Dáva sa na známosť, že v kníhkupectve Eason, kde pracujem, sa včera začala vianočná sezóna. Dobre čítate, vianočná, nie školská – tá sa začala už v júli..:-) Včera sme totiž vyložili vianočné karty. To len pre tých nevedomcov (ku ktorým som dovčera patrila aj ja), ktorí ešte stále žijú v nádeji, že by celý ten vianočný biznishurhaj mohol začať tak adventom, alebo v domnení, že asi začne (podľa znalosti súčasných pomerov) v novembri alebo dokonca v októbri. September teda predčil aj moje očakávania. A to som toť nedávno s výrazom profesionála, ktorý vie, čo sa v jeho firme deje, hovorila zákazníkovi, čo sa na vianočné karty vyzvedal, že ich dostaneme zrejme niekedy v októbri. Nuž ale, biznis je biznis a „shopping is a new religion“ ako som videla nedávno jeden bilboard.
A pritom, keby sa zabudlo na všetok ten biznis okolo toho, nebolo by krásne propagovať vianočné posolstvo hoc aj celý rok? Nech sa karty vyložia aj v januári, ak by pomáhali šíriť pokoj, lásku a „mier všetkým ľuďom dobrej vôle...“ Avšak celá tá idea, šírenie a propagácia je tak ohyzdne a bolestne iná, až sa mi to zdá voči tým krásnym pohľadniciam a blahoprajným kartám nefér. Všetko nech má svoje miesto a čas; vianočná atmosféra na Vianoce, vianočné posolstvo celý rok. No nie? A pre nás všetkých, ktorí nemáme radi celý ten biznis, jedno odporúčanie. Dlhodobo sa hnevať iba škodí zdraviu. (Zanevrieť na Vianoce ako také tiež nie je riešenie.) To už radšej sa na tom zasmiať a pokúšať sa šíriť vianočné posolstvo tak ako sa má – vlastnoručne. Hoc aj úsmevom pre človeka, čo práve stojí najbližšie. A aby sa nám ľahšie pripomenula tá atmosféra, tu je drobná ukážka z pohľadníc, ktoré predávame: (a ešte z lojality k starému dobrému Easonu; nechcem hrýzť ruku, čo ma živí...;-))
If you believe or not, there started a christmas season in Eason bookstore yesterday... (Ho Ho Ho!) To late, isn´t it..? Nice and cosy. (The cards. Not the business.)
Viac obrázkov dodám, keď na to bude vhodnejší čas... [;-)]
(pictures from Medici Cards official website)
...to si uvedomíte, keď sa rozhodnete poskladať puzzle. Je úžasné ako všetko do seba zapadá a dáva zmysel, keď sa to poskladá. KEĎ sa to poskladá...;-) No ale nepredbiehajme... Najprv plní entuziazmu vysypete obsah sáčku na zem očakávajúc, že tam nájdete kúsok strechy, domu, stromu, oblohy atď. Omyl: nájdete iba drobné dieliky puzzle s ničnehovoriacimi farebnými machuľami. Entuziazmus je v háji. Odrazu sa vám váš náhly poryv nadšenia poskladať puzzle, pri ktorom ste ho kúpili, zdá úplne smiešny. Začínate vážne podozrievať spoločnosť, ktorá vyprodukovala tento nezmysel, že si zmýlila obrázky, alebo nastala nejaká tlačová chyba. Odrazu zbadáte na jednom dieliku okraj čohosi, čo vyzerá celkom zaujímavo a nie je to machuľa. Svitne nádej. Ale čoho okraj je to..? Strechy? Okna? Mostu? Dvier? Člnka? Altánku? Stromu? Lampy? Komína..? Uff... Čaká nás dlhá cesta. Priam diaľnica. Tak to radšej skrátim a napíšem svoje zistenia a priebeh stavebnej operácie v bodoch. Zistenia staré i novoobjavené, novoprežité (v zmysle nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky; zmenil si sa ty aj rieka). Geniálnosť veľkých dokonalých Zákonov stvorenia funguje i v malých drobnostiach života (a naopak). A priebeh? Radostný i zúfalý, rýchly a ťahavý, a rozhodne rozhodne skladací... Tu je zoznam:
1. Predtým, než začnete skladať, dobre povysávajte. Je možné, že skladanie sa natiahne na niekoľko dní, prípadne týždňov (pokiaľ v tom nie ste macher, nemáte jednoduché puzzle, nevenujete tomu desať hodín denne, a skladáte pravidelne, nie znovu po mnohých a mnohých rokoch ako ja), a vy sa budete báť povysávať, aby vám náhodou nevcuclo kúsok strechy alebo kvetinového záhonu. Verte mi, keď máte na zemi 500 ks puzzle roztriedených ako-tak podľa podobnosti a príslušnosti, alebo už len obrátených správnou stranou hore, nebude sa vám to chcieť zosypať do sáčku, a potom to zase triediť.
2. Keď začínate nejaký projekt (aj na sebe samom), zvyčajne to vyzerá ako chaos. (Ako po vysypaní puzzle zo sáčka.) Začiatky sú ťažké a môže odradiť aj predstava hory práce, ktorú musíte zdolať. Netreba sa zľaknúť, ale urobiť ten povestný prvý krok. Ako hovorí môj starý ocko: „Oči sa boja, ale ruky to všetko spravia...“
3. Odporúčam najprv poskladať rám. Teda okraj. Rámovací okraj. Okrajové puzzle vydelíte ľahko, sú z jednej strany rovné. Niet nad dobrý základ do dlhej systematickej práce.
4. Myslela som že puzzle je o skladaní, ale ono je to predovšetkým o hľadaní a nachádzaní. Hľadanie môže byť úmorné a bezradné, o to krajšia a hlbšia je radosť, keď to nájdete. Eňo ňúňo. Fakt dobré, odporúčam. Kvalitné puzzle je riešené tak, že do jedného kúska sa hodí iba jeden ďalší kúsok. Jeden jediný zacvakne presne, ľahko a dokonale. (Narvať to nasilu neodporúčam.) 500 kusov (v mojom prípade), a každý jedinečný a potrebný. Úžasná predstava.
5. Každý kúsok je dôležitý pre ten nasledujúci. A dôležitá je tiež postupnosť. Vlastne nie dôležitá. Nevyhnutná.
6. Veľmi často sa stáva, že nemôžete nájsť ďalšie políčko. Môj prvý verdikt znie (a to zakaždým): stratené. Pre istotu pošmátram pod posteľou a po všetkých kútoch, zdvihnem každú vec (vrátane seba), či sa to niekde nezakotúľalo (ako keby to bolo okrúhle!). V takých chvíľach odporúčam dať si pauzu a robiť niečo iné. Keď sa potom k tomu vrátite a prebehnete po všetkých kúskoch znovu po dvestý krát, zvyčajne to nájdete veľmi rýchlo. Najčastejšie priamo pod nosom. Treba sa potom viac sústrediť na tú radosť z nájdenia ako na zlosť ohľadom hľadacích schopností. Vytrvalosť a trpezlivosť. (Ojoj!)
7. Veľmi, naozaj veeeeeľmi často sa stáva, že hľadaný kúsok vyzerá úplne inak, než ste si mysleli, že bude vyzerať. (To vážne. Kto by sa bol nazdal.) A to aj vtedy, keď máte pred sebou predlohu. Nuž, zdanie často klame. Zvyčajne to býva jeden z tých kúskov, ktoré ste už na začiatku vydelili (hoc aj pohľadom) ako nevhodné.
8. Opäť častý princíp: nejaký dielik nájdete vtedy, keď ste to už vzdali (verdikt: stratené) a sústreďujete sa na nejakú inú časť puzzle a hľadáte iný dielik.
9. Každý kúsok si treba vysedieť a zaslúžiť. A políčko sa nájde vždy vždy, aj keď už prestanete dúfať (to treba zopakovať).
10. A nakoniec to najdôležitejšie. Jeden dielik puzzle je iba machuľa. Zmysel dáva ako súčasť celku. Veľa vecí, keby sme poskladali, alebo vedeli poskladať, by znázorňovalo krásny obraz. Každá drobnosť a maličkosť v našom živote má význam. Sme súčasť celku. Náš život sa tvaruje len vo vzťahu k niečomu a k niekomu, fungujeme na základe „výmeny informácií“ najrôznejšieho druhu. Od prostého prijímania potravy až po najkomplikovanejšie ľudské vzťahy a spirituálne zážitky. Niečo funguje len na základe niečoho iného. A to aj čo sa maličkostí týka... Nechcime sa od celku odtrhnúť. Znamená to odtrhnutie sa od Života samotného a neprospeje to nášmu duchu ani zdraviu. Nikto nie je ostrovom samým pre seba...
Skladať puzzle je ako maľovať obraz. Trápite sa s každým detailom, všetko musíte vysedieť a vypracovať. Ten obraz vlastne tvoríte vy...
Tvária sa nevinne. Ale dajú zabrať. Chcú si nájsť svoje miesto na obraze. Majú ho tam zaručené...
Samozrejme, keď sa spamätáte z prvého šoku, zistíte, že to nie je až také hrozné a nie všetky puzzle sú bez zmyslu. Tuhľa sa zmestili dve kačičky do jedného dieliku... Rozkošné, však..? Len si netreba na tento prepych zvykať, je ojedinelý...:-)
Obraz je namaľovaný. Vy ste sa dôverne zoznámili s každým jeho detailom ako skutočný maliar...
A tu sa maľuje druhý obrázok...
The Last Piece... Fanfáry..! :-)
Zďaleka to nie je to isté, ako keby ste si kúpili hotové poskladané puzzle z obchodu. The joy is in the journey!
