Ku hviezdam

Aj vy máte pocit pri pohľade na hviezdy, že chcete ísť domov..? Hovoria rečou nekonečnosti, večnosti, svetla, spájania diaľok, a ešte mnoho iného, čo sa zmestí zvečera na oblohu. Stačí sa zastaviť, zakloniť hlavu a ponoriť sa do nich ako do jazera. Čo všetko sa v nás v tej chvíli zmení. Ponúkajú nám svoje tajomstvá na dlani. Spájajú s výšinami.

Mne sa spájajú aj s domovom pozemským. Stačilo vybehnúť na dvor, alebo za stodolu... Najkrajšie rozhovory s priateľmi sú tie pod hviezdami. Téma rozhovoru skôr či neskôr vždy zablúdi aj k nim. Sledovanie, ako mliečnu dráhu z času načas pretne padajúca hviezda...

Tu v Dubline je to iné. Pripadá mi, akoby niekto prikryl mesto skleneným zahmleným polkruhovým poklopom. Tak to už býva s veľkými mestami. Ľudia sa uzavrú do seba a do svojich žabomyších problémikov, vojen a záujmov, a strácajú spojenie s okolím, s prírodou. Zabúdajú sledovať. Dokonca si postavia hrádzu medzi seba a hviezdy. Iba zopár najžiarivejších si nájde cestu. Veľký Voz, Orion... Dá sa nájsť ešte niečo iné..? Raz som si pri pohľade na ne trpko pomyslela, že ani hviezdy tu nie sú tie isté. Všetko je tu iné, vzdialené. A vtom ma to zasiahlo.

Hviezdy tu vôbec nie sú iné. Sú to presne tie isté hviezdy, aké vídavam doma. Veľký Voz je presne taký istý ako ten v Šuňave nad garážou. Som k domovu oveľa bližšie, než sa zdalo... Diaľky musíme v podstate prekonávať hlavne v našom vnútri. Ani všadeprítomnosť Najvyššieho neznamená, že sa dá nájsť aj v smetnom koši, ako to raz niekto povedal. Znamená to jednoducho, že je odvšadiaľ dosiahnuteľný. Z akéhokoľvek miesta na Zemi i mimo nej, z akejkoľvek hlbočiny našej duše. Jeho pôsobenie cítiť v každom našom nádychu, pretkáva aj to bahno, ktoré sme si sami krvopotne vyrobili, len aby sme sa v ňom mohli bezmocne utopiť. Jeho pôsobenie je tu, a my sa po ňom môžeme kedykoľvek vyšvihnúť nahor. Za Ním. Za Svetlom. Ku Hviezdam. Zo stavu najväčšej radosti, kedy je to najprirodzenejšie, zo stavu smútku, depresií, neistoty, strachu, nerozhodnosti, nevedomosti, vlažnosti, plaču, bolesti, osamelosti, pri akejkoľvek bežnej činnosti, za stavu relatívneho pokoja i napätia, zo zablúdenia, slabosti, nervozity či podráždenosti, nehybnosti, otupenosti, stresu... Stačí to pravé nasmerovanie chcenia našej slobodnej vôle, ktorá, žiaľ, býva často vyburcovaná až keď skapíňame v onom bahne...

Cesta za Svetlom leží každému priamo pri nohách. Skúsme, aspoň zopár krokov... Sami uvidíme, čo sa stane. Uvidíme ten rozdiel...