Váš ctený podpis, prosím (do vašej ctenej knihy)

Okrem toho, že sme v Easone vyložili Halloweensky tovar a môžete u nás nájsť okrem kadejakých kostýmov i odrezané krvavé prsty či gigantické pavúky lezúce po strope (a iné somariny), nevšedná vec sa dnes prihodila i o dve poschodia nižšie. Bol u nás podpisovať svoje knihy Darren Shan. Neviem, či vám to meno niečo hovorí a do akej miery sú prekladané jeho knihy do slovenčiny či češtiny, v Írsku a Británii je však veľmi populárny. Píše nejaké fantasty horory pre mládež, vlkodlaci, upíri a tak. Ja som od neho nečítala nič, takéto vecičky nemusím, ale ževraj píše veľmi dobre. Oceňujú ho aj poprední kritici. Z mojej strany však bolo úžasné zasa raz vidieť naozajstného spisovateľa z mäsa a kostí ako s rozžiarenou tvárou podpisuje svoje knihy a rozpráva sa a fotí s fanúšikmi. (A že ich nebolo málo. Rad ľudí sa ako anakonda skrúcal pomedzi regále po celom obchode.) Jednoducho človeka, ktorý to dokázal. Napísal knižku (a nie jednu), ktorú vydali na naozajstnom papieri a čítajú ju naozajstní ľudia. Dokázal spísať to, čo ho baví a zaujíma, podať to autenticky, zaujímavo a originálne v ucelenom príbehu so všetkým, čo k tomu patrí (A že to je nesmierne ťažké. Treba poznať milión vecí a ani potom nemusí výsledok vyzerať a vyznieť tak, ako ste zamýšľali. Čo nemusí byť zase niekedy na škodu, ale to je už o inom.) Určite sa dnes nejaké tie, aspoň drobnučké, sny splnili. Autorovi, že mohol stretnúť svojich čitateľov (aj keď to vzhľadom na jeho popularitu nebolo po prvý ani posledný raz; avšak verím, že to neuberalo na intenzite zážitku), čitateľom, že mohli stretnúť svojho obľúbeného autora; a ešte jeden drobnučký sen – ale to je už niečo medzi splnením drobnučkého a skladaním veľkého... Darren Shan. Predstavovali by ste si takto upírskeho a vlkodlačieho spisovateľa? Vyzerá ako veľký dobrácky macko... Foto s fanúšikmi. Ten ryšavý chalanisko sa podozrievavo pozerá do môjho foťáku. Neboj sa chlape, nezneužijem tvoje osobné informácie, ani nevyzradím nikomu, že si upír. Lebo máš také červené oči...:-) "Jožkovi Hruškovi venuje Darren Shan..." Vlkodlačí úškľabok špeciálne pre mňa. Darren si myslel, že patrím k tomu chalaniskovi, čo ho škrtí. Potom sa ešte zaškeril a zaškrtil do správneho foťáku, ale táto fotka mi už ostane...:-) A ešte tu mám bonus. Pred pár mesiacmi bola u nás podpisovať exspajska (teda vlastne neviem, či ex, lebo som zachytila, že sa Spice Girls znovu dávali dokopy, ale vraj urobili len jedno turné, a tým to haslo...) Geri Halliwell. Nie CD-čko, knižku pre deti, predstavte si. Čo za halušku to napísala som nemala chuť čítať ani zo zvedavosti. Teda vlastne prvých pár riadkov... ale z toho, čo som prečítala a z moderného krikľavého popdizajnu to diera do sveta asi nebude... Ale svetoznámeho človeka nestretnete každý deň, a tak som si urobila zopár fotiek... Okrem známej tváre vyzerala ako obyčajný smrteľník z mäsa a kostí... Rozdávať nacvičené úsmevy do foťákov je určite zvyknutá. Jej úsmevy s fanúšikmi však vyzerali celkom úprimne S mašličkou vo vlasoch, v anielsky bielom kabátiku. Spisovateľka pre deti jak vyšitá...:-) Tak, Geri, čímže nás prekvapíš nabudúce?

List od Vincenta

Sám hľadám čo chýba Bič náhlenia zas bičuje nás Sám hľadám čo chýba Nemáme čas mať čas Sám hľadám čo chýba Bič náhlenia zas bičuje nás Sám hľadám čo chýba... Pár rokov tu čakám už Od priateľa krátky list Že je šťastný a že zas maľuje Má prísť Tiež ho poznáš, to je on Bláznivý Vincent van... Šibnutý chlap a povaľač A strážca vrán... Sám hľadám čo chýba Bič náhlenia zas bičuje nás Sám hľadám čo chýba Nemáme čas mať čas... Náš svet ten je umelý Z igelitových fráz Príroda, ktorú sme zradili Zrádza nás Príde mi raz možno list A v ňom malé nič Pár malých čiernych semienok ...slnečníc... Sám hľadám čo chýba Bič náhlenia zas bičuje nás Sám hľadám čo chýba Nemáme čas mať čas Túla sa a má priesvietenú tvár A nám sa zdá Že nám už starne Kalendár, kalendár Sám viem čo nám chýba Bič náhlenia zas bičuje nás Sám viem čo nám chýba Nemáme čas mať čas...

Daniel Hevier (skupina Team)

PS: Veľa ľudí argumentuje na isté veci, že "dnes je iná doba, nežije sa tak ako v minulosti, vtedy to bolo jednoduchšie..." Ale doba je v podstate rovnaká, ľudia sa vždy musia "naháňať" za obživou, vždy si, žiaľ, ubližujú. Je ťažké ísť za tým, čo človek cíti, je bolestne iný, hlavne keď ho druhí kadečím onálepkujú. Ale je to pre ľudského ducha nevyhnutnosť...

Dublin 2

Trinity college Busy street. V strede ujko s írskym pivom Guinness v ruke eštelen predobedom..:-) Keltský kostol (jedna báseň) Typické írske dvere aj s poloblúkom hore Domček, domček, kto všetko v tebe býva? Ojój, kým by sme to vyrátali...:-) Asi najfotografovanejšia žena Dublinu Molly Malone. Vždy sú okolo nej haldy ľudí, čuduj sa svete, že sa mi ju podarilo odfotiť pekne celú od hlavy po päty. Populárna sa stala vďaka írskej ľudovej piesni, ktorá rozpráva jej príbeh. Ani sa nevie, či vôbec žila, pravdepodobne nie. Stala sa jedným zo symbolov Dublinu a nájdete ju na všetkých suveníroch. Inak, ten čiperný dedko v kroji s bubienkom pri nej si privyrába tak, že sa s ňou dáva fotiť (samozrejme), a medzitým si pustí hudbu z magneťáku (schovaného za kolesom), do rytmu ktorej klopká na bubienok. Rozkošné. Akože írska hudba live on the street. (Všetko zaňho robí magneťák.) Ale je obľúbený a ľudia sa s ním fotia radi... Dublinský hotel Hilton. Vyzerá celkom obyčajne, nie? Ale vykladaný je asi mramorom... Biznis kvitne vždy a všade. Neverili by ste, koľko ľudí je ochotných odfotiť sa za peniaze s takýmto autentickým rýdzim írskym škriatkom leprechaunom ...a takto vyzerá autentický leprechaun, keď má pauzu (teda dnes sa už nedá veriť nikomu..;-)). Za takéto fotky už prachy nevyberá...;-) ...let´s have a talk... Za nejaké tie eura sa môžete povoziť aj v kočiari. Koník trpezlivo čaká na kraji cesty. Je nádherný, aj keď je naň trochu zvláštnosmutný pohľad... Súsošie venované Írskemu nacionalizmu (v dobrom slova zmysle). Ktovie prečo majú tie "sochy" zaviazané oči... (bonus - študujúci Robo:-)) Related link: Dublin 1

One Ring to rule them all...

Už snáď môžem písať na tému Pán Prsteňov bez toho, aby ma niekto obvinil z davovej psychózy. A snáď aj čitatelia môžu o tom čítať bez toho, aby si pomysleli že „zaaaas ten Pán Prsteňov“. Hneď na úvod chcem povedať, že nepatrím k príslušníkom módnych trendov a knihy som čítala a obľúbila si v čase, keď ma vďaka nim iní z nejakej psychózy podozrievali. Nie davovej. Tá vypukla až po uvedení filmov do kín.

Nerada označujem Tolkiena ako fantasty literatúru, lebo tá sa dnes množí ako huby po daždi, a treba dosť dobre hľadať, aby človek našiel niečo hodné čítania. Tolkien je pre mňa Rozprávkou s veľkým R, žánrom pre mňa kráľovským, najprísnejším (paradoxne) vo svojich pravidlách a zákonoch, a tým aj najčistejším, ktorý zobrazuje Pravdu a posiľňuje ducha. Tolkien ma fascinuje svojou múdrosťou, zmyslom pre krásu, láskou k prírode a mnohým ďalším; sila jeho písania je priam hmatateľná. Na poli literatúry suverénne dosahuje končiare štítov, kým mnohí pisatelia takzvanej „fantasty“ iba kolenačky krivkajú kdesi na úpätí. Nech sa napíše hocikoľko kníh, lepších i horších, vynikajúcich i brakov, Tolkien zostane (a to nielen u mňa) niečo špeciálne. Aj filmy sa vydarili, boli natočené s úctou a rešpektom voči Tolkienovmu dielu a veľmi dobre sa snažia zachytávať poetiku kníh.

Ponúkam vám video (na to, že je amatérske, je veľmi dobré) z Pána Prsteňov – je to výber z najdramatickejších scén filmov na veeeeeľmi dobrú hudbu – Requiem for a dream. Nepotrebuje to veľa obkecávačiek, je to na to príliš dobré. Iba prežívanie...

A masterpiece does not need many comments. The selection from the most dramatic scenes of the Lord of the Rings movies. And a very goooood music too (Requiem for a dream). Just to feel and live through...



(PS: Kto dobre pozná Tolkienove knihy, už asi prišiel na to, prečo som na tento príspevok zvolila dnešný dátum. Okrem prvého jesenného dňa je to aj deň Frodových a Bilbových narodenín...:-))

Dublin 1

Vitajte v Dubline. Prvé, čo musíte spoznať pre základnú orientáciu v centre je, samozrejme, hlavná ulica O´Connell street. Tá vysoká špicatá ihlica vzadu je dominanta Dublinu - Spire. Tu v Írsku medzi Slovákmi koluje vtip, že Írsko nemá búrky ako je rok dlhý, ale majú tu naväčší hromozvod na svete...:-) Na hlavnej ulici je viacero takýchto dôstojných pánov, ktorí zamyslene pozerajú na svet... ...stavím sa však, že drvivá väčšina ľudí, čo chodí okolo nemá potuchy, čo sú zač... Priznám sa bez mučenia, že ani ja nie. Fotím viac umenie sochárstva ako ľudí, čo sochy ztelesňujú Veľkým problémom je, keď sa snažíte fotiť Dublin (a určite nielen ten), že fotky sú iba akosi neúplno útržkovité; chýba im ten veľký rozsah, záber a trojrozmernosť, ktorú vnímate, keď sa na tom mieste priamo nachádzate.... ...musíte sa so zábermi trošku pohrať a nájsť pre ne čo najlepšie uhly a možnosti...;-) Najväčší a najkrajší pomník má Daniel O´Connell. Bol to nejaký významný írsky štátnik a politik, je po ňom pomenovaná celá hlavná ulica. Pomník má okrem zdobenia ulice svojou umeleckou krásou aj praktické využitie. Na deň sv. Patrika sa po ňom šplhajú ľudia dobreženie O´Connellovi na krk, aby lepšie videli na sprievod... Ďalšie praktické využitie sochy O´Connella. Ako odpočívadlo ho využívajú najmä čajky a holuby. A to podstatne častejšie než raz do roka. Nuž, svetská sláva, poľná tráva... Ireland keeps his hand open for everyone... Ajhľa na akých mladých škótskych junákov som natrafila... Dublin bus (vyslov dublin bus :-)) ...brothers are changing into wild swans... Do you know the story by H. Ch. Andersen? Pohľad z vtáčej perspektívy piateho poschodia Easonskej kantíny. Dublin nie je typické veľkomesto s mrakodrapmi a vysokými budovami. Je to vlastne taká milá útulná obrovská dedina... Na prechádzkach Dublinom nenájdete len sochy veľkých funkcionárov. Ževraj tam, kde si ľahla krava, bolo dobré miesto na stavanie domu. Tento býčok si ľahol a už nevstal...:-) Grafton street - jedno z turistických centier Dublinu Na Grafton Street nájdete kopec muzikantov každého druhu. Títo tu boli profesionáli. Mastili len tak sa im sláky mihali..:-)

Anyone can cook...

"...that doesn´t mean anyone should...“ hovorí Remy, hlavný hrdina, v jednej chvíli. No, ešte sa odvtedy naučí kopec vecí...:-) Reč je o rozprávke Ratatouille (čítaj ratatúí). Ešte ste ju nevideli..? Je skvelá. Ja som ju nedávno videla znovu a nedá mi o nej nenapísať. Sú rozprávky vydarené viac, menej, niektoré vôbec nie. Táto je veľmi. Má všetko, čo naozajstná Rozprávka má mať. A jej tvorcovia sa nenechali príliš uniesť a neskĺzli do preháňania – hlavne, čo sa týka dejovej línie, lebo dnes sú filmoví makeri (nie macheri), čo sa „rozprávok“ týka, schopní vymyslieť kadečo, hlavne nech je veľká sranda. Fest veľká. Ten zvyšok filmu sa už poza to skryje. Nemýľte sa, niežeby v Ratatouille nebol žiadny humor – práve naopak. Práve to krásne „naopak“...:-) Ako ste už možno vytušili, téma filmu je o varení. Remy má sen stať sa šéfkuchárom v dobrej reštaurácii. A variť teda vie. Keby len vie, je to kulinársky génius. Má však jeden problém. Je to potkan. Niet vari zvieraťa (možno okrem švábov), ktoré do kuchyne patrí menej... Avšak podľa motta „anyone can cook“ (variť môže každý), a podľa rovnomennej knihy, ktorú napísal jeho veľký vzor chief Gusteau, Remy si ide za svojím snom. Smeruje do restaurácie – práve do tej, ktorá patrila samotnému Gusteauovi, kým ešte žil... Samozrejme, také čosi nezvládne sám, a jeho ľudská pomoc je jeden podarený vyplašený chalanisko menom Linguini... Všetko v tom filme je vydarené... Myšlienka tvorenia varením, ktoré môže zasiahnuť aj hlbšie, než je len žalúdok – prípad mrzutého a pochmúrneho kritika jedla Antona Ega. (To meno!) Úžasne vytvorené postavy – okrem iných napríklad šéfkuchár Skinner – drobný a zlostný. Čo viac dodať. Je to geniálny základ pre vytvorenie charakteru...;-) Alebo to, ako všetci hovoria s francúzskym prízvukom (možno okrem Remyho a Linguiniho, lebo k nim sa to akosi nehodí), lebo celé sa to odohráva v Paríži... Tak ak budete mať možnosť pozrieť si túto super rozprávku, nepremeškajte ju, stojí za to. Chcela by som ju venovať všetkým, ktorí nikdy poriadne neprenikli do kulinárskeho umenia, ale cítia zvláštne uspokojenie v tom, že vo svete rozprávok existuje potkan, ktorý to dokázal...:-) Remy: ("Why do you care..?") "...because I´m a cook..!"

Ratatouille – a beautifully made story about the cook rat – there is no animal that belongs to kitchen less than him... But Remi isn´t only an (extra) ordinary rat, who can cook. He is a culinary genius... A brilliant, must-see story. Here is the trailer:

Anton Ego: “I don´t like food, I love it. If I don´t love it, I wouldn´t swallow...” Colette: “How many women do you see in this kitchen..? No other. And why do you think is that..?” Skinner: “How darrrrhhhe you..?!” Linguini: “Appetite is coming, and he´s gonna have a big Ego..!” I would like to dedicate this movie to those, who never properly penetrated to the art of cooking, but they are strangely satisfied, that there, in the world of stories, exists a rat, who actually did...