Z drobností sa skladá svet...

...to si uvedomíte, keď sa rozhodnete poskladať puzzle. Je úžasné ako všetko do seba zapadá a dáva zmysel, keď sa to poskladá. KEĎ sa to poskladá...;-) No ale nepredbiehajme... Najprv plní entuziazmu vysypete obsah sáčku na zem očakávajúc, že tam nájdete kúsok strechy, domu, stromu, oblohy atď. Omyl: nájdete iba drobné dieliky puzzle s ničnehovoriacimi farebnými machuľami. Entuziazmus je v háji. Odrazu sa vám váš náhly poryv nadšenia poskladať puzzle, pri ktorom ste ho kúpili, zdá úplne smiešny. Začínate vážne podozrievať spoločnosť, ktorá vyprodukovala tento nezmysel, že si zmýlila obrázky, alebo nastala nejaká tlačová chyba. Odrazu zbadáte na jednom dieliku okraj čohosi, čo vyzerá celkom zaujímavo a nie je to machuľa. Svitne nádej. Ale čoho okraj je to..? Strechy? Okna? Mostu? Dvier? Člnka? Altánku? Stromu? Lampy? Komína..? Uff... Čaká nás dlhá cesta. Priam diaľnica. Tak to radšej skrátim a napíšem svoje zistenia a priebeh stavebnej operácie v bodoch. Zistenia staré i novoobjavené, novoprežité (v zmysle nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky; zmenil si sa ty aj rieka). Geniálnosť veľkých dokonalých Zákonov stvorenia funguje i v malých drobnostiach života (a naopak). A priebeh? Radostný i zúfalý, rýchly a ťahavý, a rozhodne rozhodne skladací... Tu je zoznam:

1. Predtým, než začnete skladať, dobre povysávajte. Je možné, že skladanie sa natiahne na niekoľko dní, prípadne týždňov (pokiaľ v tom nie ste macher, nemáte jednoduché puzzle, nevenujete tomu desať hodín denne, a skladáte pravidelne, nie znovu po mnohých a mnohých rokoch ako ja), a vy sa budete báť povysávať, aby vám náhodou nevcuclo kúsok strechy alebo kvetinového záhonu. Verte mi, keď máte na zemi 500 ks puzzle roztriedených ako-tak podľa podobnosti a príslušnosti, alebo už len obrátených správnou stranou hore, nebude sa vám to chcieť zosypať do sáčku, a potom to zase triediť.

2. Keď začínate nejaký projekt (aj na sebe samom), zvyčajne to vyzerá ako chaos. (Ako po vysypaní puzzle zo sáčka.) Začiatky sú ťažké a môže odradiť aj predstava hory práce, ktorú musíte zdolať. Netreba sa zľaknúť, ale urobiť ten povestný prvý krok. Ako hovorí môj starý ocko: „Oči sa boja, ale ruky to všetko spravia...“

3. Odporúčam najprv poskladať rám. Teda okraj. Rámovací okraj. Okrajové puzzle vydelíte ľahko, sú z jednej strany rovné. Niet nad dobrý základ do dlhej systematickej práce.

4. Myslela som že puzzle je o skladaní, ale ono je to predovšetkým o hľadaní a nachádzaní. Hľadanie môže byť úmorné a bezradné, o to krajšia a hlbšia je radosť, keď to nájdete. Eňo ňúňo. Fakt dobré, odporúčam. Kvalitné puzzle je riešené tak, že do jedného kúska sa hodí iba jeden ďalší kúsok. Jeden jediný zacvakne presne, ľahko a dokonale. (Narvať to nasilu neodporúčam.) 500 kusov (v mojom prípade), a každý jedinečný a potrebný. Úžasná predstava.

5. Každý kúsok je dôležitý pre ten nasledujúci. A dôležitá je tiež postupnosť. Vlastne nie dôležitá. Nevyhnutná.

6. Veľmi často sa stáva, že nemôžete nájsť ďalšie políčko. Môj prvý verdikt znie (a to zakaždým): stratené. Pre istotu pošmátram pod posteľou a po všetkých kútoch, zdvihnem každú vec (vrátane seba), či sa to niekde nezakotúľalo (ako keby to bolo okrúhle!). V takých chvíľach odporúčam dať si pauzu a robiť niečo iné. Keď sa potom k tomu vrátite a prebehnete po všetkých kúskoch znovu po dvestý krát, zvyčajne to nájdete veľmi rýchlo. Najčastejšie priamo pod nosom. Treba sa potom viac sústrediť na tú radosť z nájdenia ako na zlosť ohľadom hľadacích schopností. Vytrvalosť a trpezlivosť. (Ojoj!)

7. Veľmi, naozaj veeeeeľmi často sa stáva, že hľadaný kúsok vyzerá úplne inak, než ste si mysleli, že bude vyzerať. (To vážne. Kto by sa bol nazdal.) A to aj vtedy, keď máte pred sebou predlohu. Nuž, zdanie často klame. Zvyčajne to býva jeden z tých kúskov, ktoré ste už na začiatku vydelili (hoc aj pohľadom) ako nevhodné.

8. Opäť častý princíp: nejaký dielik nájdete vtedy, keď ste to už vzdali (verdikt: stratené) a sústreďujete sa na nejakú inú časť puzzle a hľadáte iný dielik.

9. Každý kúsok si treba vysedieť a zaslúžiť. A políčko sa nájde vždy vždy, aj keď už prestanete dúfať (to treba zopakovať).

10. A nakoniec to najdôležitejšie. Jeden dielik puzzle je iba machuľa. Zmysel dáva ako súčasť celku. Veľa vecí, keby sme poskladali, alebo vedeli poskladať, by znázorňovalo krásny obraz. Každá drobnosť a maličkosť v našom živote má význam. Sme súčasť celku. Náš život sa tvaruje len vo vzťahu k niečomu a k niekomu, fungujeme na základe „výmeny informácií“ najrôznejšieho druhu. Od prostého prijímania potravy až po najkomplikovanejšie ľudské vzťahy a spirituálne zážitky. Niečo funguje len na základe niečoho iného. A to aj čo sa maličkostí týka... Nechcime sa od celku odtrhnúť. Znamená to odtrhnutie sa od Života samotného a neprospeje to nášmu duchu ani zdraviu. Nikto nie je ostrovom samým pre seba...

Skladať puzzle je ako maľovať obraz. Trápite sa s každým detailom, všetko musíte vysedieť a vypracovať. Ten obraz vlastne tvoríte vy... Tvária sa nevinne. Ale dajú zabrať. Chcú si nájsť svoje miesto na obraze. Majú ho tam zaručené... Samozrejme, keď sa spamätáte z prvého šoku, zistíte, že to nie je až také hrozné a nie všetky puzzle sú bez zmyslu. Tuhľa sa zmestili dve kačičky do jedného dieliku... Rozkošné, však..? Len si netreba na tento prepych zvykať, je ojedinelý...:-) Obraz je namaľovaný. Vy ste sa dôverne zoznámili s každým jeho detailom ako skutočný maliar... A tu sa maľuje druhý obrázok... The Last Piece... Fanfáry..! :-) Zďaleka to nie je to isté, ako keby ste si kúpili hotové poskladané puzzle z obchodu. The joy is in the journey!

Sea Theme

Let´s travel a little bit... With photos of the professionals:


To the gathering evening...


...to the mirror shores and golden rocks...


...to the threatening sea storm...


...to the misty beauty...


...to the meeting of two Waters...


...to the leaden surface...


...simply to the sea...

And few of my beloved paint pictures:

...the motion...


...the colors...


...the impression...


...the beauty...


...the life...

Meet the Sea

Čo sa pamätám nikdy som k moru nemala nejaký vrelý vzťah. Vždy sa mi spájalo s vyvaľovaním-opekaním sa na pláži a ja som na takéto veci nikdy nebola. Okrem toho všetky tie sladkasté obrázky paliem skláňajúcich sa ponad azúrovú vodu a rečičky o raji na zemi... Mne sa to voči Tatrám zdalo dosť kruté, lebo ja si raj na zemi predstavujem v podtatranskej prírode...;-) Ale vždy som more túžila spoznať, tušila som, že sa za ním skrýva oveľa viac, než je čľapanie sa vo vode a vylihovanie na pláži (plus plná penzia, to jest padanie ovocia zo stromov rovno do úst). A keď som potom more prvý krát naozaj navštívila... pochopila som, že spájanie si mora iba s oným „rajom na zemi“ je to isté ako označovať Tatry iba ako rekreačné stredisko, prípadne ešte ako dobré miesto na lyžovanie. More je tak jedinečné a živelné so všetkou hĺbkou a rozľahlosťou a všetkým, čo k tomu patrí, že len na málokoho, kto je aspoň trochu otvorený, nezanechá silný dojem. Väčšinu úplne očarí.
More je entita, ktorá dokázala a dokáže udržať na pleciach kus ľudskej histórie, pomáha utvárať ľudské životy a veľké príbehy, stala sa jedným z dôležitých prvkov symboliky ako takej, je to jeden z originálov, ku ktorému sa všetko prirovnáva. Bolo na počiatku utvárania života na našej planéte; a jeho hĺbky sú ešte stále plné tajomstiev, krásy a rozmanitosti ako vzdialené kúty vesmíru. Je to entita, ktorá v sebe obsahuje všetko, ktorá spája, zjednocuje... A tak mnohonásobne ďalej. Myslím, že iba ten spozná more, kto ho naozaj prežije, nechá ho na seba pôsobiť a dokáže sa s ním spojiť... (teraz nemám na mysli čľapkanie sa a blahodárne účinky morskej soli [;-)] )

Môj prvý výlet v Howthskom prístave. Prvé zoznámenie sa s morom. Bolo to pri západe slnka, a keďže ja mám rada prelomy a body spájania (napríklad dňa a noci ráno a večer), bola to dvojnásobná radosť. Len si predstavte, také veľké plochy ako kontinent a more, a spájajú sa v jedinom drobnom úseku, páse; a pri takom teraz som... Možno sa vám to bude zdať čudné, ale mne sa to zdá fascinujúce... Bod spájania, alebo prelom, pre mňa symbolizuje vyváženosť a harmóniu...


Môj ďalší výlet smeroval k skalnatým plážam a pôsobivým burácajúcim vlnám


The sea is showing us fragment of its mightiness...


...but it´s holding its horses, luckily...


...it could beat us with one slap of it´s hand...


Keď kus tak ma tie vlny šľahnú po nohách. Nebolo mi všetko jedno, keď som bola otočená tak, že som na ne nevidela a všetko mi to burácalo kúsok za chrbtom...:-)


Gejzír. Vystrekoval vždy, keď vlny narazili na breh




Vlna pomaly ustupuje naspäť do mora. Biela ako čerstvo napadaný sneh...


Na jednom z posledných výletov k moru (asi máj tohto roku) som aj do mora vošla. Síce som si iba nohy omočila, ale zážitok to bol aj tak silný a pamätný...;-) Ale nie a nie sa tam odhodlať, lebo bol typický írsky studený deň, aj keď trochu prisvetcovalo slniečko. (Íri síce pobehovali po pláži v trenkách, ale oni majú leto už pri 15 stupňoch. Keď sa teplota nebodaj vyšplhá nad 20, majú už tropické horúčavy. Nám podtatrancom treba viacej tepla, aby sme sa zohriali...;-)) A keď som sa tam predsalen rozhodla ísť, čakala ma cesta po mokrom piesku dobrých 100 - 200 metrov. To som si predtým nemyslela, že by mohla voda ustúpiť tak ďaleko. Ale aspoň som svoje prvé "kúpanie" v mori mohla lepšie prežiť, keď som k nemu tak dlho išla. Ako v Malom princovi s tým jeho pomalým pomaličkým blížením sa k studničke...


Na brehu boli stovky, ba aj tisíce takýchto uviaznutých medúz. Žeby voda klesla veľmi rýchlo..? Bol so fascinujúci a zároveň smutný pohľad...


Toto po nich ostalo, keď sa rozpadla mäkká časť...


Je diametrálny rozdiel medzi tým, keď chodíte po pláži v botaskách, a keď sa vyzujete a priamo sa mora dotknete. Aspoň ja som vtedy naplno pocítila tú neuveriteľnú energiu, ktorá z mora ide. Už len keď som stála na mokrom piesku so zvláštne zbrázdenými vlnkami (originál pečiatka mora), a tak pevne udupanom, akoby tam krátko predo mnou ležal balvan... Toť ukážka sily mora...


Najprv sa do mora nie a nie odhodlať, potom z neho nie a nie vyjsť. Bolo úža úža úžasné... Našťastie teplé. Nech žije golfský prúd. Inak bola kosa a veterno, že som ani bundu nevyzliekla...






The Irish sea

In memoriam

Dnes som sa dozvedela, že herec Michal Dočolomanský zomrel. Musím povedať, že to bol pre mňa šok. Možno preto, že nie som v kontakte s novinkami na Slovensku (teda neviem, čo sa s ním predtým dialo), možno preto, že ho mám v pamäti ako svižného Jánošíka, ktorého hral ešte v dosť vysokom veku. Bol to pre mňa jeden z tých nestarnúcich hercov; 66 rokov na odchod na druhý svet je veľmi skoro. Nieže by to bol jeden z mojich najobľúbenejších hercov, má však svoje nezastupiteľné miesto v slovenskom herectve. Prajem mu, aby bol aj na onom svete vo všetkom úspešný a zdatný aspoň tak, ako nezabudnuteľný detektív Nick Carter v legendárnej Adéle. Verím že smiech a humor, ktorý šíril nielen v tomto filme, odľahčil aspoň trochu nejaké to skleslé srdce...

Pirate orchestra

Ak máte radi filmovú hudbu tak ako ja, možno vás to poteší. Orchestrálne podanie hudby z filmu Piráti Karibiku:

If you like movie music like I do, maybe this will please you. Orchestral performance of music from Pirates of the Caribbean movie. Enjoy.

My Home 5 - Kozí Kameň

Pamätám si, keď sme raz išli na Kozí Kameň, už ani neviem s kým všetkým, Robo nadhodil jednu otázku: Keby sa to naozaj stalo, ale vážne, že by sme vytiahli zlatú rybku z jazera, čo by sme si priali? Nuž, napadli nám všelijaké odpovede, vážne aj nevážne, od priania, aby sa na Kozí Kameň nešlo takými strmými kopcami (keď sme ledva lapali dych) až po svetový mier. Ale potom, postupne, vylučovacou metódou sme prišli na iné možnosti. Jediný východiskový bod toho, aby sa ľudia správali normálne a robili veci poriadne je - láska. Tak sme sa všetci ujednotili na prvom prianí. No hej, povie sa to ľahko, ale začať sa musí od seba. To je najťažšie. Tak sme to poopravili, koniec koncov sú to priania pre nás, a žiadne globálne želania nemajú zmysel a reálny podklad ak si nevyhrnieme rukávy a nepustíme sa do toho sami. Teda prvé prianie: láska - aby som vždy, za každých okolností bol schopný pravej lásky a podľa nej zariadil svoj život...

Výborne, vrhli sme sa na druhé prianie. Zasa sa celý proces nachádzania odpovede zopakoval a zostali sme na jednom bode. Človek v živote urobí kopec hlúpostí, a ono je to dobre, ak sa z nich poučí, veď sme prišli na zem, aby sme sa učili a rástli, ale čo ak človek len chodí v kruhu, nevie ako ďalej, je zúfalý, nedokáže vidieť veci správne..? Druhé prianie bolo teda jednohlasne odsúhlasené: múdrosť. Schopnosť poznania, schopnosť vidieť, počuť, cítiť. Ako vraví Jan Werich v rozprávke Byl jednou jeden král: "...abych dokázal rozoznat pravdu dřív, než se obrátí proti mně.."

No a tretie prianie? Robo nadhodil, že tretie prianie by bolo už také materialistické. Spýtala som sa ho, ako si predstavuje materialistické prianie hodné zlatej rybky a on sa nedal zahanbiť a opísal mi veľký ranč v nádherných lesoch a pastvinách plnom riek, potokov a jazier, s úžasným, ale naozaj perfektným dreveným domom a prekrásnymi ušľachtilými koňmi. Hm... predstava to bola lákavá, ale ako sme išli ďalej a nechali si zasa všetko uležať, tiež sa nám to akosi nepozdávalo. A Robo sám potom svoje prianie poopravil. Radosť je predsa v ceste, nie v cieli, a dobrý Slováčisko sa nezľakne roboty, vie si napľuť na ruky a vyhrnúť rukávy. Hlavne keď je zdravý a vládze. Tretie želanie bolo teda zdravie.
Láska, múdrosť a zdravie. Na to, aby sme prežili život podľa vyšších Zákonov, než naše rozumkárčenie a mudrovanie. Najkrajšie poznanie je to, že tie priania nie sú také nedosiahnuteľné. Rozhodne netreba čakať na zlatú rybku. Jedno z druhého vyplývajú a naväzujú na seba možno viac, než by sa mohlo zdať...

A čo by ste si priali vy, keby ste vytiahli zlatú rybku? Naozaj si to predstavte, že sa to deje... Čo by to bolo..? Kopec malých i veľkých prianí... Okrem iného aj veľa super výletov s dobrými priateľmi, aby lesy zostali krásne, neschli, nescvrkávali sa a nešpinaveli, aby som sa tam vždy mohla ísť prejsť, keď budem mať možnosť, napríklad na Kozí Kameň...



The joy is in the journey... Ide sa tam cez nádherné šuňavské lesy...


...ten úžasný výhľad a pocit voľnosti je už len zlatým klincom...;-)


Just to spread the wings and fly...


Náš dom tretí zľava...;-)


Dvaja z mnohých a opakovaných dobyvateľov Kozieho Kameňa: Džordžo a Robo...


Počkať si na západ slnka sa oplatí. Nie je to len v jeho kráse z výšky Kozieho Kameňa, ale aj v ceste späť nočným lesom. A môžete mať šťastie aj na stádo jeleňov. No, možno aj na iné zvieratá, ale pre tých, ktorým hneď napádajú hororové scenáre musím zdôrazniť, že zvieratá sú oveľa plachejšie než človek... [;-)]


Výhľad je úžasný, len to, ako rýchlo pribúda toľko suchých stromov je smutné... Kôrovec a... ľudská ľahostajnosť..?

Caribbean Blue

So the world goes round and round
with all you ever knew
They say the sky high above
is Caribbean blue...

...if every man says all he can,
if every man is true,
do I believe the sky above
is Caribbean blue..?

...if all you told was turned to gold,
if all you dreamed was new,
imagine sky high above
in Caribbean blue...

Enya

PS: This is one of mine all-time favourite songs with wonderful music and marvellous lyrics. There is everything in them...

Nevšímavosť

cink cink Nastúpený nenastúpený idééééém..! :-) "Nezastavujem, máme spoždění.." ;-)

Rada cestujem luasom (električkou, oficiálne sa volá luas – po írsky rýchlosť – nikto mu tu inak nepovie). V prvom rade, mám z neho blízko do práce – iba čo prejdem cez cestu. V rade druhom, možno ešte dôležitejšom, luas nejde po hlavnom ťahu, teda nikdy nestojí v zápchach. Zatiaľčo autobus sa hocikedy posúva po dvoch metroch aj trištvrte hodinu, niekedy aj viac, luasom mám svojich dvadsať minút vždy istých. A dobre sa v ňom číta, jazdí plynulo, lahodne. Keďže luas je objekt, ktorý mám rada, celkom logicky mu venujem viac pozornosti, všímam si ho. Je ladený do príjemných farieb – žltej a fialovej, veľmi pripomína vlak, a keďže ja mám vlaky rada, pripadá mi priateľský. Dokonca má aj svoj zvon, aký mávali vlaky kedysi. Síce v dnešnej modernej dobe elektronický, šofér namiesto ťahania špagátu iba stláča gombík, ale výsledok je ten istý. Milý a prívetivý. Akoby sa s vami luas rozprával („...pozor, idem ja, ustúpte z koľají, prosím...“). Mnoho šoférov zvykne zazvoniť aj tesne predtým, než sa pohne z miesta, bez ohľadu na to, či ľudia pred ním prechádzajú cez koľaje alebo nie, čo mi príde podarené a typicky vlakovské.

Človek by si myslel, že týmto luasy vzbudzujú viac pozornosti, ale opak je pravdou. Dennodenne tá istá situácia, ľudia skôr venujú pozornosť autám (slovo „pozornosť“ berte s veľkou nadsázkou, znamená iba mierne zrýchlenie chôdze, keď je od nich auto tak na meter); luas je pre nich ako neviditeľný. Chodci majú zelenú, luas prirodzene pred nimi zastaví a trpezlivo čaká. Farby sa vymenia, ale pre chodcov to znamená asi toľko, že mrknú, či nejde auto ich smerom, a spokojne si vykračujú ďalej bez toho, aby si všimli vycengávanie luasu na druhej strane od nich. Tu šofér stlačí iný gombík, ozve sa riadny plnodecibelový ostrý klaksón (v zmysle „do prčíc, čo mi furt beháte popred nos, však mám zelenú!“), všetci na prechode až nadskočia a vyjavene na luas pozrú akoby tu práve zčista-jasna z neba spadol. Ale už sa pracú preč rýchlejšie...

Čím to vlastne je..? Žeby tým, ako žijú vo svete svojich myšlienok, že autá sa dostali do ich podvedomia viac, luas to ešte nestihol..? Prenikne vôbec do sveta našich myšlienok, predstáv a starostí aj to obyčajné alebo neobyčajné, čo sa deje okolo nás..? Možno si pomyslíte, a čo je na tom, nemôžem porozmýšľať o tom, čo ma trápi? Čo je na nevšímavosti také hrozné (okrem toho, že vás môže zraziť cengajúci luas)? Rozdiel je diametrálny. Otázka dokonca znie, či žijem, alebo nežijem. V plnom zameraní na prítomný okamih, v plnej pozornosti na to, čo sa deje okolo nás a v nás, prebieha život. Obyčajné veci sú neobyčajné, niečo nové pochopíme, pospájame si, pozorovaním sveta nájdeme odrazu riešenia na problémy, s ktorými sme si dlhý čas márne lámali hlavu. Prežívame radosť, cítime sa viac spojení s okolím, robíme veci lepšie, lebo im venujeme plnú pozornosť a nerozmýšľame nad blbosťami. Možno si poviete, že skutočný život je láska, lebo zamilovanosť prináša také isté pocity eufórie a „zdania“, že svet je krásny... Ale to je práve ono, láska je najkrajší dar Najvyššieho, je to prostriedok k životu, ktorý nás uvádza do pozornosti a všímavosti; samotná pozornosť k životu je láska... Nevšímavosť je otupelý spánok, ktorý nás ničí. Je to lenivosť ducha. Načo by sa namáhal, keď má teraz stroje a ľudí, čo urobia všetko zaňho..? Koľkokrát sa ma zákazníci v práci pýtajú, kde sú blahoprajné karty k svadbe a stoja priamo pred nimi? Slová ako „ach áno, tu, nevšimol som si...“ sú viac než bežné. Prečo by sa človek namáhal všímať si, keď je tu niekto, kto mu to povie? Už som videla papierové poháre na kávu s nápisom „Pozor, obsah pohára je horúci“. Je to normálne, aby sa takto bežne hovorili ľuďom primitívnosti, a nikto sa nad tým nepozastavil..? Môj bývalý spolubývajúci napríklad (okrem mnohého iného) umýval nože tak, že ostrú hranu mal otočenú smerom k hubke, takže bola v krátkom čase narezaná ako špekáčka, už len položiť nad oheň a opekať. Pritom stačilo iba otočiť nôž naopak. Koľko vecí by sa dalo zmeniť a vylepšiť, keby sme si viac všímali... Aj bežné rutinné záležitosti, o ktorých sme presvedčení, že niet na nich čo vylepšovať. Ešte by sme sa čudovali...

No ale keď sme už pri tej nevšímavosti, nedávno sa mi stala v práci taká vec. Zazvonil telefón, a keďže som bola pri ňom najbližšie, išla som zdvihnúť, čo ma už trochu rozladilo, lebo nerada zdvíham telefón (aj keď v poslednom čase sa už môj prístup lepší). Íri totiž tým svojím prízvukom niečo rýchlo vybľabocú, a ešte ten telefón skresľuje, takže občas mám problém pochopiť, čo vlastne chcú. Tentokrát bol problém jasný: istá dáma zúfalo hľadala pohár alebo hrnček s tridsiatkou ako darček k narodeninám. Povedala som jej, že máme iba hrnček s tridsiatkou, ale je na ňom macko, a tak je skôr pre ženy. Ona na to, že je to pre chlapa a že či som si istá, že nemáme nič iné. Bola som si istá, ale povedala som jej, že sa pre istotu pozriem (v zmysle všetko pre zákazníka). Pozrela som sa aj na poháre, ale keďže som si bola istá že máme len 40 a vyššie, iba som po nich len prebehla pohľadom. Skontrolovala som hrnčeky, a čo sa týka tridsiatky, mali sme len ten jeden druh. Bola som sa dokonca na ne spýtať aj kolegyne, ktorá ich dopĺňala, a tá mi potvrdila, že viac hrnčekov s tridsiatkou nemáme. S pocitom zadosťučinenia som sa vrátila k telefónu a oznámila som to zúfalej potencionálnej zákazníčke. Tá sa ma ešte trikrát spýtala, či som si naozaj istá. Bolo to už otravné, tak som jej dôraznejšie než zvyčajne odpovedala, že som si istá. Po zložení telefónu mi však niečo nedalo a išla som pre istotu ešte raz skontrolovať poháre. A hádajte, čo som našla. Áno, uhádli ste, pohár s tridsiatkou. Mrzelo ma to potom ešte celý zvyšok dňa. Možno si poviete, somarina, ale ja som si uvedomila, aká nebezpečná môže byť nevšímavosť k veciam, ktoré dobre poznám, len preto, že ich „dobre poznám“, a to v oveľa dôležitejších prípadoch, ako je hľadanie obyčajného pohára...

Well done (somehow at last...:-))

Delightful and genial series about two friends do-it-yourselfers, not very smart, but very enthusiastic though... They have solution for every problem (mostly caused by themselves). Here is one of my favourite episode about building a bird house:




This is how the bird house was supposed to look like...;-)

In honour of the Olympic games

Even when we stand opposite each other, let us play together like a friends, not against each other like enemies


Motion, joy, helping and share. A nice game to play as well, not just in the childhood


Strike hard, play properly. But just for the joy and need of motion. No overdoing. That´s how the sport works right...