest z každej strany, zhora aj zdola, ale východy nemá prakticky žiadne. Ak človek vojde (väčšinou vkĺzne veľmi nenápadne, ani sám nevie ako a kedy), dvere sa za ním zavrú a majú kľučku len z vonkajšej strany. Takže ak sa chce odtiaľ dostať, musí buď dvere rozbiť (veľmi hrubé a pevné), alebo preliezť múr (veľmi vysoký, šmykľavý a drapľavý). Človek, čo prišiel „zhora“, a nie je tu ešte dlho, je svižný natoľko, že múr môže preliezť pomerne ľahko. Ak v tej sfére pobudne dlhšie, stratí pohyblivosť a ohybnosť, zlenivie, a preliezť múr sa mu zdá nemožné; keď sa o to pokúsi, stojí ho to veľa škrabancov a pádov. Ba čo viac, ak sa mu naozaj nejakým spôsobom podarí preliezť cez múr, dosť často sa stáva, že po prvotnom rozbehnutí po ceste sa rýchlo unaví, nechce sa mu hľadať cestu ďalej, alebo pri prvých prekážkach zneistie, lebo im nerozumie, a ani nevie ako, znova zablúdi naspäť do hradného opevnenia vlažnosti, kde ho čakajú dokorán otvorené dvere, ktoré sa za ním zasa... zabuchnú. To je jedna z najhorších vecí vlažnosti: má ohromne silnú gravitáciu.

Ako sa vlastne prejavuje taká vlažnosť u človeka? Jeho život býva zväčša relatívne pokojný, ale je to iba stav spánku, stav bez pohybu. Väčšinou nemusí nič vážne riešiť a za nič bojovať, a ak aj čosi bolo, znovunastolený stav pokoja ho vrátil tam, kde bol; to je tá gravitácia vlažnosti. (Že je takýto pokojný život v podstate veľký dar, to pochopí – ak pochopí – až neskôr; že mohol tento čas zdravia, pokoja a sily využiť mnohorako na realizáciu celého spektra vecí.) Každodenný život sa mu stal monotónnym a rutinným, a zaoberá sa hlavne sebou; neberie to ako egoizmus, jednoducho sa mu zdá jeho život nenaplnený, tak je to preň prirodzená reakcia. Ozýva sa v ňom svedomie, ktoré ho núti hýbať sa, on má však pocit, že to nevie, nedokáže, aj by chcel, ale nechce sa mu; a to v ňom vyvoláva nervozitu, zlosť, prípadne depresie a zatrpknutosť. Svoje šťastie odvodzuje od vecí a javov okolo seba, nie vo svojom vnútri. Hovorí si, že by bol šťastný ak: by si konečne našiel vytúženého vysnívaného partnera, ak by mal inú prácu, ak by bol na inom mieste, v inom prostredí, ak by spoznal nové veci, ak by sa niečo (osoby, udalosti) vrátilo z minulosti, prípadne ak by niečo preskočil a bol už v budúcnosti... Donekonečna rozmýšľa a hĺba nad týmto všetkým; to mu však neprináša nič dobré, len ho udržiava v depresii. Nerozumie, prečo sa veci a udalosti okolo neho dejú tak ako sa dejú, ani veľmi nechce rozumieť. Cíti sa ako obeť, žaluje sa na život, a občas ho aj obviňuje, že sa veci nedejú tak, ako by si prial...

Aký potom vyzerá únik z tohto stavu? Väčšinou zábava; hlavne v telke alebo (horšie) v krčme, prípadne akékoľvek hry a podujatia, ktoré ho učičíkajú, navodia falošný pocit radosti a života, a na chvíľu utlmia svedomie. Ale nástojčivý vnútorný hlas ho aj tak doženie a hučí doňho, že „niečo“ stále nie je v poriadku, a že vlastne vôbec nie je šťastný a život je nanič. A tak sa možno bude snažiť zmeniť jednu z tých vonkajších vyššieuvedených vecí, ktoré ho možno na chvíľu zamestnajú, lebo zmena je prospešná, avšak tú ťažobu prázdnoty a nenaplnenosti si bude nosiť stále so sebou a skôr či neskôr sa vždy opäť ozve...

A tak dookola, niekedy i celý život. Možno sa navonok bude zdať, že je to veľmi zamestnaný a scestovaný človek, ale vnútorne sa ani nepohol. Nezbavil sa žiadnej zo svojich zlých vlastností, nič neprekonal, nič nové vnútorne nespoznal, jeho skúsenosti a poznatky neprenikli k jeho srdcu. Nikam sa nedostal, je spútaný. V tom najhoršom prípade i všetko duchovné pokladá za nereálne či smiešne...

A to som rozvinula iba jednu z línií vlažnosti, je ich neúrekom, každý z nás pozná tú svoju, ak ju zažil. Niekto napríklad v pasivite a monotónnosti ostane, zmieri sa s ňou, dokonca sa mu tam zapáči, urobí si z nej výsadu a úplne ho vyvedie z miery, ak ju niečo naruší. Tak aj tí navonok dobrí ľudia nebudú mať v rozhodujúcej chvíli silu ísť za Svetlom a postaviť sa zaň, ich duch nemal ako zosilnieť, nemal ako spoznávať, nemal ako rásť...

Ak už strach, tak strach z vlažnosti. Je horšia než fyzická smrť, lebo tá je len míľnik na ceste života; vlažnosť je smrť duchovná, je to rozklad. Ľudí ničí nevedomosť, kde sa nachádzajú, že stoja mimo Pravdy, mimo života, hlavne keď si myslia, že sú na tom ešte celkom dobre. Vlažnosť je lepkavá, lepí sa na ňu všetko možné, zabraňuje vidieť; vidí len vlastný vymyslený pokrivený svet predstáv.

Skutočný život nezávisí od vecí vonkajších. Tie sú iba pomocou, aby sa duch otvoril. Každá prítomná minúta je vlastne taká pomoc. Ak si chceme naschvál privolať tie vonkajšie „veci“ (udalosti, miesta, osoby, predmety a čojaviečoešte), ktoré nás vždy zaručene rozochvejú a oživia, dosť často sa stáva, že to nefunguje. Pretože volíme nesprávny smer. My rozochvievame veci, nie ony nás. To, čo je pomoc, nemôže byť hlavný zdroj. Tým je naše srdce. Neurobme si z vonkajších vecí barly, zatiaľčo vlastné zdravé údy sme vyradili z činnosti. Nikdy nám to neprinesie naplnenie.

A ako vystúpiť z toho hrozného začarovaného kruhu vlažnosti? Otvoriť si srdce... Zaberá v prvom rade modlitba o pomoc a silu, úprimná, z hĺbky srdca, akej sme schopní v stave najväčšej núdze a utrpenia, ale i radosti. Žiadny naozajstný, úprimný a silný záchvev srdca nie je bez odozvy; a nikdy, nikdy nie je nevyslyšaný, taká je láska Stvoriteľa. Za tým nasleduje pohyb a bdelosť. Neustále mávanie krídlami vo vzduchu, aby sme zase nespadli. Nesmierne ťažké. Nech nám v tom všetkým Pán Boh pomáha. Ide o život...

A room with a view

Výhľad z okna ešte paradoxne patrí k domu; mnohí si vyberajú dom alebo izbu aj podľa neho. Maliar Timothy Easton rozširuje (alebo zužuje?) výhľad aj na samotné okno. Stojí za pozornosť. Už nie je len prostriedok, ale i cieľ. Veď ono samotné predsa výhľad ponúka, spája i oddeľuje, chráni a otvára, je bránou a zátiším už i samo osebe...

















A na záver výhľad z opačnej strany - na okno...

Dublin's parks - Dublin's ZOO in Phoenix Park 2

Fascinujúci tvor. V prírode asi ani nemá obdobu


Bongo nie je len bubon, ale aj takýto krásny pruhovaný paroháč


Korytnačka bola obrovská, mala skoro meter, aj keď sa to nezdá. Keď sa začala pásť a trhať trávu, vydávalo to taký zvuk, až som si myslela, že sa niekde poblíž pasie nejaký vysoký štvornohý zver...:-)


Africký Divý pes troška hmlistý, fotený cez sklo. Je to zvláštne, ale zatiaľ čo sa ostatné zvieratá pred fotografmi skôr schovávali, tento, keď zbadal, že vyťahujem foťák, vybehol z úkrytu spoza kmeňa, odkiaľ ma spolu so svojím druhom pozoroval, vyšiel si na skalu, a takto na pár sekúnd krásne zapózoval ako grécka socha. Pozeral mi priamo do očí, akurát, že som nemala poriadne nadstavený a zaostrený foťák, iba na sekundu sa takto obzrel; a potom odbehol naspäť k svojmu druhovi za spadnutý kmeň, kde ma znovu pozorovali, ako si balím foťák...


Moje obľúbené slony - zastihla som ich počas obeda


Po takom suchom sene, kto by nevysmädol :-)


Mali oooooooobrovský výbeh, asi najväčší zo všetkých, s viacerými stanovišťami, odkiaľ sa dali pozorovať, človek si aj nohy zodral, kým to celé obišiel a našiel ich, kde sa vlastne nachádzajú :-)


Zaujímavý vtáčik so zaujímavým menom, volá sa že Waldrap Ibis...


...hniezdi v skalách


Nádherná červená panda. Neverte, že pandy sú lenivé; zatiaľ čo jej spoločník/a spal/a, táto tu behala svižne hore-dole ako veverička, skoro som dieru vystála, kým sa mi podarilo urobiť zopár ako-tak ostrých záberov...


Zamyslenie...


Zvyšok príspevku venujem tuleňom. Boli také podarené. Samozrejme, delfínom sa svojimi kúskami a inteligenciou zďaleka nevyrovnajú, ale aj tak boli svojím tulením spôsobom úžasné. Čo majú určite s delfínmi spoločné je ich hravosť a radosť. Predstavenie si užívali, špliechali, krútili sa vo vode a predvádzali sa, pozornosť ľudí sa im očividne páčila...


Základ ich cvičenia spočíva v tom, že nasledujú červenú loptičku na konci paličky trénera. Tatko tuleň rád a často vyliezal na túto skalu, lebo vedel, že tu mu zo suda hodia rybku :-)


Späť do vody. Všadeprítomné siváky sa tu v pohode rozťahujú ako na svojom :-)))








Sivák na štandovacej skale. "Rybka rybka, hoď sa aj mne zo suda do zobáka!"


Zaslúžený oddych po predstavení




Pridám aj dve videjká z predstavenia. Sú trocha trasľavé, lebo som držala ruku s foťákom nad hlavami divákov