Benefits of failure and the importance of imagination

J. K. Rowlingovú, slávnu autorku Harryho Pottera, vidia mnohí ako dobrú „biznismenku“, ktorú postihlo neuveriteľné šťastie, a ktorá ráta svoje peniaze po miliónoch. Tí, čo však poznajú aspoň trochu jej život, vedia, že to nemala vždy na ružiach ustlané, a že sa k úspechu dopracovala tvrdou prácou a pevnou vôľou; a predovšetkým neplánovane. Zažila ako osamelá matka pascu chudoby, z ktorej dostať sa bolo veľmi náročné, a ťažké depresie. Prvý diel Harryho Pottera vznikol v týchto podmienkach, a bol nielen liekom proti depresiám, ale vložila doň kus svojho života a srdca; písala ho pre seba. Ľudia, ktorí túto výnimočnú ženu stretli a poznajú ju, oceňujú na nej predovšetkým jej pokoru, sociálne cítenie, zmysel pre charitatívnosť (v najlepšom slova zmysle), ale i zmysel pre humor a inteligenciu. Toto je zopár kúskov z jej prejavu, ktorý predniesla na promócii absolventov Harvardskej univerzity v roku 2008: "Ultimately, we all have to decide for ourselves what constitutes failure, but the world is quite eager to give you a set of criteria if you let it. So I think it fair to say that by any conventional measure, a mere seven years after my graduation day, I had failed on an epic scale. An exceptionally short-lived marriage had imploded, and I was jobless, a lone parent, and as poor as it is possible to be in modern Britain, without being homeless. The fears that my parents had had for me, and that I had had for myself, had both come to pass, and by every usual standard, I was the biggest failure I knew." V podstate je to tak, že my sami sa musíme rozhodnúť, čo pre nás znamená zlyhanie, aj keď svet je dychtivý dať vám celý rad možností, ak ho necháte. Takže myslím, vrámci konvenčných kritérií, iba sedem rokov po mojej promócii som zlyhala na celej čiare. Rozpadlo sa mi extra krátke manželstvo, bola som bez práce, osamelá matka, a tak chudobná ako je to len možné v modernej Británii bez toho, aby som bola bezdomovec. Všetko, čoho sa moji rodičia pre mňa obávali, a čoho som sa bála aj ja, všetko sa stalo skutočnosťou. Z každého možného hľadiska, ja som bola to najväčšie zlyhanie, aké som poznala. "So why do I talk about the benefits of failure? Simply because failure meant a stripping away of the inessential. I stopped pretending to myself that I was anything other than what I was, and began to direct all my energy into finishing the only work that mattered to me. Had I really succeeded at anything else, I might never have found the determination to succeed in the one arena I believed I truly belonged. I was set free, because my greatest fear had been realised, and I was still alive, and I still had a daughter whom I adored, and I had an old typewriter and a big idea." Takže prečo potom hovorím prospechu zlyhania? Jednoducho preto, lebo zlyhanie predstavuje oslobodenie sa od všetkého nepodstatného. Prestala som sama pred sebou predstierať, že som čokoľvek iné, než čím som v skutočnosti bola, a zamerala som všetku svoju energiu do jedinej práce, na ktorej mi naozaj záležalo. Keby som naozaj uspela v niečom inom, zrejme by som nikdy nenašla vôľu skúsiť uspieť v jedinej oblasti, o ktorej som verila, že do nej naozaj patrím. Bola som oslobodená, pretože som spoznala svoj najväčší strach, a bola som stále nažive, stále som mala dcéru, ktorú som milovala, mala som starý písací stroj a jeden veľký nápad... "You might never fail on the scale I did, but some failure in life is inevitable. It is impossible to live without failing at something, unless you live so cautiously that you might as well not have lived at all – in which case, you fail by default." Vy pravdepodobne nikdy nezlyháte v miere, v akej som zlyhala ja; ale nejaké to zlyhanie v živote je nevyhnutné. Je nemožné žiť bez zlyhania – iba ak žijete tak opatrne, že ste vlastne ani nežili; v tom prípade ste zlyhali tým, že ste premárnili svoj čas... "Failure gave me an inner security that I had never attained by passing examinations. Failure taught me things about myself that I could have learned no other way. I discovered that I had a strong will, and more discipline than I had suspected; I also found out that I had friends whose value was truly above the price of rubies." "The knowledge that you have emerged wiser and stronger from setbacks means that you are, ever after, secure in your ability to survive. You will never truly know yourself, or the strength of your relationships, until both have been tested by adversity. Such knowledge is a true gift, for all that it is painfully won, and it has been worth more than any qualification I ever earned." Zlyhanie mi dalo istú vnútornú istotu, ktorú som nikdy nedosiahla spravením skúšok (na škole). Zlyhanie ma naučilo veci o sebe samej, ktoré by som sa inak nenaučila. Objavila som, že mám silnú vôľu a viac disciplíny, než som myslela; a taktiež som spoznala, že mám priateľov, ktorých hodnota bola naozaj nad všetky drahokamy sveta. Poznanie, že ste vyviazli múdrejší a silnejší z neúspechov a porážok, znamená, že ste, a to už navždy, zaistení vo svojej schopnosti prežiť. Nikdy seba samého naozaj nespoznáte, ani silu vašich vzťahov, až pokým oboje nie je vystavené nepriazni osudu. Také poznanie je ozajstný dar, pretože je získané bolestne; a bolo hodné viac než akákoľvek kvalifikácia, ktorú som kedy dosiahla... "Now you might think that I chose my second theme, the importance of imagination, because of the part it played in rebuilding my life, but that is not wholly so. Though I personally will defend the value of bedtime stories to my last gasp, I have learned to value imagination in a much broader sense. Imagination is not only the uniquely human capacity to envision that which is not, and therefore the fount of all invention and innovation. In its arguably most transformative and revelatory capacity, it is the power that enables us to empathise with humans whose experiences we have never shared." "Unlike any other creature on this planet, humans can learn and understand, without having experienced. They can think themselves into other people’s places." "Of course, this is a power, like my brand of fictional magic, that is morally neutral. One might use such an ability to manipulate, or control, just as much as to understand or sympathise." Možno si teraz myslíte, že moju druhú tému, význam predstavivosti, som si zvolila preto, lebo hrala dôležitú rolu v prestavbe môjho života, ale nie je to celkom tak. Aj keď budem brániť hodnotu príbehov až do posledného dychu, naučila som sa vážiť si predstavivosť v oveľa širšom zábere. Predstavivosť nie je iba unikátna ľudská schopnosť vidieť v duchu niečo, čo nie je – a teda je prameňom všetkých vynálezov a inovácií. Je to preukázateľne najviac meniaca a odhaľujúca schopnosť; je to sila, ktorá nám umožňuje spolucítiť s ľuďmi, ktorých osudy a skúsenosti sme nikdy neprežili. Tak ako žiadny iný tvor na tejto planéte, ľudia sa môžu učiť a porozumieť niečomu, čo sami priamo neskúsili. Môžu sa vcítiť a „vmyslieť“ na miesto iných ľudí. Samozrejme, je to schopnosť vlastne neutrálna. Môže sa použiť na manipuláciu a kontrolu rovnako ako na pochopenie a spolucítenie. "And many prefer not to exercise their imaginations at all. They choose to remain comfortably within the bounds of their own experience, never troubling to wonder how it would feel to have been born other than they are. They can refuse to hear screams or to peer inside cages; they can close their minds and hearts to any suffering that does not touch them personally; they can refuse to know. " "I might be tempted to envy people who can live that way, except that I do not think they have any fewer nightmares than I do. Choosing to live in narrow spaces leads to a form of mental agoraphobia, and that brings its own terrors. I think the wilfully unimaginative see more monsters. They are often more afraid." Mnoho ľudí sa však rozhodne svoju predstavivosť vôbec nepoužiť. Zvolia si zostať pohodlne v medziach svojich vlastných skúseností, nikdy sa neobťažovať predstaviť si, aké by to bolo, keby boli narodení v iných pomeroch, podmienkach, s inými schopnosťami, či neschopnosťami. Môžu odmietnuť počuť výkriky a nazrieť do klietok; môžu uzavrieť svoje mysle a srdcia voči utrpeniu, ktoré sa ich priamo nedotýka, môžu odmietnuť vedieť. Možno by som bola v pokušení závidieť ľuďom, ktorí takto žijú; až na to, že nemyslím, že by mali o niečo menej nočných mor než mám ja. Vybrať si život so zúženým pohľadom naň vedie do formy mentálnej agorafóbie (strach z veľkého otvoreného priestoru), a to prináša svoje vlastné hrôzy. Myslím, že tí s menšou predstavivosťou, vidia viac strašidiel. Sú často oveľa viac ustráchaní. "One of the many things I learned at the end of that Classics corridor down which I ventured at the age of 18, in search of something I could not then define, was this, written by the Greek author Plutarch: What we achieve inwardly will change outer reality. That is an astonishing statement and yet proven a thousand times every day of our lives. It expresses, in part, our inescapable connection with the outside world, the fact that we touch other people’s lives simply by existing." Jedna z mnohých vecí, ktorú som sa naučila pri štúdiu klasikov, keď som hľadala niečo, čo som nevedela pomenovať, bola táto, napísaná gréckym autorom Plutarchom: „To, čo dosiahneme vnútorne, zmení našu vonkajšiu realitu.“ Je to prekvapujúce zistenie, a predsa potvrdené každodenne tísíckrát v našich životoch. Čiastočne to znamená našu nevyhnuteľnú spojitosť s vonkajším svetom; fakt, že sa dotýkame životov iných ľudí už len tým, že existujeme... A ešte na záver: "As is a tale, so is life: not how long it is, but how good it is, is what matters." (Toto je iba maličký výber. Video celého prejavu plus jeho kompletný textový prepis nájdete tuto. Odporúčam!!!)