Dnes nie je taký slnečný deň ako včera, ale to ho robí iba zaujímavejším. Po oblohe sú roztrúsené oblaky, v dobrej nálade pobehujú hore dole, rýchlo menia svoj tvar a miesto. Asi bude pršať. Nie, nebude. Vlastne áno. Už prší. Ale dopršalo skôr, než som stihla vytiahnuť dáždnik. Už prší zase niekde inde. To všetko za plného slnečného svetla, takže už pozerám smerom na východ, kde sa objaví dúha. Slnko sa opiera do stromov a do trávy s putujúcimi fliačkami tieňa oblakov, ktoré ich pretínajú. Les v diaľke sa tak pri západe slnka rozsvecuje a zhasína.
A už je tu, súhra kvapiek a slnka, okrúhla a dokonalá. A tak blízko. Väčšinou vidíte dúhy ako začínajú a končia za horizontom, táto však začína pred stromami, takže tie vyzerajú ako schované za farebným pruhovaným sklom. Nikdy som také čosi nevidela. Pre môjho Sonyho je to výzva, ktorej, žiaľ, podľahol, tak do seba tento obraz aspoň doživotne vpíjam sama pre seba.
Blížim sa k lesu a ako opúšťam zvuky civilizácie za sebou, neúnavný spev vtákov silnie stále viac. Znie, akoby spievali prvý a posledný krát, ako keby si práve uvedomili svoju slobodu a krásu sveta okolo, a nemôžu inak, len to vyspievať. Vždy to tak znie.
Som už skoro medzi stromami. Vôňa lesa, pri západe slnka najsilnejšia, ma na chvíľu ochromí, až ostanem stáť. Zem po daždi, kvety, tráva, ihličie a živica. Láka, upokojuje, ochraňuje pred svetom ľudí, rušným a nevoňavým. Pokojne a sebaisto s ním bojuje. A vyhráva.
Už prichádzam k prvým stromom. Dúha sa mi rozplýva pred očami. Rozmýšľam, či ma niekto v diaľke môže vidieť ako vstupujem za farebné sklo. Hovorí sa, že na konci dúhy je ukrytý poklad a je to pravda. Cítim sa veľmi výnimočne, až slávnostne, keď vstupujem do lesa. Prešla som akousi čarovnou bránou. Mám pocit, že smiem zažiť niečo, čo nie je len tak človeku bežne dostupné.
Stromy sa dvíhajú okolo mňa a mne sa zdá, že môžem v jedinej chvíli prežiť ich tichý pomalý rast od semienka. Je zaznamenaný v ich kôre. Pomaly sa kyvotajú vo večernom vetre a mne príde, že cítim ich myšlienky pokoja, pravdy a večnosti, tak vzdialené od každodenných malicherností pár kilometrov odtiaľto. Všetko dýcha životom, a ja sa snažím dýchať s ním. Zharmonizovať sa.
Zdá sa, že slnko presne vie ako a kam zasvietiť, aby vytvorilo tú správnu atmosféru a zapôsobilo. Tvoria spolu so stromami dobrý tím. Dokážu otvárať srdce i myseľ, nájsť nový pohľad na veci známe, povzbudivý na veci ťaživé, hýbajúci na veci vyžadujúci riešenie. Otvoriť sa znamená aj tvoriť a prežívať prítomnosť tak, ako to robí príroda každým okamihom.
V diaľke počujem ako zosilnieva šum malého bukového minihájika, ktorý sa zázračným spôsobom udržiava nažive tesne obklopený vežovitými smrekmi a borovicami. Asi sa kúsok prehánok presunul aj tam. Ako sa k nemu blížim, jeho vítajúci šum sa zmierňuje a mení sa na rovnako vítajúce priateľské lesné ticho. Začínam mať pochybnosti o daždi, lístky bukov vyzerajú suché. Bol to iba silnejší vietor, ktorý sa na chvíľu prehnal pomedzi listy mladých bukov, alebo ma chceli iba pozdraviť lesné bytosti, ktoré sa dajú vidieť len keď chcú a len človeku s dostatočne čistým srdcom a otvorenými očami?
Zamierim na malú čistinku medzi stromami. Keď sa na chvíľu stíšim a znehybniem, možno budem mať šťastie a uvidím prehopkať trávou divého zajaca. Vidím dokonca dvoch. Pár. Sú hnedí ako kôra stromu. Ledva sčeria trávu, skáču opatrne a takmer nečujne.
Posledné najsýtejšie a najrýdzejšie slnečné lúče pomaly pre dnešok miznú. Slnko už zapadlo a svetla rýchlo ubúda, je načase vrátiť sa. Sledujem, ako sa po okolitých lúkach odparuje prehánková vlhkosť a zhmotňuje sa do plazivej hmly. Tak ako dúha je viditeľná iba z diaľky, aj keď vás práve obklopuje. Tak ako dúha je bránou, pozýva, chráni, a prenesie vás do úplne iných dimenzií prežívania. Rozprávková hmla. Je akoby zhmotnením toho najjemnejšieho v prírode, ako kyvotajúca sa sedmokráska vo vánku alebo dotyk smädného srnčieho ňufáka nehybnej hladiny vody. Ktovie, či tu ešte bude, keď vyjdú hviezdy...
Ale tie majú ešte pár hodín čas. Blížim sa pomaly k prvým domom. Les nechávam za sebou, a zároveň si ho so sebou nesiem. Môj pravidelný prísun vitamínov pre dušu, aby bola zdravá a silná.
Kto by to bol povedal, že môže byť až taká výnimočná a silno pôsobiaca. Obyčajná každodenná prechádzka do lesa na konci dňa...
"The teddy bear... Little soft think sent forth to make his simple way in a world so slow to hug." Jeanne Wylie Torosian
"A teddy is on your side." M. R. C.
"Somehow teddies seem to smile, to look kind, even to understand. They have a very special look..." Helen Thomson
"Bears doze a little, but never really sleep. They take their job as Protectors very seriously." Mercia Tweedale
"Teddies never let you down." Allan Frewin Jones
"You know his eyes are coloured glass. Then why does he look so desperately disconsolate when you go out and leave him behind?" Pam Brown
"A bear is as alive as you need him to be." Peter Gray
"All you have between you and "The Dark" is Bear." Helen Thomson
"A bear chief nightmare is being left behind." Alex Levi
"How did children ever manage before bears?" Jenny O'Neill
„Sometimes mommies and daddies are too busy to listen. Teddy bears are never too busy." Time
"My teddy is never short on comfort and advice, yet he refuses to come forth with criticism." Marianne Pontician
"You need a bear to get you through measels. Especially when you're supposed to have grown up." Clara Ortega
"WORLD GOVERNMENT NEEDS BEARS." Helen Exley
"One never quite gets over a Lost Bear." Jane Swan
"It is hard to visualize the toys you had fifty years ago – all save bear. He is as clear as if he were sitting on the desk in front of you... of course... he probably is..." Pam Brown
"Every immaculate home needs a dilapidated bear sitting around somewhere – just to remind you that a home is for living in." B. R. Mradows
