Otváram
bránu a vstupujem. Slnko je nízko nad horizontom, na november ešte
prekvapivo hrejúce, ale vzduch je chladný, a cítiť z neho, že mráz už
čaká iba na to, kedy slnko zapadne. Nemusí čakať dlho. Posledné lúče si berú
teplo so sebou. Ponáhľa sa preč, akoby vedelo, že tu nepatrí. Ruky si zimomrivo schovám do vreciek.
Pomaly stúpam hore, mokrá hlina sa mi lepí na topánky.
Jesenné počasie k dušičkám
patrí. Naladí nás, a zároveň nám
pomôže ponoriť sa do seba. Ale hlavne pomáha vnímať hroby pokryté sviecami
a vencami intenzívnejšie. Jeseň je symbol zmeny. Hroby sú symbolom jednej
z najväčších zmien, akou človek prechádza. Zmena je však dosť často
bolestná. A zmena ako prechod z jedného života do druhého môže byť
devastujúca, ak jej človek nevie vyjsť v ústrety, ak ju nechápe, bráni sa
jej, bojí sa jej.
Zapaľujem sviecu a rukami
chránim plameň pred hladujúcim vetrom. Potom ju schovávam do lampášika.
Roztancovaný plamienok sa tam upokojí. Tlačia sa mi slzy do očí pri pohľade na
všetky tie hroby. Ktovie, kadiaľ putujú teraz. Spomínam aj na ich púť na zemi.
Každá mi pripadá významná.
Niektorí odišli predčasne. Iných trávou
porastené hroby bez sviec a vencov hovoria, že ľuďmi sú už zabudnutí. Avšak
iba ľuďmi. Pretože nič sa vo Stvorení nestratí. Ich životy ako nitky, možno
niekde pokrútené a zauzlené, čakajú na svoje dokončenie a rozuzlenie;
a stoja rovnako vedľa ostatných nitiek.
Sú tu hroby nové, čerstvé. Vyzerajú akoby
ich zaskočilo, že sa tak znenazdajky objavili na cintoríne, stoja trochu
neisto, bez riadneho náhrobku, iba obité doskami. Musia si teraz zvykať na to,
že tu vôbec sú, musia vrásť do zeme. Aký smutne presný obraz ľudí. Živých aj
mŕtvych. Tých, ktorí stoja okolo
takéhoto hrobu, neisto a zaskočene a aj tých, pre ktorých bol tento
hrob vykopaný a stoja na druhom brehu rieky. Všetci čakajú, kým dozrie čas
a pýtajú sa: Čo teraz?
A čas dozrieva. Narýchlo urobené
hroby sa menia, dostanú poriadny náhrobok a vyzerajú, že sem patria. Aj ľudia
(snáď) putujú pomaly dopredu a učia sa žiť nanovo.
Potom je tu ešte jeden druh hrobov, čo
vyzerá cudzo. Teda, hroby to zatiaľ ešte nie sú, iba prázdne schránky. Betónové
náhrobky s menom a dátumom narodenia. Tiež vyzerajú trochu neisto, že
chátrajú, praskajú, zarastajú trávou, a pritom ich čas ešte neprišiel. Takisto
obraz ľudí. Snažia sa, aby ich smrť nezaskočila. Teda aspoň po fyzickej
stránke. Problém je v tom, že takéto hroby, keď sa konečne zaplnia,
vyzerajú až príliš, že človek, aj keď len nedávno pochovaný, tu ležal už veľmi dlhý
čas...
Tradične zapálim aj jednu sviečku za nás
živých. Sme predsa všetci na jednej lodi, nezáleží na tom na ktorej strane
rieky stojíme. Aby sme sa neponáhľali do hrobu, keď doň ešte nepatríme. A aby
sme nežili ani tak, že nás smrť zaskočí. A hlavne, nech už sme kdekoľvek,
aby sme nikdy nestratili spred očí svoj cieľ, a aby sme mali odvahu a silu
kráčať po svojej ceste stále dopredu. A dohora, za Svetlom.
© Ludmila
Related links:
Dni dušičiek: part 1, part2, part 3, part 4
