Ku hviezdam

Aj vy máte pocit pri pohľade na hviezdy, že chcete ísť domov..? Hovoria rečou nekonečnosti, večnosti, svetla, spájania diaľok, a ešte mnoho iného, čo sa zmestí zvečera na oblohu. Stačí sa zastaviť, zakloniť hlavu a ponoriť sa do nich ako do jazera. Čo všetko sa v nás v tej chvíli zmení. Ponúkajú nám svoje tajomstvá na dlani. Spájajú s výšinami.

Mne sa spájajú aj s domovom pozemským. Stačilo vybehnúť na dvor, alebo za stodolu... Najkrajšie rozhovory s priateľmi sú tie pod hviezdami. Téma rozhovoru skôr či neskôr vždy zablúdi aj k nim. Sledovanie, ako mliečnu dráhu z času načas pretne padajúca hviezda...

Tu v Dubline je to iné. Pripadá mi, akoby niekto prikryl mesto skleneným zahmleným polkruhovým poklopom. Tak to už býva s veľkými mestami. Ľudia sa uzavrú do seba a do svojich žabomyších problémikov, vojen a záujmov, a strácajú spojenie s okolím, s prírodou. Zabúdajú sledovať. Dokonca si postavia hrádzu medzi seba a hviezdy. Iba zopár najžiarivejších si nájde cestu. Veľký Voz, Orion... Dá sa nájsť ešte niečo iné..? Raz som si pri pohľade na ne trpko pomyslela, že ani hviezdy tu nie sú tie isté. Všetko je tu iné, vzdialené. A vtom ma to zasiahlo.

Hviezdy tu vôbec nie sú iné. Sú to presne tie isté hviezdy, aké vídavam doma. Veľký Voz je presne taký istý ako ten v Šuňave nad garážou. Som k domovu oveľa bližšie, než sa zdalo... Diaľky musíme v podstate prekonávať hlavne v našom vnútri. Ani všadeprítomnosť Najvyššieho neznamená, že sa dá nájsť aj v smetnom koši, ako to raz niekto povedal. Znamená to jednoducho, že je odvšadiaľ dosiahnuteľný. Z akéhokoľvek miesta na Zemi i mimo nej, z akejkoľvek hlbočiny našej duše. Jeho pôsobenie cítiť v každom našom nádychu, pretkáva aj to bahno, ktoré sme si sami krvopotne vyrobili, len aby sme sa v ňom mohli bezmocne utopiť. Jeho pôsobenie je tu, a my sa po ňom môžeme kedykoľvek vyšvihnúť nahor. Za Ním. Za Svetlom. Ku Hviezdam. Zo stavu najväčšej radosti, kedy je to najprirodzenejšie, zo stavu smútku, depresií, neistoty, strachu, nerozhodnosti, nevedomosti, vlažnosti, plaču, bolesti, osamelosti, pri akejkoľvek bežnej činnosti, za stavu relatívneho pokoja i napätia, zo zablúdenia, slabosti, nervozity či podráždenosti, nehybnosti, otupenosti, stresu... Stačí to pravé nasmerovanie chcenia našej slobodnej vôle, ktorá, žiaľ, býva často vyburcovaná až keď skapíňame v onom bahne...

Cesta za Svetlom leží každému priamo pri nohách. Skúsme, aspoň zopár krokov... Sami uvidíme, čo sa stane. Uvidíme ten rozdiel...

Fantastic Mr. Fox

Máte radi spisovateľa Roalda Dahla? Lebo ja veľmi nie. Teda, uznávam, že je to talentovaný a originálny spisovateľ so svojským štýlom, a že má zaujímavé nápady, ale moja šálka kávy to akosi nie je. Zato filmové spracovania jeho kníh, to je už káva iná. Videla som Matildu, úplne ma nadchla, tak som si hneď bežala prečítať knihu s veľkými očakávaniami (lebo kniha má vždy viac čo ponúknuť ako film) a - bola som sklamaná. Niečo tam chýbalo, nebolo to ono, nič špeciálne. To isté Charlie a továreň na čokoládu (pamätný, vtedy ešte šmoliatkovský večer :-)). Prečítala som vtedy asi dvadsať kníh pre deti od Roalda Dahla, z toho jedna sa mi páčila natoľko, že som si ju kúpila. Na knihe Fantastický pán Lišiak ma znovu zaujal nápad, ale inak rovnako: nič moc. Preto som šla film pozerať s malými očakávaniami, najmä keď som videla, že je robený nejakou divnou bábkovou animáciou a navyše kamarátka, veľká fanynka Roalda Dahla, mi o ňom povedala, že je iba OK, nie super. Nuž, keď som si ho pozrela ja, zmenila som stanovisko z OK na super. Oni tí filmári totižto vytvoria aspoň 60 - 70 filmu (Dahlove knihy sú dosť stručné), a hlavne dodajú tam to dôležité "niečo", čo mi v Dahlových knihách chýba... Aj keď sa v tom filme úplne všetko nepáči, musím dodať, že je to film, čo si zaslúži volať sa "groundbreaking" ;-)

trailer:



A ešte čosi ma zaujalo na tomto filme. Hudba. Milujem dobrú filmovú hudbu, dopĺňa a dotvára film jedinečným, nezastupiteľným spôsobom. Páči sa mi na nej aj to, aká je širokospektrálna; v podstate neexistuje definícia aká by mala byť a spája všetky možné žánre; a ponúka mnoho možností. A jej účinok každý cíti sám za seba... Tento kúsok, čo som vybrala (Bean's Secred Cidar Cellar), je trochu netradičný, dynamický a - fantastický :-) Nech žijú soundtracky!

Corpus delicti

V prvom rade, toto nie sú moje fotky. Môj známy chcel fotiť konáre. Po chvíli sa však zapozeral dozadu poza stromy, lebo mu bolo čudné, čo tam ten chalan toľko pobehuje s tou tyčou. A potom mu došlo. Veď on kradne bicykel!!! Nakoniec naň zakričal: "Myslíš si, že robíš dobre?" A chalanisko nechal tyč tyčou a ufujazdil, akoby ho sto čertov naháňalo... Tentokrát sa zlodejom nestal. Mal šťastie, aj keď to on možno tak nebral, že bol na blízku fotograf, ktorého nevidel. "Cyklobiznis" v Dubline kvitne, ani by sa človek nenazdal, aj môj spolubývajúci cyklista keď raz zastavil na červenú na nefrekventovanej ceste, hneď ho obklopila tlupa chalanov, čo sa dožadovala jeho bicykla. Skoro som z nôh spadla, keď jeden večer prišiel domov s červeným napuchnutým lícom, lebo ho udreli kovovou tyčou do tváre. Už bola u nás aj polícia, aby s ním spísala správu. Bude preňho teraz bezpečnejšie cestovať aspoň mesiac autobusom. Je určite sto dôvodov, prečo to tí výrastkovia robia. Ostáva len dúfať, že vždy, keď sa o niečo také pokúsia, bude nablízku nejaký fotograf, polícia alebo hocikto či hocičo, čo im v tom, pre dobro obidvoch zúčasnených strán, zabráni...

Glendalough - landscape

Foto taká kvalita aká je, ale aspoň ako-tak zachytávajú čaro tohto miesta. Chodníky preľudnené, väčšinou vyasfaltované, miestami dobreženie štvorprúdovky; ľudí neodradilo ani to, že jar je ešte v plienkach a plne zelené to tu bude až o pár mesiacov. Je fajn si pre zmenu vychutnať prírodu v pokoji a tichu mojej izby. Dúfam, že pre vás tiež...







Vetvy tohto stromu podivne rástli priamo dole, potom sa naraz skrútili a vystreli dohora...




Voda - vždy si nájde cestu...












Zákaz hádzania vyľakaných červíkov :-)







Greetings from Glendalough :-)

Glendalough - Monastery City

Pokiaľ sa dáte zlákať rozľahlou predstavou slova "city", asi budete sklamaní. Ono City totiž tvorí len jedna stredne veľká zrúcanina, drobný kostolík tak pre dvoch ľudí, ktorý bol aj tak zavretý a oplotený, štíhla a vyskoká (a nedostupná, ako inak) stážna veža, a cintorín. Ten názov vystihuje snáď iba ľudnatosť na meter štvorcový; je to totiž obľúbené turistické miesto a k tomu asi netreba viac dodávať. Chcelo to priam nadľudské úsilie odfotiť obrázky bez ľudí. Každopádne, ak si dokážete odmyslieť ruch uponáhľaných a cvakajúcich turistov, vyrazí vám dych predstava ticha, hlbokého a nehybného, za ktorým možno prišli tí, čo postavili kláštor a pochovali tu svojich blízkych. Také ticho nájdete iba na mieste obklopenom chrániacimi kopcami, ktoré zmenia aj najsilnejší vietor na pokojný vánok. Na mieste, ktorému krása kopcov, vysokých stromov, riek, vodopádov a jazier dáva schopnosť preniknúť hlboko do srdca. Taký je Glendalough vo Wicklowe, jednej z najkrajších oblastí v okolí Dublinu. Staroírska atmosféra zrúcanín a keltských krížov, možno pošliapaná stovkami turistov, ale je stále tu, pre tých, ktorí si ju nájdu...

"Svět jenom kříž..."

Related link:
Zemi pokryl šedej stín