Dublin 2

Trinity college Busy street. V strede ujko s írskym pivom Guinness v ruke eštelen predobedom..:-) Keltský kostol (jedna báseň) Typické írske dvere aj s poloblúkom hore Domček, domček, kto všetko v tebe býva? Ojój, kým by sme to vyrátali...:-) Asi najfotografovanejšia žena Dublinu Molly Malone. Vždy sú okolo nej haldy ľudí, čuduj sa svete, že sa mi ju podarilo odfotiť pekne celú od hlavy po päty. Populárna sa stala vďaka írskej ľudovej piesni, ktorá rozpráva jej príbeh. Ani sa nevie, či vôbec žila, pravdepodobne nie. Stala sa jedným zo symbolov Dublinu a nájdete ju na všetkých suveníroch. Inak, ten čiperný dedko v kroji s bubienkom pri nej si privyrába tak, že sa s ňou dáva fotiť (samozrejme), a medzitým si pustí hudbu z magneťáku (schovaného za kolesom), do rytmu ktorej klopká na bubienok. Rozkošné. Akože írska hudba live on the street. (Všetko zaňho robí magneťák.) Ale je obľúbený a ľudia sa s ním fotia radi... Dublinský hotel Hilton. Vyzerá celkom obyčajne, nie? Ale vykladaný je asi mramorom... Biznis kvitne vždy a všade. Neverili by ste, koľko ľudí je ochotných odfotiť sa za peniaze s takýmto autentickým rýdzim írskym škriatkom leprechaunom ...a takto vyzerá autentický leprechaun, keď má pauzu (teda dnes sa už nedá veriť nikomu..;-)). Za takéto fotky už prachy nevyberá...;-) ...let´s have a talk... Za nejaké tie eura sa môžete povoziť aj v kočiari. Koník trpezlivo čaká na kraji cesty. Je nádherný, aj keď je naň trochu zvláštnosmutný pohľad... Súsošie venované Írskemu nacionalizmu (v dobrom slova zmysle). Ktovie prečo majú tie "sochy" zaviazané oči... (bonus - študujúci Robo:-)) Related link: Dublin 1

One Ring to rule them all...

Už snáď môžem písať na tému Pán Prsteňov bez toho, aby ma niekto obvinil z davovej psychózy. A snáď aj čitatelia môžu o tom čítať bez toho, aby si pomysleli že „zaaaas ten Pán Prsteňov“. Hneď na úvod chcem povedať, že nepatrím k príslušníkom módnych trendov a knihy som čítala a obľúbila si v čase, keď ma vďaka nim iní z nejakej psychózy podozrievali. Nie davovej. Tá vypukla až po uvedení filmov do kín.

Nerada označujem Tolkiena ako fantasty literatúru, lebo tá sa dnes množí ako huby po daždi, a treba dosť dobre hľadať, aby človek našiel niečo hodné čítania. Tolkien je pre mňa Rozprávkou s veľkým R, žánrom pre mňa kráľovským, najprísnejším (paradoxne) vo svojich pravidlách a zákonoch, a tým aj najčistejším, ktorý zobrazuje Pravdu a posiľňuje ducha. Tolkien ma fascinuje svojou múdrosťou, zmyslom pre krásu, láskou k prírode a mnohým ďalším; sila jeho písania je priam hmatateľná. Na poli literatúry suverénne dosahuje končiare štítov, kým mnohí pisatelia takzvanej „fantasty“ iba kolenačky krivkajú kdesi na úpätí. Nech sa napíše hocikoľko kníh, lepších i horších, vynikajúcich i brakov, Tolkien zostane (a to nielen u mňa) niečo špeciálne. Aj filmy sa vydarili, boli natočené s úctou a rešpektom voči Tolkienovmu dielu a veľmi dobre sa snažia zachytávať poetiku kníh.

Ponúkam vám video (na to, že je amatérske, je veľmi dobré) z Pána Prsteňov – je to výber z najdramatickejších scén filmov na veeeeeľmi dobrú hudbu – Requiem for a dream. Nepotrebuje to veľa obkecávačiek, je to na to príliš dobré. Iba prežívanie...

A masterpiece does not need many comments. The selection from the most dramatic scenes of the Lord of the Rings movies. And a very goooood music too (Requiem for a dream). Just to feel and live through...



(PS: Kto dobre pozná Tolkienove knihy, už asi prišiel na to, prečo som na tento príspevok zvolila dnešný dátum. Okrem prvého jesenného dňa je to aj deň Frodových a Bilbových narodenín...:-))

Dublin 1

Vitajte v Dubline. Prvé, čo musíte spoznať pre základnú orientáciu v centre je, samozrejme, hlavná ulica O´Connell street. Tá vysoká špicatá ihlica vzadu je dominanta Dublinu - Spire. Tu v Írsku medzi Slovákmi koluje vtip, že Írsko nemá búrky ako je rok dlhý, ale majú tu naväčší hromozvod na svete...:-) Na hlavnej ulici je viacero takýchto dôstojných pánov, ktorí zamyslene pozerajú na svet... ...stavím sa však, že drvivá väčšina ľudí, čo chodí okolo nemá potuchy, čo sú zač... Priznám sa bez mučenia, že ani ja nie. Fotím viac umenie sochárstva ako ľudí, čo sochy ztelesňujú Veľkým problémom je, keď sa snažíte fotiť Dublin (a určite nielen ten), že fotky sú iba akosi neúplno útržkovité; chýba im ten veľký rozsah, záber a trojrozmernosť, ktorú vnímate, keď sa na tom mieste priamo nachádzate.... ...musíte sa so zábermi trošku pohrať a nájsť pre ne čo najlepšie uhly a možnosti...;-) Najväčší a najkrajší pomník má Daniel O´Connell. Bol to nejaký významný írsky štátnik a politik, je po ňom pomenovaná celá hlavná ulica. Pomník má okrem zdobenia ulice svojou umeleckou krásou aj praktické využitie. Na deň sv. Patrika sa po ňom šplhajú ľudia dobreženie O´Connellovi na krk, aby lepšie videli na sprievod... Ďalšie praktické využitie sochy O´Connella. Ako odpočívadlo ho využívajú najmä čajky a holuby. A to podstatne častejšie než raz do roka. Nuž, svetská sláva, poľná tráva... Ireland keeps his hand open for everyone... Ajhľa na akých mladých škótskych junákov som natrafila... Dublin bus (vyslov dublin bus :-)) ...brothers are changing into wild swans... Do you know the story by H. Ch. Andersen? Pohľad z vtáčej perspektívy piateho poschodia Easonskej kantíny. Dublin nie je typické veľkomesto s mrakodrapmi a vysokými budovami. Je to vlastne taká milá útulná obrovská dedina... Na prechádzkach Dublinom nenájdete len sochy veľkých funkcionárov. Ževraj tam, kde si ľahla krava, bolo dobré miesto na stavanie domu. Tento býčok si ľahol a už nevstal...:-) Grafton street - jedno z turistických centier Dublinu Na Grafton Street nájdete kopec muzikantov každého druhu. Títo tu boli profesionáli. Mastili len tak sa im sláky mihali..:-)

Anyone can cook...

"...that doesn´t mean anyone should...“ hovorí Remy, hlavný hrdina, v jednej chvíli. No, ešte sa odvtedy naučí kopec vecí...:-) Reč je o rozprávke Ratatouille (čítaj ratatúí). Ešte ste ju nevideli..? Je skvelá. Ja som ju nedávno videla znovu a nedá mi o nej nenapísať. Sú rozprávky vydarené viac, menej, niektoré vôbec nie. Táto je veľmi. Má všetko, čo naozajstná Rozprávka má mať. A jej tvorcovia sa nenechali príliš uniesť a neskĺzli do preháňania – hlavne, čo sa týka dejovej línie, lebo dnes sú filmoví makeri (nie macheri), čo sa „rozprávok“ týka, schopní vymyslieť kadečo, hlavne nech je veľká sranda. Fest veľká. Ten zvyšok filmu sa už poza to skryje. Nemýľte sa, niežeby v Ratatouille nebol žiadny humor – práve naopak. Práve to krásne „naopak“...:-) Ako ste už možno vytušili, téma filmu je o varení. Remy má sen stať sa šéfkuchárom v dobrej reštaurácii. A variť teda vie. Keby len vie, je to kulinársky génius. Má však jeden problém. Je to potkan. Niet vari zvieraťa (možno okrem švábov), ktoré do kuchyne patrí menej... Avšak podľa motta „anyone can cook“ (variť môže každý), a podľa rovnomennej knihy, ktorú napísal jeho veľký vzor chief Gusteau, Remy si ide za svojím snom. Smeruje do restaurácie – práve do tej, ktorá patrila samotnému Gusteauovi, kým ešte žil... Samozrejme, také čosi nezvládne sám, a jeho ľudská pomoc je jeden podarený vyplašený chalanisko menom Linguini... Všetko v tom filme je vydarené... Myšlienka tvorenia varením, ktoré môže zasiahnuť aj hlbšie, než je len žalúdok – prípad mrzutého a pochmúrneho kritika jedla Antona Ega. (To meno!) Úžasne vytvorené postavy – okrem iných napríklad šéfkuchár Skinner – drobný a zlostný. Čo viac dodať. Je to geniálny základ pre vytvorenie charakteru...;-) Alebo to, ako všetci hovoria s francúzskym prízvukom (možno okrem Remyho a Linguiniho, lebo k nim sa to akosi nehodí), lebo celé sa to odohráva v Paríži... Tak ak budete mať možnosť pozrieť si túto super rozprávku, nepremeškajte ju, stojí za to. Chcela by som ju venovať všetkým, ktorí nikdy poriadne neprenikli do kulinárskeho umenia, ale cítia zvláštne uspokojenie v tom, že vo svete rozprávok existuje potkan, ktorý to dokázal...:-) Remy: ("Why do you care..?") "...because I´m a cook..!"

Ratatouille – a beautifully made story about the cook rat – there is no animal that belongs to kitchen less than him... But Remi isn´t only an (extra) ordinary rat, who can cook. He is a culinary genius... A brilliant, must-see story. Here is the trailer:

Anton Ego: “I don´t like food, I love it. If I don´t love it, I wouldn´t swallow...” Colette: “How many women do you see in this kitchen..? No other. And why do you think is that..?” Skinner: “How darrrrhhhe you..?!” Linguini: “Appetite is coming, and he´s gonna have a big Ego..!” I would like to dedicate this movie to those, who never properly penetrated to the art of cooking, but they are strangely satisfied, that there, in the world of stories, exists a rat, who actually did...

Wilderneeess!

I thing this will enjoy those, who love dogs. This is about special dogs - siberian husky. When I have read the book, I really enjoyed the winter wilderness, dog train and especially snow which I didn´t see properly for three years. And the dogs... it is all writter in the magical way when everything seems to be so alive...

The dogs didn´t gallop. They didn´t lift their legs and throw them back, the way horses seemed to, pushing themselves forward. The dogs trotted, little steps, like they weren´t in that big a hurry. The boys had seen dogs on Dollymount beach, charging across the sand, tongues out, heads down to the level of their backs. But these dogs weren´t like that. They couldn´t be; they were tied to the sled. But Tom and Johnny knew: if they had been ordinary dogs, they´d have been pulling too fast, bashing into each other, getting themselves caught in the straps.

These weren´t ordinary dogs. They were working together. They had to save their energy, so they didn´t dash. They pulled and charged a bit at the start, to get the sled moving. But then they calmed down. Rock, the leader, didn´t look at them or howl. But he slowed down, and so did they.

But that was the thing. They didn´t slow down. They were going like crazy. When Johnny looked to the side it was a white blur, and a bit scary. They were much, much stronger than their size. Their tails were up, and their breath was like laughter.

There is one dog name´s Hastro who would like to be a leader but he is just messing. He almost made Johnny´s and Tom´s mother freeze to death. Rock is the leader who managed to find them all. I really would like to have dog like Rock. I fell in love with him since the first moment...;-)

Rock had pulled his sled, even with the brake teeth dragging piles of snow. He´d pulled it right up to Hastro. He stood now, right over Hastro, right on top of him. His paw was on Hastro´s head, and his mouth was full of Hastro´s neck. There was a yelp – it was the first thing they´d heard, before they saw anything. It was Hastro that had yelped. And there was a growl. That was Rock.

The boys didn´t move. Rock stopped growling. He didn´t move. Hastro didn´t move. None of the other dogs moved. It was total silence – white silence. Rock stood over Hastro, with his teeth holding his neck.

Johnny whispered.
“He´s teaching him a lesson.”
“Yeah,” said Tom.

He´d thought at first it was going to be horrible, that he´d have to watch one dog killing the other one. But then he knew it wasn´t going to be like that. Without shifting his legs or paws, Rock lifted his head from Hastro´s neck. They watched as Hastro stood, making sure he didn´t touch Rock. He had to crawl out from under him. He was still trapped in the straps, tied up to the fallen log. He had hardly any room as he got back up on all four legs. But he didn´t touch Rock. Rock was the lead dog, and he was making sure that Hastro knew it.

“Cool,” said Tom, very quietly.
“That was amazing,” said Johnny.

(Roddy Doyle - Wilderness)

And the best part, when Johnny and Tom save their mother, I left for you to read by your own. Their braveness of children who act spontaneously without to much thinking is amazing...

My Home 6

Poutníci v zešeřelé zemi...


...nezoufejte, vždyť lesy všemi...


...prosvitne slunce nakonec.


Každá noc skončí, jistá věc...


...a slunce září nad plání...


...ať vstává, či se naklání...

(podľa JRRT)

Nakupujem, teda (nie) som

Našťastie, Slováci na tom ešte takto alarmujúco nie sú. Možno kvôli, jemne povedané, skromnejšej ekonomickej situácii nášho štátu, a snáď aj kvôli zdravšiemu rozumu. Američania sú na tom asi najhoršie (zase tí amíci, ale myslím, že tentokrát odôvodnene). Bez urážky. A drobné Írsko, ktoré zažilo v poslednom desaťročí ekonomický boom, sa tiež nedáva zahanbiť, a statočne doťahuje životný štandard na konzumný americký štýl. Burgery, telka a hlavne nekonečné nakupovanie. S tým spojené drzúňstvo, bordelárstvo a odpadky. A to teraz nemám na mysli len prípady, keď slečinka šmarí do kontajnera nové tričko len preto, že suseda, ktorú neznáša, si predvčerom kúpila také isté. Stačí sa len prejsť po, ja mu hovorím, že ľudovom (rozumej najlacnejšom), obchode s oblečením s názvom Penney´s. Čo sa tam toho váľa po zemi... Cigánska chartč by sa za ten bordel nemusela hanbiť. Niet kde stúpiť... (expresívnejšie šuňavsky niet de napluť). Jednoducho keď niekto niečo zhodí alebo mu spadne, neobťažuje sa to zdvihnúť. (Česť výnimkám.) Tričká, bundy, nohavice, topánky, sponky, všetko možné – všetko nakope... Ach jaj... A to ma srdce bolí už len pri predstave, aké kvantum papierových tašiek spotrebuje náš Eason. Každý zákazník má právo pri nákupe na papierovú tašku alebo sáčok. Keď si kúpi kartu, tak mu ju do sáčka dávame viac-menej automaticky „to keep it clean“. Ja sa ale vždy pýtam zákazníka, či chce/potrebuje sáčok/tašku, aj keď som už z toho po celom dni skoro zachrípnutá a jazyk sa mi moce, keď to isté hovorím dookola stokrát za deň. Je totiž pravdepodobnosť (a dosť veľká), že povie nie, a tým sa viac ušetrí. Nie Easonských peňazí, ale životného prostredia a stromov. Pretože nakupovanie a spotreba je iba vrchol reťazca činností, ktoré mu predchádzajú, a ktoré za ním ešte nasledujú. Človek by sa nenazdal, čo všetko s tým súvisí... A aký to má dopad na životné prostredie. A netreba hovoriť, že nie sme amíci a nás sa to netýka. Každý snáď môžeme zvážiť, v akom stave je naše nakupovanie, a prístup k onému pojmu životné prostredie (pre mnohých žiaľ len prázdny všeobecný ničnehovoriaci výraz). Aby sa z nás nakoniec tiež nestala druhá Amerika. Možno k tomu nemáme zasa až tak ďaleko...

Ak vás zaujímajú širšie súvislosti celého toho výrobného a nákupného procesu, ponúkam vám jedno veeeeeľmi dobré videjko „the story off stuff“. Je v angličtine, ale snáď aj neanglicky hovoriaci z neho budú niečo mať, lebo výborne pracuje s kreslenými obrázkami. Len je trocha dlhšie, tak si to pozrite, keď budete mať trošku viac času. 20 minút. Nezľaknite sa tej dĺžky, naozaj to stojí za to. Tak klikajte: www.storyofstuff.com

There is a lot more behind the innocent word shopping. See for yourselves. A very very good video: www.storyofstuff.com