Na privítanie hmla, dážď a oblaky... A nielen na privítanie. (Boli mi darované tak dva-tri slnečné dni.) Ale to nič. Daždivo neznamená depresívne. Nepôsobí tak na mňa, keď som sa idem prejsť do lesa. Daždivo je predsa svojím spôsobom krásne, rozprávkové a v mnohých ohľadoch (v dobrom či zlom) i nevyhnutné. Najdôležitejšie je, že som bola doma, doma...
V lesoch nie je za dažďa veľmi rušno, a vy tam v tichu môžete prežiť jeho úplne nový rozmer: padajúce kvapky vytvárajú šum, pohyb, hmlu, sviežosť a ešte mnoho iného...
...a okrem iného sa potom človek teší zo slnka ešte viac :-)
Napohľad starý vyprahnutý peň je plný života. Uchytili sa na ňom nielen hríby...
...ale napríklad aj tento slimák, ktorý mi stihol skoro úplne zmiznúť, kým som naň zaostrila. A potom ževraj slimáky sú pomalé! :-) (Skôr asi pomalý fotograf)
Potoky sa radi kľukatia, majú to v krvi. Ak ste sa stratili a pôjdete podľa nich, vyvedú vás zo zablúdenia. Ak ste sa aj nestratili a sadnete si na ich brehu a premýšľate o ich pohybe a živote, zavedú vás ešte ďalej...
Unikajúci moment... tentokrát zachytený...
Úvod patrí samozrejme Sarke, mnohonásobnej a skúsenej mame...
...ktorá má právo na zaslúžený odpočinok. Aj rýchloodpočinok. Takto vyzerá mikrospánok v psej podobe, Sarka si zvykne po sediačky zdriemnuť
Malé ušaté hlavy začínajú vykúkať z koterca...
Chvíľu im trvalo, kým sa osmelili vyjsť na dvor; asi ich miatlo, že svet mimo chlieva je taký obrovský a jasný... Ale šteniatka sú majstri v poznávaní nových vecí a učení sa, a keď už raz boli vonku, rýchlo sa na dvore udomácnili a ocenili jeho priestrannosť - vhodného najmä na nespočetné hry a naháňačky :-)
Hľadá sa mliečko...
...našlo sa...:-)
Mňam obed
Čím to je, že aj keď svet len spoznávajú, zároveň naň pozerajú všemúdro a znalecky..?
