Dublin's parks - Phoenix Park

Fotka robená z idúceho auta. Bola som v tomto parku len dvakrát, a druhýkrát takto z rýchlika... Neviem, ale aj keď máme Phoenix park relatívne blízko, je ťažko sa tam dostať. Možno preto, že je taký rozľahlý (a k tomu na okrajoch sú ešte futbalové ihriská). Je to najväčší mestský park na svete. Keď sa v ňom prechádzate, pripadáte si ako niekde na vidieku úplne mimo Dublinu, a pritom ste stále v meste...




Ale i tak sa na ňom dajú poznať zásahy človeka:


...okrem predmetov dekoratívnych a náladových...


...aj nejaké tie asfaltky (hlavne na okrajoch parku), ktoré nie sú také fotogenické ako cesta vodná :-)


...a oplotené stromy, aby ich zver neobhrýzala, niektoré vysádzané v dosť neprirodzených rovných radoch


Strieborný buk fotený za skorej jari


Veeeľmi skorej jari...:-) Tento drobček má asi tak päť centimetrov


...a tieto zasa za skorej jesene...




Ale tá najúžasnejšia vec na parku je zver. Jelenia, srnčia, danielia... Keď ich človek vidí prvý krát, naozaj si pripadá ako v lese mimo mesta....


...až kým sa k nim nepriblíži tak na šesť metrov a vidí na nich okrem neprirodzenej neplachosti aj precviknuté uši s visačkami ako družstevné kravky... :-)


Krásavec :-)

"I'm listening"

V prvom rade toto nie je žiadny agitačný príspevok, ktorý by chcel verbovať nových priaznivcov alebo namotávať na nekonečné pozeranie. Je to len pristavenie sa pri jednom sitcome, ktorý mám rada, a ktorý ma hlavne v poslednom čase rozosmieváva, teší a podnecuje. A ak zaujme a poteší aj niekoho iného, budem len rada..



Čo ma na ňom zaujalo? Inteligentný a nápaditý slovný humor spojený s fyzickou komikou, a postavy, ktoré asi ani nenájdete v iných sitcomoch. Hej, a ešte Eddie..:-)
Ale pekne poporiadku. Hlavných postáv je päť, dominantní sú hlavne traja Craneovci; bratia Frasier a Niles, obaja pychiatri, Frasier majúci vlastnú rádioshow, kde pomáha volajúcim s ich problémami, Niles má svoju dobre zabehnutú psychiatrickú prax. Trio Craneovcov dopĺňa jedinečným spôsobom ich otec Martin, ktorý je ich absolútny opak; je to bývalý policajt, tiež bystrý a vtipný, ale úplne normálny chlap, ktorý má od mierne snobských psychiatrov intelektuálov asi tak ďaleko, ako drahé francúzske víno od obyčajného piva. Mnohé skvelé situácie vznikajú práve narážaním týchto rozdielov v rôznych situáciách.



Ženské postavy sú Daphne, Martyho fyzioterapeutistka (Marty bol postrelený do boku), a zároveň Frasierova domáca, do ktorej je Niles platonicky zaľúbený; a ešte Roz, Frasierova produkčná v rádiu.


(Jedna z najkrajších sitcomových romancí: Niles a Daphne)

Veľa vecí je v seriáli super. Výstavba dialógov a postáv samotných v príbehoch; to ako snobstvo Frasiera a Nilesa narazí vždy pekne na držku, ale v krízových situáciách sa vždy prejavia ako správni ľudia (a nielen vtedy, samozrejme), ako je Frasier vždy verný svojim etickým zásadám, aj keď to nie je vždy ľahké a častokrát vyzerá smiešne, ako sa všetko to nesprávne, čo robí, vždy ku nemu vráti a on sa o to potkne, ako musí sám prežiť veci, ktoré nechápe a odsudzuje, ako sa vzťahy medzi postavami pomaličky vyvíjajú (hlavne otcovsko synovsko súrodenecké medzi Martym, Frasierom a Nilesom, ale i medzi Nilesom a Daphne), a jednoducho spôsob akým je celý seriál tvorený, že si postavy musíte obľúbiť také aké sú, že sú jednoducho podarené so svojimi pozitívnymi aj negatívnymi aj divnými stránkami (určite aj s úžasnými hereckými výkonmi hercov a ich vyžarovaním...) a mnoho ďalšieho...


("I'm listening")

Samozrejme, nie všetko v tom seriáli sa mi páči a nie so všetkým súhlasím, ale tak to už býva... Toho pozitívneho je však jednoznačne viac.
A ešte čosi dôležité. Sú tam tri skvelé nápady, čo prispievajú k tomu, aby bol seriál taký skvelý. Vlastne štyri. Prvý je, každá epizóda je rozdelená do menších častí, na začiatku ktorej kratučký vtipný nadpis alebo popis, ktorý ju charakterizuje. Po druhé, Nilesova prvá žena Marrisa. Hovoria sa o nej celé legendy, o tom, aká je vychudnutá ako vyžla, na aké plastické operácie chodí a aká je excentrická boháčka, ale divák ju nikdy neuvidí. Je to iba fantóm, ktorý síce v seriáli naozaj existuje, ale je iba na divákovi, ako si ju predstaví...:-) Nápad tretí: Záverečné titulky so záverečnou znelkou sú zároveň poslednou „no comment“ scénou, kde sa doplní alebo uzavrie nejaká dôležitá alebo bočná myšlienka či situácia. A ešte posledný: Eddie. Martyho podarený havo. Frasier ho „vyženil“ spolu so svojím otcom, ktorý sa k nemu nasťahoval. Eddieho najobľúbenejšou činnosťou je zízať bez pohnutia na Frasiera celé hodiny. Frasier už s ním skúšal zízacie duely, ale Eddie vždy vyhral...:-) Netreba asi zdôrazňovať, že Eddie nepatrí pre Frasiera medzi najobľúbeneších členov domácnosti. Lebo on je riadnym a aj nezastupiteľným členom domácnosti, so všetkými drobnými i väčšími kúskami; je jednou z tvárí, ktorá seriál Frasier charakterizuje...



Pridám aj videjká. Chcem najprv vzdať hold slovenskému dabingu, ktorý je vynikajúci, aj keď, samozrejme, originál je originál. Trpí najmä fakt, že sa nedá predabovať Daphnin anglický prízvuk. Epizóda Cestovanie s Martinom. Nech sa páči (2. časť):



Ďalšie videjko je venované podarenému Nilesovi:



Slávna scéna s Nilesom: "Valentín pre Nilesa"



Martin Crane :-)



A na záver ešte bonus :-)




Rozlúčim sa Frasierovými slovami, ktorými ukončuje svoju rádioshow: „This is dr. Frasier Crane wishing you good night and good mental health.“ :-)

Slováci všetkých krajín spojte sa

Akurát som pred pár dňami rozmýšľala, ako často teraz zvyknem okolo seba počúvať slovenčinu; predtým to tak nebolo. V práci, na ulici, v obchodoch... Neviem, či preto, že je tu viac Slovákov, alebo som sa na to predtým tak nesústreďovala, alebo som k nim teraz jednoducho viac priťahovaná (ešte aj toho Jozefa Bednárika som stretla...:-)). Každopádne, idem si dnes len tak po ulici (na ume akurát že čo ešte pôjdem kúpiť), keď odrazu počujem niekde nad sebou zavrieť okno, a tak mi napadlo, aké to musí byť - bývať v centre najrušnejšieho centra, blízko Spire-u a Lidlu, kde je kopec ľudí a ešte väčší kooopec áut... Pri tých myšlienkach som zdvihla hlavu a zapozerala sa na okná nad sebou a čože som nezbadala: Pri príležitosti zrejme hokejovej. A aj keď človek nie je patriot do tej miery, že by sám vyvešiaval vlajky do okien, keď také čosi vidí v centre cudzieho (rozumej neslovenského) mesta, musí sa usmiať...:-) (a stačilo len zdvihnúť hlavu a zapozerať sa...)

Malý futbalista

V jeden príjemný jarný deň v parku... (škoda, že nemám lepší foťák. Pohyb, detské nadšenie a zaujatie je ťažko dobre odfotiť aj s kvalitnejším...) Here we go... Hralo sa viac rukami, než nohami :-) ...bude z neho asi lepší brankár...:-) Gól to nebude! Chcem ísť dole... Ockoooo, poď ma dať doleee! Sám si na fontánu vyliezol, sám z nej teraz musíš zísť... Poradím si... Usmej sa tete do foťáku..! Usmejem...:-)

Koľko sa toho zmestí do potoka...

V jedno ráno som vyšla na balkón a čakal ma takýto pohľad:

Niekto sa zasa realizoval... :-( Stoličky ako nové, človek by ich aj vytiahnuť išiel, keby neboli na tak ťažko prístupnom mieste. Potok nám síce tečie pod balkónom, ale dostať sa k nemu dá len obrovskou okľukou a preliezaním plotov (ešte sme to neskúšali). Človek by si myslel, že takto izolovaný kúsok prírody bude mať od ľudskej neplechy pokoj, ale... Buď to bol riadny švih cez plot, alebo silný prúd potoka; každopádne sme zasa raz boli svedkami koľko pohodlnosti a ignorancie sa spolu so stoličkami zmestí do potoka, a poza anonymitu "voľakoho" a "nikoho" ešte viac...:-(

Gleaming Spring

Vojdite. Brána sa otvára. Je tu jar...


...zaujíma sa o veci, čo rastú...


...a o plnosť farieb...




Sú ale veci, čo neporastú, ak sa o to nepričiníme...


...a ak nechceme vyjsť von a dýchať, vnímať, prežívať...




...stará sa s pozornosťou a dôkladnosťou...


...rezonuje životom...


...podelí sa o momenty... a momentky...


...a hlavne - ponúka nový začiatok...


...Jar...