Howth

Prišli k nám na návštevu Tonko a Janka, súrodenci mojej spolubývajúcej Evky. Priniesli so sebou nefalšovanú slovenskú živosť a atmosféru, a odrazu v porovnaní s nimi bolo (aspoň pre mňa) jasne vidieť, aká iná je dublinská mládež, rozmaznaná konzumným životom a ničnerobením. Česť výnimkám, samozrejme. Tonko a Janka sú veselé kopy, už len počúvať ich rozprávanie a dialóg je zážitok. :-) Zobrali ma dokonca zo sebou na výlet do Howthu, miesta, kam som si akurát pred pár dňami hovorila, že by som tam rada šla pozrieť... Howth je čarovný poloostrovček vytŕčajúci z Dublinu, omývaný a tvarovaný Írskym morom. To more odviedlo za tie milióny rokov kus práce, Howthské útesy sú tuto lokálne preslávené a turistami hojne navštevované. Ja som svoj výlet začala ukážkovo, vysypala som sa na chodník hneď pri luase a na obrubníku som si doudierala nohu. Na takej boľavej nohe som potom celý deň chodila. Ale stálo to zato. Aspoň som si výlet zaslúžila a (možno paradoxne) lepšie ho prežila...


Tonko a Janka


Howth cliffs


The Water found its way through the rocks...


Keď sme vyšli na priestranstvo, kde bol výhľad na tento dom, Tonko hneď zakričal, že je to Bonov dom. Samozrejme, že nie je, aj keď má dom niekde v Írsku, ale pre nás to Bonov dom ostane navždy... Čo sme o tom nasrandovali!


"Jana, foť ma, to je Bonov dom!!! Pobežíme sa pozrieť na maják aj cez jeho pozemok a zakričíme "we are polish!", aby si nemyslel, že sú to Slováci, čo mu robia bordel..." :-) Samozrejme, nič proti Poliakom, bol to len žart...


My s tým Bonom vybabreme. Obídeme jeho "keep out" plot, a ten maják si pozrieme...


...no... ale pri takejto perspektíve z druhej strany sme si to nakoniec rozmysleli... :-)


"Slyšíš křik racků tam nad skálou..?"


"...slyšíš tesknou píseň vln..?"


"Čo z toho, keď veľa cestuješ, keď sa na všetko pozeráš starými očami..." Pokiaľ neprežijeme niečo nové, neposunieme sa ďalej, nenecháme na seba všetko pôsobiť, nepočúvame, nepozeráme a neučíme sa, nie sme "novší" a iní, tak je vlastne cestovanie zbytočné... Je to len plytké kochanie sa prírodou, ktoré nikam nevedie a zasiahne len náš rozum, nie ducha; alebo len chvastavý pocit, že som niekde "bol" a niečo "videl". Preto ma tešilo, že aj Tonko navrhoval, aby sme sa nikam neponáhľali, ale postáli, dýchali a... prežívali. Zvládli sme to dobre aj pri všetkom tom rozprávaní a srande. Veď aj to k tomu patrí...


Pri vode vôd - pri mori...




"No čo, zídeme pozrieť dole..?" "No čosi, tam je strmé..." "Aké strmé, nevymýšľaj... Ja som liezol po strmších..."


Tak široké, tak pohlcujúce... Škoda, že sa tá energia a zážitok nedá preniesť fotkami. Naživo je to vždy oveľa lepšie. Páči sa mi napríklad, aký tieň vytvárajú oblaky vzadu na vode...




"Vtiahnuť brucho, fotia nás..!" :-)


Belie sa plachta osamelá... :-)


Even the moorland is breathing with something wonderful...


The Howth´s port


...vyzerá taká veľká, silná a pútajúca, a predsa hrdzavie bez úžitku...


...sloboda nakoniec vždy vyhrá...




Who is living here and doing such amazing job - giving others light in the darkness and storms..?