Ťažko nájsť pre ne slová... Výrazy ako majestátny, nádherný či veľkolepý znejú ako klišé. Aj tak ich krásu treba asi iba prežiť, inak žiadne slovo nebude dosť výstižné... Ale nielen ich fyzickú krásu, ale aj to, ako na človeka pôsobia. Tú zvláštnu clivosť, ktorá nie je znakom prázdneho smútku, ale otvára vás pre nové veci. Načierate vtedy do svojej duše a ani neviete, že môže byť až taká hlboká, niečo nové spoznávate. Máte pocit, akoby ste docestovali niekam ďaleko, aj keď ste prešli sotva pár metrov či kilometrov. Zdá sa vám, akoby ste si na niečo spomínali, čo vo vás drieme, zabudnuté, a predsa živé, keď vám to odrazu vyvstane pred očami... ale ani to neviete alebo sa neopovažujete to pomenovať... A mnoho ďalšieho. Jednoducho prežívate a zakaždým ste iný človek. Cítite, že všetko je zosúladené a poskladané tak ako má a najlepšie ako sa dá; stromy, skaly, farby. Až nakoniec vo vás vyrastie túžba zosúladiť a poskladať aj tie svoje „stromy, skaly a farby“ najlepšie ako sa dá, aby aj váš život takto pôsobil... Tatry. Pre mňa synonymum Domova...
Just raise your eyes from the ground and thoughts, go towards them and observe like you never did before...
Welcoming, peaceful, homelike... Let´s go for a walk...
A Catharsis. From neglect, evil and recklessness. Sad and necessary...
"Have you ever sing with voices of the moutains...?"
"...have you paint with all the colors of the wind..?"
...where the summits touch the sky...
...where the rocks spread their arms...
...where you can guess the deepness of the moutains roots...
Keď nie je na mostíku sneh, musíme ísť hold po schodoch... :-)
Sunset lights
