Autumn of Roses

Aj keď sa v plnom kvete môže zdať, že ich krása nikdy neskončí,


nakoniec príde čas, keď ich lupene začnú vädnúť a jeden po druhom odchádzať


Ruže sa tesne predtým, než zaniknú, otvárajú najviac. A po tomto najväčšom otvorení, aké môžu svetu dať, ho opúšťajú...


...niekedy postupne, kúsok po kúsku, keď ešte ani nie sú dokorán otvorené


...niekedy nečakajú, kým sa úplne otvoria, a odovzdávajú svoje lupene vetru jeden po druhom, ešte plné síl


...niekedy príde koniec možno nečakane, a oni sa prepadávajú dovnútra... Napohľad už možno nepekné, ešte stále majú čo dávať, ešte stále sú plné vône, ktorá teší každého, kto sa nenechá odradiť ich vzhľadom


... a niektoré práve pred svojím koncom prejavia najväčšiu krásu, a odchádzajú utíšene, v objatí listov


Sú výzvou, sú otázkami. Ako nám môžu po všetkej tej kráse pred očami takto vädnúť? Naháňa nám to strach?


Bojíme sa vädnutia, a toho, že odchádzajú do neznáma, a chceme, aby ostali navždy rozkvitnuté?


Obľúbili sme si ich, zvykli sme si na ne, každý deň sme sledovali ich rast, ich kvitnutie, ich otváranie... Dali všetko, čo mohli dať a lúčia sa...


Budú nám chýbať, zdá sa, že všetka krása pominie s nimi...


...ale keby to tak naozaj bolo, neodchádzali by tak pokojne a vznešene


...a aj keď sú možno pre tento svet na kolenách, vedia, aký je koniec dôležitý, potrebný, nevyhnutný, očisťujúci a posúvajúci ďalej...


...lebo jeho nevyhnutný následok je ďalší začiatok; a ten je rovnako nevyhnutný ako koniec - ba snáď ešte dôležitejší, lebo kvôli nemu vlastne koniec nastáva. Bez zošúverených a opadnutých listov by neboli nové puky. Ruže v skutočnosti neodchádzajú, ale sa pripravujú na nový rast...