Dnes v Amerike oslavujú deň Vďakyvzdania. Samozrejme, Američania ho oslavujú po svojom – že sa poriadne slávnostne napráskajú (slávnostná morka, koláče, atakďalej), a potom zasadnú k telke. V tom lepšom prípade prednesú pred jedlom nejakú tú ďakovnú modlitbičku. Napriek tomu si myslím, že zo všetkých tých amerických sviatkov má tento najväčší zmysel. I keď sa rozhodne nezmestí iba do jedného dňa...
Byť vďačný. Zišlo mi teraz na um, koľkokrát ja poviem za deň toto čarovné slovíčko. Nuž, desiatky a stovky krát. Niektorým zákazníkom i viackrát, najmä starým babkám, keď im vlastne odpovedám na ich poďakovania a pozdravy; prvý krát keď prevezmú výdavok, potom keď ho zbalia do peňaženky, potom keď zozbierajú všetky tašky, ktoré pustili na zem, aby mohli zaplatiť, a nakoniec keď sa ešte poobzerajú, či niečo nezabudli... Podarená nátura... Nuž, keby sa vďačnosť rátala na kvantitu, som dobre vychovaná...:-)
Ale vážne.
Určite len málo vecí poteší tak ako úprimné poďakovanie; i keď slovný prejav je len vrchol ľadovca. Skutočná vďaka je, samozrejme, nielen dobré vychovanie, je to spôsob života. Keď je človek naozaj hlboko vďačný, vidí a nachádza krásu vo veciach, kde sa nachádzať dajú a majú (hoci sú možno prehliadateľné, lebo sme na ne zvyknutí a máme ich každý deň), a aj v tých, ktoré treba na vďačnosť spoznať poriadnejšie, otočiť naruby, stratiť a znovu nájsť, prísť k nim okľukou alebo aspoň všimnúť si ich. Vďaka je radosť. Môže byť premostením, môže byť pochopením, pomocou na uzavretie problému a otázok, čo nás trápili. Je to krásny následok. Byť vďačný znamená nájsť správne odpovede. Vážiť si veci. Nenechať sa zastrieť každodennosťou a rutinou. Ďakovať značí pozerať na všetko vždy novými očami alebo aspoň pozerať sa poriadne. Hlboko vnútri spievať a tancovať. Je to prostriedok chápania, keď sme ochotní dať do úzadia vlastné zažité názory. Znamená uvedomovať si zákony života a zapojiť sa do nich. Vďačnosť sa vyjadruje aj otvorenosťou; keď sme ochotní a schopní začínať vždy odznova, prípadne pokračovať v načatých veciach, čo je niekedy ešte ťažšie... Byť vďačný je robiť všetko s nadšením a naplno; a najlepšie ako viem. Byť vďačný znamená jednoducho milovať. Znamená to Žiť. A hlavne, je to ten najlepší záver...
Ak mám nejaký problém, hocijaký, nad ktorým si lámem hlavu a neviem s ním pohnúť a som z neho smutná a rozladená, väčšinou pomáhajú dve veci. Poriadna manuálna práca a zamyslenie sa nad tým, za čo všetko som vďačná. Zdá sa to nemožné, hlavne keď som naštvaná, ale zázračne to pomáha. A iným spôsobom, ako by sa zdalo. Nie je to útek či násilné vyvažovanie váh v zmysle "toto je síce blbé, ale za hento môžem byť vďačná tiež..." Odosobním sa, začnem na veci pozerať inak, a nájdem riešenie. Niekedy úplne nesúvisiaco s mojím posledným poďakovaním. Niekedy sa riešenie a odpovede hľadajú veľmi veľmi dlho, je to beh na dlhú trať. Ak však človek chce ísť ďalej, nechce si založiť ruky a nariekať nad tým aký je život tvrdý a chce hľadať odpovede na otázky, ktoré má už "zodpovedané", alebo sa vraj nájsť nedajú alebo nemajú, asi sa do toho pustí... Aj taká je pre mňa sila vďačnosti... A za čo som ja vďačná dnešný deň? Nuž, ak by som mala písať všetko, buď by som sa na to vykašľala, alebo by som to písala týždeň. Tak dám iba zopár fotiek z dnešnej prechádzky :-)
Som vďačná...
...za vďakodávajúci deň ako zo zlata, so vzácnou čistou modrou oblohou po celý deň (ak je tu taká obloha, čo sa stáva málokedy, vydrží pár minút, najviac hodinu...:-))
...za stromy... tiché, týčiace sa, stále iné a vlastne vždy rovnaké...
...za lúče zapadajúceho slnka v korunách stromov....
...za krásne parky, kam sa chodievam prechádzať...
...za moju obľúbenú vŕbu. Vždy mám pocit, že sa rozprávame, keď sa stretneme, a že mi rozumie... A ja rozumiem jej...
...za pokojný a mäkký západ slnka...
"Tvoj som, Pane, môj život má byť iba vďakou Tebe... Prijmi milostivo toto chcenie, a daruj mi aj v tento deň pomoc Tvojej Sily..."
